do svojho užívania. Nebojme sa ani dnes využívať pri ochrane prírody ich skúsenosti a často aj ľudovú múdrosť, aby sme pochopili ich správanie a tým aj odkaz pre prítomnosť. Dozvedáme sa ich prostredníctvom, že spočiatku boli všetky lesy každému voľne prístupné, každý z nich mohol pre svoju potrebu voľne ťažiť, ak chcel a potreboval. Aj keď táto voľnosť pretrvávala približne do 13. storočia, skoro prichádza aj prvé „lesné hospodárenie“ a doplňovanie úbytku lesa sadenicami, o čom sú zmienky v dobových prameňoch už aj o lesných škôlkach okolo roku 1581. Za panovania Márie Terézie dochádza k obmedzovaniu ťažby dreva, zastavuje sa aj úbytok lesa. V roku 1767 vychádza nariadenie pod názvom Tereziánsky urbár, upravujúci jednotne v celej krajine vzťahy medzi zemepánmi a ich podannými a v roku 1769 Tereziánsky lesný poriadok, ktorý znamenal pokus o zastavenie devastácie uhorských lesov, spôsobenej najmä ťažbou rúd a hutníctvom. Tento lesný poriadok v 55 bodoch upravoval spôsoby ťažby, obnovy lesa, ochrany lesných porastov, zásady hospodárenia s drevnou hmotou a opatrenia vrchnostenského dozoru. Jeho hlavným poslaním bolo dosiahnuť zastavenie holorubov a zvýšenie trvalej výnosnosti lesov.
Aj v našom regióne naši predkovia po roku 1769 na svoju dobu rozumne hospodárili a chránili si lesy a prírodu, po zrušení bývalého Urbariálneho zemského panstva napríklad aj v komposesorátskych (spoluvlastníckych) spolkoch. Z ich mnohých vnútorných ustanovení môžeme sa niečo dozvedieť a v niečom aj poučiť. „Do Compossesorátské hvory bez dovoleny Dilectora a bez Signáti ísť neslobodno. Kdoby se opovážil, hlavný Stróf nielen duplom, ale i triplóm vypovedany má bud. Z bánu trávu nosit na den dvarazy, žádnemu neny dovoleno, bitbi se jak vymlouval, že druhý den trávy má, jístí Stróf uložiti se má. Na cudzích djeloch chvoja, anebo drevo shánet pod najvyšším trestom, aneb strófom je zabráneno. Tože ani na svojich djeloch a lúkoch, bárs který čas neni dovoleno rúbat a sýce, že s toho nejvetšý hádky a dišputácije jak v obci, tak y v Compossesorátu povstávají. Každá lúka od obecné nebo Compossesorátské hory obkopané a šancom obmedzené má bud. Ani Cigánom uhlie pálit neslobodno sté príčiny, že to vždy takový chasnujú, ktorý v obci žádno privilégiá nemajú. Kevülő je zodpovedný za šicky škody vo hvore učinené, a jestli nezná presvedčit kdobyto učinil, povinní je sám šickú škodu oplatit, anebo se z jeho pláci stjáhnut má.“
Podobnú skutočnosť zaznamenávame ešte aj v Uhorskom lesnom zákone z roku 1879, ktorý stanovil povinnosť hospodárenia podľa schválených hospodárskych plánov pre lesy štátne, obecné a spoločenstevné, uplatňovaný ešte aj za prvej ČSR. Zaujímavé a poučné môžu byť niektoré jeho ustanovenia v článku XXXI., z ktorých niektoré citujeme aspoň v krátkosti: „V lesoch, ktoré slúžia k prekazeniu presunutia vrchov, napadnutia návalu, skál a snehu, na rígloch alebo úbočiach, zakazuje sa kolčovanie a holorub.