Moje nemocničné zážitky:
Na JISke v Brezne na neurológii bol „nový“ pacient L. Ťažký – murár zo Závadky nad Hronom. Každého vyspovedal, poznal a pamäť mu to nepostihlo. Ako zdroj pre seriál veľmi vhodný, použiteľný, pre príbeh svojho života, poznania a pod. Vrele odporúčam, ja na neho nemám.
O prevozoch: Česi majú Pendolíno, Japonci mali Hikari, my sanitku nežnú. Po jej použití človek čaká ďalší infarkt, alebo príhodu, a keď to prežije, vie, že sa dožije ešte najbližších narodenín. Chýba im len diaľnica Brezno – Revúca.
Záber z filmu Základný inštinkt, keď Sharon Stone si prehadzuje nohy bez nohavičiek, mi pripomenul nás, čo sme na vozíčkoch chodili na všelijaké vyšetrenia. Nohavičky sme síce mali značky Pampers, no a sanitári nám ich taktne zamotali do županov. Vďaka Miňo!
Sestričky nás naučili piť tekutiny – čaje. A tak môj obľúbený strek je hadička vymočená v minerálke, alebo v čaji.
Môj obdiv a úcta patrí všetkým lekárom, sestrám, sanitárom, aj kuchárkam v zdravotníctve. Sledovala som to, a viem o čom hovorím. Kde sa hrabem ja, bývalá učiteľka, síce nervy ta-tam, ale nočné sme mať nemuseli.
Moja obľúbená téma sú obyčajní ľudia – pacienti. Večný zdroj humoru a príbehov. Tu sú napríklad niektoré výroky:
Pani H.: Komentovanie správ z rádia: hľadajú Kadáfiho? No, na našej izbe nie je. - No a tá chyžná, to sa ona šuchla o toho poslanca, veď keď žena nechce..., a to bolo tak, že jej nevyhovel, tak ho zažalovala. - Ráno doma som vždy pootvárala okná na poschodí, večer pozatvárala, a keď som zabudla zatvoriť, aspoň som ráno nemusela otvárať. - Ranná toaleta: intímne, ale rozkošné: Idem si poumývať tú moju chamajdu, veď tá toho zažila. Deti porodila, a môj muž, čo sa na nej narobil.
Odpočutý mobil: Áno, som na nemocnici, serem ako lion... a k nedeľnému obedu vám prajem dobrú chuť. Slovo ako slovo, hovoril môj bývalý kolega I. Z.
Nádherná téma sú huby, zvlášť ženy - hubárky. O hubároch - mužoch je príbehov dosť. Napr. môj brat J. v júli, keď boli huby, chodil do hory s lopatkou a vyberal ňou celé súsošia. Potom ich švagrovi O. M. naaranžoval pod čerešňu či jabloň, a ten spočiatku tomu, že tam narástli, aj uveril.
No a títo vtipálkovia vhodnej obeti na srandičku povedali, že bedle sú dobré ako rezeň, mysleli na trojobal. Keď sa ho pýtali ako im chutili, odpovedal: „Juj, lietalo to ako páperie!“ Je jasné, že ich vyklepával.
Ďalší mal v mrazničke košík s hubami. V teplú jeseň pred Vianocami ho doniesol do krčmy a dal ho nenápadne na prázdnu stoličku. Všetci sa začudovane pýtali: „Kde si bol?“ Až keď pod stoličkou vznikala kaluž, vedeli, že sa dali dobehnúť.
No a v Revúcej bola skupinka žien, ktorá podnikala výjazdy za hubami od Šivetíc po Hron. Menovať ich nebudem, ony sa spoznajú.
Ich hovorkyňou bola Margita R.: „Išli sme na Hiag, ja som sa odtárala a zišla do Ratkovskoho Bystrého. Tam žena pásla kravy a opýtala sa ma, skade som. Z Revúcej? To sa vás môžu načakať! - Požičala som si od známych peniaze na autobus a pred 22-hou hodinou som bola doma. Môj muž reagoval asi takto: „Rozkopem Ti košík, ešte raz pôjdeš sama! Zavriem Ťa do špajze na dva týždne a nedám Ti jesť. Čo sa mám hanbiť, keď Ťa budú žandári so psami hľadať a noviny a televízia o Tebe písať?“
- Išli sme na Hron autobusom. Popŕchalo, kúpili sme si od cigánov huby tak, aby nám zostalo aj na autobus späť.
Háklivé, až nevhodné: S kamarátkou sme išli do Šivetíc. Mala teplé čučo, od smädu sme ho vypili. A to sme nemali. Hnačka ako hrom. Vtedy chodili často autobusy, tak sme každá prišla iným spojom, aby ten smrad bol rozdelený.“
Pani F.: - Bola som s mužom na Stolici (za Kohútom) na huby a zablúdili sme. Hovorím mužovi: Vylez na smreka a pozri kde je Kráľova hoľa, pôjdeme tým smerom. A tak aj bolo. Prišli sme do Dlhej Doliny (alebo inej) a potom sme už vedeli kde sme.
