Absolvovala som pártýždňový pobyt na rôznych oddeleniach nemocníc Gemera, ale aj „negemera“. S chorobou pána Gordiana končí Podsádok. Bolo to prekrásne, ale hlavne, že to bolo. Po mojich neriešených problémoch s tlakom som skončila tam, kde som skončila: „na novinárskom študijnom pobyte“. A tak z prvej ruky a na vlastnej koži som zažila to, čo teraz píšem aj s poučeniami, hlavne pre seba. Cmorík nám vyspevoval: Kde som rozum dal? a na mojom vnútornom internete sa zavesil Manifest adepta Eutanázie: Už nie som človek, som vec, ktorú nezvládam, neovládam, ale kontrastne ju ešte veľmi milujem, a ešte ju nechcem zahodiť. Je to vec s minulosťou, plnou lásky, priateľstiev a krásy Moje nemocničné zážitky:
Na JISke v Brezne na neurológii bol „nový“ pacient L. Ťažký – murár zo Závadky nad Hronom. Každého vyspovedal, poznal a pamäť mu to nepostihlo. Ako zdroj pre seriál veľmi vhodný, použiteľný, pre príbeh svojho života, poznania a pod. Vrele odporúčam, ja na neho nemám.
O prevozoch: Česi majú Pendolíno, Japonci mali Hikari, my sanitku nežnú. Po jej použití človek čaká ďalší infarkt, alebo príhodu, a keď to prežije, vie, že sa dožije ešte najbližších narodenín. Chýba im len diaľnica Brezno – Revúca.
Záber z filmu Základný inštinkt, keď Sharon Stone si prehadzuje nohy bez nohavičiek, mi pripomenul nás, čo sme na vozíčkoch chodili na všelijaké vyšetrenia. Nohavičky sme síce mali značky Pampers, no a sanitári nám ich taktne zamotali do županov. Vďaka Miňo!
Sestričky nás naučili piť tekutiny – čaje. A tak môj obľúbený strek je hadička vymočená v minerálke, alebo v čaji.
Môj obdiv a úcta patrí všetkým lekárom, sestrám, sanitárom, aj kuchárkam v zdravotníctve. Sledovala som to, a viem o čom hovorím. Kde sa hrabem ja, bývalá učiteľka, síce nervy ta-tam, ale nočné sme mať nemuseli.
Moja obľúbená téma sú obyčajní ľudia – pacienti. Večný zdroj humoru a príbehov. Tu sú napríklad niektoré výroky:
Pani H.: Komentovanie správ z rádia: hľadajú Kadáfiho? No, na našej izbe nie je. - No a tá chyžná, to sa ona šuchla o toho poslanca, veď keď žena nechce..., a to bolo tak, že jej nevyhovel, tak ho zažalovala. - Ráno doma som vždy pootvárala okná na poschodí, večer pozatvárala, a keď som zabudla zatvoriť, aspoň som ráno nemusela otvárať. - Ranná toaleta: intímne, ale rozkošné: Idem si poumývať tú moju chamajdu, veď tá toho zažila. Deti porodila, a môj muž, čo sa na nej narobil.
Odpočutý mobil: Áno, som na nemocnici, serem ako lion... a k nedeľnému obedu vám prajem dobrú chuť. Slovo ako slovo, hovoril môj bývalý kolega I. Z.
Nádherná téma sú huby, zvlášť ženy - hubárky. O hubároch - mužoch je príbehov dosť. Napr. môj brat J. v júli, keď boli huby, chodil do hory s lopatkou a vyberal ňou celé súsošia. Potom ich švagrovi O. M. naaranžoval pod čerešňu či jabloň, a ten spočiatku tomu, že tam narástli, aj uveril.
No a títo vtipálkovia vhodnej obeti na srandičku povedali, že bedle sú dobré ako rezeň, mysleli na trojobal. Keď sa ho pýtali ako im chutili, odpovedal: „Juj, lietalo to ako páperie!“ Je jasné, že ich vyklepával.
Ďalší mal v mrazničke košík s hubami. V teplú jeseň pred Vianocami ho doniesol do krčmy a dal ho nenápadne na prázdnu stoličku. Všetci sa začudovane pýtali: „Kde si bol?“ Až keď pod stoličkou vznikala kaluž, vedeli, že sa dali dobehnúť.
No a v Revúcej bola skupinka žien, ktorá podnikala výjazdy za hubami od Šivetíc po Hron. Menovať ich nebudem, ony sa spoznajú.