“ § 2 a 4 zakazuje aj klčovanie klátov a koreňov. Mnohé, čomu ani dnes nevenujeme pozornosť, dávalo podnet nielen k označeniu za priestupok, ale aj za trestnú činnosť. Tak § 90 citovaného zákona uvádza, že “... kto z lesa živý, alebo zoťatý strom ukradne, musí nahradiť hodnotu stromu, zaplatiť ďalej jednu štvrtinu čiastky hodnoty titulu odškodného, okrem toho sa mu vymeria pokuta rovnajúca sa obidvom obnosom“. V § 92 sa nachádza: “Kto odlomí, odsekne a ukradne neprávom, scudzí konáre živého stromu, kto odlúpi a ukradne zo živého stromu kôru, kto ukradne a odlúpi kôru zo suchého stromu, alebo živlami zlomený strom, konár, kto ukradne suché a neživé lístie, zelené scudzí lesné semeno alebo mach, musí nahradiť jeho hodnotu. Kto úmyselne pasie v lese, poškodzuje prírodu, ak je to les menej ako 15-ročný, dostane dvojnásobnú pokutu, ak medzi sadenicami, aj trojnásobnú pokutu“. § 107 pripomína, že potrestaný má byť aj ten, kto ku zbieraniu steliva, alebo raždia upotrebuje železných hrabiel, alebo iných rezacích nástrojov. Obdobne, ak u páchateľa boli nájdené veci, voz, sane, dobytok a v škode nájdené zvieratá. Ani horári to nemali ľahké. Dôkazom toho je aj § 36, ktorý zdôrazňuje, kto môže byť lesným úradníkom. Mal mať bezúhonný život, ukončenú vysokú školu a vykonať lesnícku a štátnu skúšku. Okrem toho skladal nasledovnú prísahu: “Ja, Ondrej Doboš, prisahám Bohu vševedúcemu a všemohúcemu, že usilovnosťou a bezpodmienečnou vernosťou budem dohliadať na les a jeho ochranu, zverený mojej pečlivosti, na stav zveriny a na všetko čo k lesu patrí, a to podľa možnosti od škody možnej zachránim, že od tých, ktorí by sa pokúsili o nejaké poškodenie lesa alebo príslušenstiev toho, alebo by činom poškodili bez ohľadu na moju osobu, vo zmysle zákona odoberiem záloh a dľa svojho svedomia bez meškania ich oznámim a priznám. Nevinného ničím neobviním, stráženie lesa alebo svojej služby bez vedomosti a bez súhlasu svojho predstaveného alebo bez neodvolateľnej nutnosti neopustím a vo všetkom, čo bude do mojej pečlivosti zverené, v každom čase vydám účty. Nech mi tak Pán Boh pomáha.“
Známym lesným hospodárom v oblasti Gemera bol Ľudovít Greiner (1796-1882), riaditeľ coburgovského panstva so sídlom v Jelšave. Popredný lesný hospodár spravoval 69 tisíc ha lesa. Premenil exploatačné hospodárenie na produktívne, vytvoril novú organizáciu lesnej správy zriadením lesných úradov v Polomke, Šumiaci, Muráni, Mokrej Lúke a inde. Organizoval meranie, mapovanie, súpis a taxáciu, systematické vypracúvanie dlhodobých hospodárskych plánov, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. Mal veľmi precízne vykalkulované náklady na obnovu lesa i podklady k finančnému efektu z hospodárenia.
Toľkoto z pohľadu do minulosti, alebo ako by povedal vtedajší kronikár – v krátkosti značím. Tak vtedy chápali prírodu, ale ju aj chránili naši predchodcovia, gazdovia, roľníci a obyčajný ľud. Veď každá doba mala svoju módu a mala by ju mať aj tá naša. Oči by nám mali otvoriť aj prírodné lesné katastrofy spred niekoľkých rokov, ktoré postihli naše Tatry, ale aj gemerské lesy.
Štatistické údaje z roku 1922 uvádzali, že v celej ČSR bolo 4 653 666 ha lesov, čo predstavovalo 33,2 % územia, z toho na Slovensku 1 666 200 ha, čo bolo 34,1 % z celkovej výmery československých lesov. Slovenská republika sa v súčasnosti zaraďuje medzi európske krajiny s najvyššou lesnatosťou. Lesný pôdny fond v roku 2005 v SR predstavoval 40,9 % (2 006 172 ha) z celkovej výmery štátu.