- Môj otec bol sklár z Muránskej Huty – oblošér. Chodili sme na Maďare zasklievať okná. Mali učňa, čo v noci pobehal okolité dediny a primerane sem-tam vytĺkol obloky. Zasklievať sa chodilo vtedy, keď bola pauza v poľnohospodárskych prácach. Aj deti sa rodili po návrate po deviatich mesiacoch. V zime sa vyrábali aj šindle, aj to ma otec naučil.
Ponaučenie nielen pre seniorov:
1. Keď sa cítite čudne, informujte svoju rodinu, alebo známych. Keď voláte nejakú pomoc telefonicky, môžu sa vás spýtať či ste pili, alebo drogovali. Môžete totiž hovoriť neartikulovane, vzhľadom na vašu zdravotnú situáciu. 2. Kašlite na celozrnné produkty, sú pre zdravých a nie pre väčšinu starých ľudí s oslabeným trávením. To platí aj pre jablká a iné produkty podľa nášho zváženia len preto, že to je tzv. zdravé. Pani XY po určitej pilulke hnačkovala, ani príbuzní, ani lekári jej neverili, a tak si ju vysadila sama. Pri odchode z nemocnice ukázala počet pilúl, toľko prezlečení postele ušetrila personálu. 3. Sú pacienti: suchá eutanázia, zoslabia vám životnú silu. Tí by mali obálky dávať svojim spoluležiacim a nie napr. personálu. (Nič som nevidela.) 4. Že vraj eutanázia nie, že ju zneužívajú. A koľko som stretla nesvojprávnych a bezdomovcov a duší bez domova, ktorí nevedeli kde sú a kde vlastne bývajú. A načo sú vlastne ešte tu, ktorým to všetko už stačilo. Je to už len týranie tela a hlavne duše.
Výroky:
- Ľudstvo umrie vo veľkej múdrosti, na veľkú múdrosť (Sibylla).
- Koniec tohto sveta, už zajtra by bolo pozde (N.N.).
- Chrchlú, takže ešte počujeme.
- Nespíme, takže ešte žijeme.
- Na môj vkus príliš rušná noc. (Päť príjmov, no nie je posledná.)
- Pusť Hronca do domca a vyženie Ťa z domca.
- Uvidíme, povedal slepý a išiel do kina.
Dojmy: Pavučinová nitka hrá dúhovými farbami, nebo je svetlomodré a je zima. - Zo západu na východ toľko zábleskov života – lietadlá. Môj záblesk ešte trvá.
O mne: Ste ako moja druhá sestra, keď Vás vidím, som šťastná.
Ja: Hrám sa na samaritánku, ale v skutočnosti nie som. - Zachraňovala som dve osy, jedna ma džobla do brucha, a tak obe skončili v splachovači. - Aj na dobré si musíme zvykať.
Diagnózy: To tu mi pokazili tlak, doma som mala horný od 160 – 200, to tu 120 - 110. Preto ma moce. Nie som zvyknutá.
- Tlak mám dobrý, krv v poriadku, tak načo som tu?
A celé je to o láske, ako to hovorí najznámejší seriál. Čo tu zostane, nebudú hmotné statky, ale láska, ktorú sme precítili, prežili. Ja som ju precítila od mojich príbuzných a priateľov. Moja úcta a obdiv k tomuto fenoménu patrí mojim sestrám Márii (1952) a Elene (1954) a ich rodinám, ktorí boli pri tom. keď mi robili rekonštrukčné práce v dome. A ja som si hovela na "novinárskej stáži". Tá vďaka je neskonalá a večná. Je zavesená na vesmírnom internete.
Alžbeta Zatrochová
Poznámka: Fotokópie pripojených obrazov, ktoré namaľovala autorka textu.
{gallery}kultura/umenie/az{/gallery}
{jcomments on}

































Absolvovala som pártýždňový pobyt na rôznych oddeleniach nemocníc Gemera, ale aj „negemera“. S chorobou pána Gordiana končí Podsádok. Bolo to prekrásne, ale hlavne, že to bolo. Po mojich neriešených problémoch s tlakom som skončila tam, kde som skončila: „na novinárskom študijnom pobyte“. A tak z prvej ruky a na vlastnej koži som zažila to, čo teraz píšem aj s poučeniami, hlavne pre seba. Cmorík nám vyspevoval: Kde som rozum dal? a na mojom vnútornom internete sa zavesil Manifest adepta Eutanázie: Už nie som človek, som vec, ktorú nezvládam, neovládam, ale kontrastne ju ešte veľmi milujem, a ešte ju nechcem zahodiť. Je to vec s minulosťou, plnou lásky, priateľstiev a krásy
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-