Ich hovorkyňou bola Margita R.: „Išli sme na Hiag, ja som sa odtárala a zišla do Ratkovskoho Bystrého. Tam žena pásla kravy a opýtala sa ma, skade som. Z Revúcej? To sa vás môžu načakať! - Požičala som si od známych peniaze na autobus a pred 22-hou hodinou som bola doma. Môj muž reagoval asi takto: „Rozkopem Ti košík, ešte raz pôjdeš sama! Zavriem Ťa do špajze na dva týždne a nedám Ti jesť. Čo sa mám hanbiť, keď Ťa budú žandári so psami hľadať a noviny a televízia o Tebe písať?“
- Išli sme na Hron autobusom. Popŕchalo, kúpili sme si od cigánov huby tak, aby nám zostalo aj na autobus späť.
Háklivé, až nevhodné: S kamarátkou sme išli do Šivetíc. Mala teplé čučo, od smädu sme ho vypili. A to sme nemali. Hnačka ako hrom. Vtedy chodili často autobusy, tak sme každá prišla iným spojom, aby ten smrad bol rozdelený.“
Pani F.: - Bola som s mužom na Stolici (za Kohútom) na huby a zablúdili sme. Hovorím mužovi: Vylez na smreka a pozri kde je Kráľova hoľa, pôjdeme tým smerom. A tak aj bolo. Prišli sme do Dlhej Doliny (alebo inej) a potom sme už vedeli kde sme.
- Môj otec bol sklár z Muránskej Huty – oblošér. Chodili sme na Maďare zasklievať okná. Mali učňa, čo v noci pobehal okolité dediny a primerane sem-tam vytĺkol obloky. Zasklievať sa chodilo vtedy, keď bola pauza v poľnohospodárskych prácach. Aj deti sa rodili po návrate po deviatich mesiacoch. V zime sa vyrábali aj šindle, aj to ma otec naučil.
Ponaučenie nielen pre seniorov:
1. Keď sa cítite čudne, informujte svoju rodinu, alebo známych. Keď voláte nejakú pomoc telefonicky, môžu sa vás spýtať či ste pili, alebo drogovali. Môžete totiž hovoriť neartikulovane, vzhľadom na vašu zdravotnú situáciu. 2. Kašlite na celozrnné produkty, sú pre zdravých a nie pre väčšinu starých ľudí s oslabeným trávením. To platí aj pre jablká a iné produkty podľa nášho zváženia len preto, že to je tzv. zdravé. Pani XY po určitej pilulke hnačkovala, ani príbuzní, ani lekári jej neverili, a tak si ju vysadila sama. Pri odchode z nemocnice ukázala počet pilúl, toľko prezlečení postele ušetrila personálu. 3. Sú pacienti: suchá eutanázia, zoslabia vám životnú silu. Tí by mali obálky dávať svojim spoluležiacim a nie napr. personálu. (Nič som nevidela.) 4. Že vraj eutanázia nie, že ju zneužívajú. A koľko som stretla nesvojprávnych a bezdomovcov a duší bez domova, ktorí nevedeli kde sú a kde vlastne bývajú. A načo sú vlastne ešte tu, ktorým to všetko už stačilo. Je to už len týranie tela a hlavne duše.
Výroky:
- Ľudstvo umrie vo veľkej múdrosti, na veľkú múdrosť (Sibylla).
- Koniec tohto sveta, už zajtra by bolo pozde (N.N.).
- Chrchlú, takže ešte počujeme.
- Nespíme, takže ešte žijeme.
- Na môj vkus príliš rušná noc. (Päť príjmov, no nie je posledná.)
- Pusť Hronca do domca a vyženie Ťa z domca.
- Uvidíme, povedal slepý a išiel do kina.
Dojmy: Pavučinová nitka hrá dúhovými farbami, nebo je svetlomodré a je zima. - Zo západu na východ toľko zábleskov života – lietadlá. Môj záblesk ešte trvá.
O mne: Ste ako moja druhá sestra, keď Vás vidím, som šťastná.
Ja: Hrám sa na samaritánku, ale v skutočnosti nie som. - Zachraňovala som dve osy, jedna ma džobla do brucha, a tak obe skončili v splachovači. - Aj na dobré si musíme zvykať.
Diagnózy: To tu mi pokazili tlak, doma som mala horný od 160 – 200, to tu 120 - 110. Preto ma moce. Nie som zvyknutá.
- Tlak mám dobrý, krv v poriadku, tak načo som tu?
A celé je to o láske, ako to hovorí najznámejší seriál. Čo tu zostane, nebudú hmotné statky, ale láska, ktorú sme precítili, prežili. Ja som ju precítila od mojich príbuzných a priateľov. Moja úcta a obdiv k tomuto fenoménu patrí mojim sestrám Márii (1952) a Elene (1954) a ich rodinám, ktorí boli pri tom. keď mi robili rekonštrukčné práce v dome. A ja som si hovela na "novinárskej stáži". Tá vďaka je neskonalá a večná. Je zavesená na vesmírnom internete.
Alžbeta Zatrochová
Poznámka: Fotokópie pripojených obrazov, ktoré namaľovala autorka textu.
{gallery}kultura/umenie/az{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.