Znovu som sa zobudil, hoci neboli ani tri hodiny ráno. Nado mnou som videl len malé biele čudo a lesklé guľôčky očí od mesačného svitu, ktoré si ma pozorne obzerali. Mal som pocit, že si ma chce podmaniť a urobiť zo mňa otroka. Priadla pri tom veľmi hlasno a začala sa túliť ešte viac. Nemohol som inak a neodolal som. Pekne som ju pohladkal a ona sa pritúlila a priadla ešte hlasnejšie. Už som aj tak spať nemohol, tak som sa v mysli začal pripravovať na dnešný naplánovaný výlet.
Vytiahol som sa z postele a Luci si ma ešte stále obzerala. Ešte ma predtým asi takto skoro ráno nevidela, a tak oči zo mňa nestiahla. Mala ich akosi prilepené na mne a darmo som sa snažil odvrátiť jej pozornosť ako to len bolo možné, nepodarilo sa mi to. Čas letel a ja som sa musel obracať, aby som stíhal prípravy na výlet.
Nakoniec sa mi podarilo z bytu ubziknúť aj s brašnou, v ktorej som mal objektívy a fotoaparát. V nej tiež samozrejme rôzne filtre, ale hlavne ten polarizačný, ktorý je tak prepotrebný pri fotení pri odrazoch vody a oblohy. Stojan som mal už v kufri auta. Dvere na garáži som len veľmi pomaly vyťahoval, aby škrípaním nezobudili moju manželku. Za necelú hodinku aj ona vstávala, potom sa vždy pripravovala do práce.
Ulice na mňa všade zívali prázdnotou a ja som sa stal zrazu samotárom v šírom poli. Semafory boli v toto ráno mimoriadne tolerantné, pretože nikde som nemusel dlho čakať a za pár sekúnd som mal vždy zelenú. Nikde nikoho, ani živej duše som na ulici nevidel dlhú dobu, kým som sa presúval na Powell Boulevard smerom na východ. Asi po desiatich minútach som dorazil na diaľnicu číslo 26 Východ a až tu som zočil prvé vozidlá. Nebolo ich veľa a za prvú polhodinku som ich videl toľko, že by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Slabšie už vidím, hlavne v noci, a tak si vždy nájdem niekoho, kto ma bude viesť do neznáma. Vyčkal som si na veľký nákladiak firmy supermarketu Safeway a nechal som ho, nech ma predbehne. Ten to s radosťou urobil, a tak som mal pred sebou niekoho, na koho som sa mohol spoľahnúť. Držal som sa za ním dobrú stovku metrov, aby mi neblokoval výhľad a naviac dostatočne ďaleko na to, že keby náhodou zrazu zabrzdil, aby som aj ja stihol bezpečne zastaviť a vyhnúť sa kolízii.
Bol som okolo sto kilometrov od mojej hory, takže som cestoval vyše hodinky a pol. Už som bol pekne ďaleko, keď som pocítil stúpanie, ktoré sa výrazne zvyšovalo. Zákruty sa začali taktiež viac hlásiť, a tak som musel trošku brzdiť môjho tátoša, aby ma nestiahol niekde do priepasti.
V diaľke sa začali mihať prvé svetlá a ja som prichádzal do miesta, ktoré som tak dobre poznal. Bol to Government Camp, kde som chcel vyčkať chvíľu, keď sa slniečko začne štverať spoza vrchov a nakúkať dole. Zaparkoval som na mieste, odkiaľ som mal dobrý výhľad. Parkovisko bolo takmer prázdne, takže výber som mal dobrý. Vyčkával som ešte chvíľu v aute pri príjemnej hudbe z rádia, ktoré si vždy púšťam a je mojím výborným spoločníkom na cestách už mnohé roky. Bez neho si ani neviem predstaviť, ako by som mohol vôbec existovať. Cítim sa v jeho spoločnosti vždy veľmi príjemne a akosi aj kľudnejšie. Občas sa s ním aj rozprávam, ale iba v tom prípade, keď mu odporujem za to, čo práve vypustilo do éteru. Väčšinou sme ale najlepší priatelia, ako aj v toto ráno. Však mi vyhrávalo tie najkrajšie melódie z rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych.
Pootvoril som na chvíľu okno a vpustil dovnútra čerstvý vzduch. Zrazu som pocítil tú nádhernú vôňu snehu a ihličnanov. Bol to ten najpríjemnejší prírodný dezodorant, ktorý mal i magickú silu a celého si ma ihneď aj podmanil. Nevydržal som dlho v aute a takmer som z neho vyskočil, aby som si mohol užiť tej nádhery. Nozdry sa mi otvárali ako žrebcovi, keď nablízku zacíti kobylku. Trošku ma však zatriasla zima, a tak som sa poponáhľal naspäť do auta, kde bolo tak teplučko a príjemne. Sedel som tam asi ďalšiu polhodinku, ale tma nejako nechcela odísť. Krájať nožom by sa dala, lebo bola taká hustá a nepriesvitná. Nad hlavou som si zrazu všimol trblietajúce sa hviezdy a hneď bolo všade viac svetla, len slniečko ešte stále spalo a neponáhľalo sa vyjsť zo svojej izbietky.
