Znovu som sa zobudil, hoci neboli ani tri hodiny ráno. Nado mnou som videl len malé biele čudo a lesklé guľôčky očí od mesačného svitu, ktoré si ma pozorne obzerali. Mal som pocit, že si ma chce podmaniť a urobiť zo mňa otroka. Priadla pri tom veľmi hlasno a začala sa túliť ešte viac. Nemohol som inak a neodolal som. Pekne som ju pohladkal a ona sa pritúlila a priadla ešte hlasnejšie. Už som aj tak spať nemohol, tak som sa v mysli začal pripravovať na dnešný naplánovaný výlet.
Vytiahol som sa z postele a Luci si ma ešte stále obzerala. Ešte ma predtým asi takto skoro ráno nevidela, a tak oči zo mňa nestiahla. Mala ich akosi prilepené na mne a darmo som sa snažil odvrátiť jej pozornosť ako to len bolo možné, nepodarilo sa mi to. Čas letel a ja som sa musel obracať, aby som stíhal prípravy na výlet.
Nakoniec sa mi podarilo z bytu ubziknúť aj s brašnou, v ktorej som mal objektívy a fotoaparát. V nej tiež samozrejme rôzne filtre, ale hlavne ten polarizačný, ktorý je tak prepotrebný pri fotení pri odrazoch vody a oblohy. Stojan som mal už v kufri auta. Dvere na garáži som len veľmi pomaly vyťahoval, aby škrípaním nezobudili moju manželku. Za necelú hodinku aj ona vstávala, potom sa vždy pripravovala do práce.
Ulice na mňa všade zívali prázdnotou a ja som sa stal zrazu samotárom v šírom poli. Semafory boli v toto ráno mimoriadne tolerantné, pretože nikde som nemusel dlho čakať a za pár sekúnd som mal vždy zelenú. Nikde nikoho, ani živej duše som na ulici nevidel dlhú dobu, kým som sa presúval na Powell Boulevard smerom na východ. Asi po desiatich minútach som dorazil na diaľnicu číslo 26 Východ a až tu som zočil prvé vozidlá. Nebolo ich veľa a za prvú polhodinku som ich videl toľko, že by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Slabšie už vidím, hlavne v noci, a tak si vždy nájdem niekoho, kto ma bude viesť do neznáma. Vyčkal som si na veľký nákladiak firmy supermarketu Safeway a nechal som ho, nech ma predbehne. Ten to s radosťou urobil, a tak som mal pred sebou niekoho, na koho som sa mohol spoľahnúť. Držal som sa za ním dobrú stovku metrov, aby mi neblokoval výhľad a naviac dostatočne ďaleko na to, že keby náhodou zrazu zabrzdil, aby som aj ja stihol bezpečne zastaviť a vyhnúť sa kolízii.
Bol som okolo sto kilometrov od mojej hory, takže som cestoval vyše hodinky a pol. Už som bol pekne ďaleko, keď som pocítil stúpanie, ktoré sa výrazne zvyšovalo. Zákruty sa začali taktiež viac hlásiť, a tak som musel trošku brzdiť môjho tátoša, aby ma nestiahol niekde do priepasti.
V diaľke sa začali mihať prvé svetlá a ja som prichádzal do miesta, ktoré som tak dobre poznal. Bol to Government Camp, kde som chcel vyčkať chvíľu, keď sa slniečko začne štverať spoza vrchov a nakúkať dole. Zaparkoval som na mieste, odkiaľ som mal dobrý výhľad. Parkovisko bolo takmer prázdne, takže výber som mal dobrý. Vyčkával som ešte chvíľu v aute pri príjemnej hudbe z rádia, ktoré si vždy púšťam a je mojím výborným spoločníkom na cestách už mnohé roky. Bez neho si ani neviem predstaviť, ako by som mohol vôbec existovať. Cítim sa v jeho spoločnosti vždy veľmi príjemne a akosi aj kľudnejšie. Občas sa s ním aj rozprávam, ale iba v tom prípade, keď mu odporujem za to, čo práve vypustilo do éteru. Väčšinou sme ale najlepší priatelia, ako aj v toto ráno. Však mi vyhrávalo tie najkrajšie melódie z rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych.
Pootvoril som na chvíľu okno a vpustil dovnútra čerstvý vzduch. Zrazu som pocítil tú nádhernú vôňu snehu a ihličnanov. Bol to ten najpríjemnejší prírodný dezodorant, ktorý mal i magickú silu a celého si ma ihneď aj podmanil. Nevydržal som dlho v aute a takmer som z neho vyskočil, aby som si mohol užiť tej nádhery. Nozdry sa mi otvárali ako žrebcovi, keď nablízku zacíti kobylku. Trošku ma však zatriasla zima, a tak som sa poponáhľal naspäť do auta, kde bolo tak teplučko a príjemne. Sedel som tam asi ďalšiu polhodinku, ale tma nejako nechcela odísť. Krájať nožom by sa dala, lebo bola taká hustá a nepriesvitná. Nad hlavou som si zrazu všimol trblietajúce sa hviezdy a hneď bolo všade viac svetla, len slniečko ešte stále spalo a neponáhľalo sa vyjsť zo svojej izbietky.