Chvíľu som váhal, ale nakoniec som sa rozhodol, že si odskočím do reštaurácie, ktorá bola hneď kúsok odo mňa. Už som tu nejaký čas nebol, a tak som pomaly vyšiel hore po schodoch priamo ku vchodu. Vonku svietila neónová ceduľka, že je otvorené, mrkol som do okien, ale nikoho som tam nevidel, tak som sa trochu znepokojil, či je to vôbec pravda. Pomaly som otváral dvere a pozeral, či tam je niekto, kto mi pomôže. Pozdravil som sa a v tom okamihu nejaký človek takmer padol na zem z vysokej stoličky na smrť vystrašený a začal koktať: "Čo si dáte na raňajky?" Povedal som mu, že by som si dal šálku kávy a šišku s džemom. "To je všetko!?" prehlásil akýsi namosúrený. "Áno, to je všetko!" Vedel som, čo si dám, takže mi menu nemusel dávať. Netrvalo to dlho a všetko mi priniesol. Chcel som väčšiu šálku na kávu, ale on mi ju nechcel dať, že väčšiu nemá. Nerozumel som tomu a mal som pocit, že je trochu neprimerane neslušný. Vyzeral dosť ospalý a asi aj preto bol podráždený, lebo som ho zobudil. Necítil som sa tu príjemne, tak som sa s raňajkami dosť poponáhľal. Išiel som zaplatiť a podišiel som k pokladnici, kde už akosi netrpezlivo postával. Vyúčtoval mi cenu a ja som mu platil dvadsaťdolárovkou. Môj účet bol päťdolárový, a všimol som si, že mi vydával dosť pomaly a kalkulovane. Najprv na pult položil dve päťdolárovky a potom päť jednodolároviek. Veľmi som sa čudoval, prečo to tak robí, ale dlho mi to netrvalo, kým som pochopil. Vedel som, že očákaval za svoju hroznú a mrzutú obsluhu aj sprepitné. Bohužiaľ, dnes to nebolo jeho ráno a ja som tiež bol trošku šokovaný, takže z tých pripravených jednodolároviek ani jednu nedostal. Porúčal som sa s veľkou radosťou, že ho už nebudem tak skoro zase vidieť.
Ešte som nejakú tú minútku pobudol v aute, ale tiež som bol už nervózny, aby som neminul východ slnka, a tak som sa radšej pobral cestou dole k jazeru. Cestička bola pekne vysvietená reflektormi môjho auta, tak som pozorne sledoval, či niekde nezočím jeleňa alebo srnu. Bolo obvyklé stretnúť ich tu skoro ráno, keď šli piť vodu do blízkeho jazera, ktoré bolo už asi len niečo okolo pol kilometra odtiaľto. Nepostretol som ani živej duše, a tak som sa autom plynule „doplavil“ až k jazeru. Na parkovisku bolo iba jedno vozidlo, ktoré tu zaparkoval nejaký rybár a pobral sa loviť.
Vytiahol som si všetko, čo som potreboval, hlavne som nesmel zabudnúť na stojan, bez ktorého by som ani fotiť niekoľkosekundové expozície veľmi nemohol. Presunul som sa na múr jazera, ktoré tam bolo umelo vybudované kvôli zachytávaniu vody a taktiež aj kvôli zdravšiemu okoliu. Bola ešte stále veľká tma, keď zrazu niekto okolo mňa prechádzal. Hneď som sa tej osobe pozdravil, ale opätovania som sa nedočkal. Bol to ten rybár, ktorý mal neďaleko pripravené udice a vyčkával na tú najväčšiu rybu. Urobil som prvé dva zábery do totálnej tmy a samozrejme na obrazovke fotoaparátu som ani nič nemohol vidieť! Postupne som stláčal spúšť a čakal na tú zlatú guľu, ktorá by mala objať túto obrovskú horu Mount Hood, ktorá sa vypínala nad jazerom. Fotil som tam nejakú dobu a zábery len tak pribúdali. Bola ich už dobrá stovka, ale slnko sa nechcelo akosi na tú moju horu vyštverať. Mohol som vidieť iba lúče zboku. Zrazu som mal už takmer dvesto záberov, a slnka nikde.
Vedľa postával s fotoaparátom ďalší nadšenec fotografovania, s ktorým som aj nadviazal družnú konverzáciu a po takmer dvoch hodinách, čo sme tam spoločne zápasili o najkrajšie zábery, mi s kľudom oznámil tú smutnú správu, že tu nikdy slnce neuvidím, lebo ono sem nikdy nechodí. To aby som šiel k Mirror Lake – Zrkadlové jazero, ktoré je iba kúsok odtiaľto, ale prístup k nemu v noci je dosť komplikovaný. Nešťastný zo všetkého som sa nie v najlepšej nálade poberal domov takmer ráno okolo ôsmej a potom ešte som sklamaný musel merať okolo 110 kilometrov.
Neúspešný a porazený...
John J Slovinec Sr
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).