Chvíľu som váhal, ale nakoniec som sa rozhodol, že si odskočím do reštaurácie, ktorá bola hneď kúsok odo mňa. Už som tu nejaký čas nebol, a tak som pomaly vyšiel hore po schodoch priamo ku vchodu. Vonku svietila neónová ceduľka, že je otvorené, mrkol som do okien, ale nikoho som tam nevidel, tak som sa trochu znepokojil, či je to vôbec pravda. Pomaly som otváral dvere a pozeral, či tam je niekto, kto mi pomôže. Pozdravil som sa a v tom okamihu nejaký človek takmer padol na zem z vysokej stoličky na smrť vystrašený a začal koktať: "Čo si dáte na raňajky?" Povedal som mu, že by som si dal šálku kávy a šišku s džemom. "To je všetko!?" prehlásil akýsi namosúrený. "Áno, to je všetko!" Vedel som, čo si dám, takže mi menu nemusel dávať. Netrvalo to dlho a všetko mi priniesol. Chcel som väčšiu šálku na kávu, ale on mi ju nechcel dať, že väčšiu nemá. Nerozumel som tomu a mal som pocit, že je trochu neprimerane neslušný. Vyzeral dosť ospalý a asi aj preto bol podráždený, lebo som ho zobudil. Necítil som sa tu príjemne, tak som sa s raňajkami dosť poponáhľal. Išiel som zaplatiť a podišiel som k pokladnici, kde už akosi netrpezlivo postával. Vyúčtoval mi cenu a ja som mu platil dvadsaťdolárovkou. Môj účet bol päťdolárový, a všimol som si, že mi vydával dosť pomaly a kalkulovane. Najprv na pult položil dve päťdolárovky a potom päť jednodolároviek. Veľmi som sa čudoval, prečo to tak robí, ale dlho mi to netrvalo, kým som pochopil. Vedel som, že očákaval za svoju hroznú a mrzutú obsluhu aj sprepitné. Bohužiaľ, dnes to nebolo jeho ráno a ja som tiež bol trošku šokovaný, takže z tých pripravených jednodolároviek ani jednu nedostal. Porúčal som sa s veľkou radosťou, že ho už nebudem tak skoro zase vidieť.
Ešte som nejakú tú minútku pobudol v aute, ale tiež som bol už nervózny, aby som neminul východ slnka, a tak som sa radšej pobral cestou dole k jazeru. Cestička bola pekne vysvietená reflektormi môjho auta, tak som pozorne sledoval, či niekde nezočím jeleňa alebo srnu. Bolo obvyklé stretnúť ich tu skoro ráno, keď šli piť vodu do blízkeho jazera, ktoré bolo už asi len niečo okolo pol kilometra odtiaľto. Nepostretol som ani živej duše, a tak som sa autom plynule „doplavil“ až k jazeru. Na parkovisku bolo iba jedno vozidlo, ktoré tu zaparkoval nejaký rybár a pobral sa loviť.
Vytiahol som si všetko, čo som potreboval, hlavne som nesmel zabudnúť na stojan, bez ktorého by som ani fotiť niekoľkosekundové expozície veľmi nemohol. Presunul som sa na múr jazera, ktoré tam bolo umelo vybudované kvôli zachytávaniu vody a taktiež aj kvôli zdravšiemu okoliu. Bola ešte stále veľká tma, keď zrazu niekto okolo mňa prechádzal. Hneď som sa tej osobe pozdravil, ale opätovania som sa nedočkal. Bol to ten rybár, ktorý mal neďaleko pripravené udice a vyčkával na tú najväčšiu rybu. Urobil som prvé dva zábery do totálnej tmy a samozrejme na obrazovke fotoaparátu som ani nič nemohol vidieť! Postupne som stláčal spúšť a čakal na tú zlatú guľu, ktorá by mala objať túto obrovskú horu Mount Hood, ktorá sa vypínala nad jazerom. Fotil som tam nejakú dobu a zábery len tak pribúdali. Bola ich už dobrá stovka, ale slnko sa nechcelo akosi na tú moju horu vyštverať. Mohol som vidieť iba lúče zboku. Zrazu som mal už takmer dvesto záberov, a slnka nikde.
Vedľa postával s fotoaparátom ďalší nadšenec fotografovania, s ktorým som aj nadviazal družnú konverzáciu a po takmer dvoch hodinách, čo sme tam spoločne zápasili o najkrajšie zábery, mi s kľudom oznámil tú smutnú správu, že tu nikdy slnce neuvidím, lebo ono sem nikdy nechodí. To aby som šiel k Mirror Lake – Zrkadlové jazero, ktoré je iba kúsok odtiaľto, ale prístup k nemu v noci je dosť komplikovaný. Nešťastný zo všetkého som sa nie v najlepšej nálade poberal domov takmer ráno okolo ôsmej a potom ešte som sklamaný musel merať okolo 110 kilometrov.
Neúspešný a porazený...
John J Slovinec Sr

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-