Dajme si ruku na srdce, aj tí, ktorí prírodu užívame, alebo aj tí, ktorí sa o ňu majú starať a v nej hospodáriť. Zapamätajme si a zachovajme niečo z predošlých riadkov. Už samotný letmý pohľad na prírodu a lesy je už v mnohých lokalitách neradostný a nesvedčí o láske k prírode a jej ochrane. Utvrdil nás o tom už v minulosti publikovaný a výstižný výrok vedca svetového formátu Alberta Schweitzera, publikovaný v rozhlasových živých slovách k tejto, prípadne podobnej problematike: „Nešťastie spočíva v tom, že človek ovládol prírodu skôr, ako ovládol seba samého.“
Vzťah mnohých v prítomnosti je predovšetkým konzumný, a preto neperspektívny, škodiaci predovšetkým človeku. Či sme sa ešte dostatočne nepresvedčili a nepoučili napríklad z pohľadu na okolie jelšavskej magnezitky? Pre ďalšie príklady netreba chodiť ďaleko, stačí mať otvorené oči pri jarných potulkách lesmi, uvidieť ich narušenú celistvosť zásahom človeka, v posledných desaťročiach vzniknuté holiny, zatláčané lesné potôčiky, divé skládky, alebo zdevastovanú zeleň na moderných sídliskách, rapídne vyrubovanie stromov, divé skládky a komunálny odpad uprostred lesa, vedľa kedysi turistických trás. Denne zanikajú desiatky parkov, ničí sa to, čo sa kedysi vysadzovalo. Žiaľ, aj v takých inštitúciách, ktoré majú vychovávať k láske a príkladnému vzťahu k prírode. Vtedy sa nám treba vrátiť k predchádzajúcim citovaným riadkom prvého lesného zákona našich predkov.
Po mnohých stromoch trčia zo zeme len pne a pahýle stromov, z ktorých na jar vidieť vytekajúcu miazgu. Aby nebili do očí, zasypávajú sa rozhrnutou zemou, a takto pochovávame stromy v mnohých lokalitách Slovenska aj so svojím svedomím, ak ho ešte máme a nestratili sme ho. Usilujme sa, kým je ešte čas, aby sme obstáli v hodnotení tých generácií, ktoré prídu za nami.
Z histórie si môžeme brať príklad, veď svedčí o tom známy Cicerov výrok: “Historia est magistra vitae“ (História je učiteľkou života), mnohými príkladmi dokazuje, že ľahšie je búrať a ničiť ako budovať. Preto mnohí ctižiadostivci, ktorým nie je daná veľkosť budovateľa, privlastňujú si aspoň velikášstvo ničiteľa. Pripomína to starovekého Herostrata, ktorý v túžbe po nesmrteľnosti zapálil veľkolepý Artemidin chrám v Efeze, a tým je klasickým príkladom ľudí tohto typu. Máme každý z nás vo svojom vnútri chrám, a podobným je aj príroda. Neznižujme sa k tomu, aby sme ničili toto nádherné dielo prírody, ale zveľaďujme ju a starajme sa o ňu s pocitom dobrého hospodára. Lebo tam, kde zomierajú stromy, tam začína zomierať aj človek.
4.5.2010
{jcomments on}

































Aj keď krédom jedinca, ale aj spoločnosti, by mala byť láska k prírode, k rastlinám a tvorom v nej žijúcim, nebýva tomu vždy tak. Zdá sa, ako keby všetci nemali rovnaký vzťah k nádherným lesom alebo lesnému zátišiu, či rozkvitnutej lúke zaliatej jarným slnkom, k stráni voňajúcej a hýriacej najrozmanitejšou kvetenou. Výnimkou nebývajú ani parky na našich sídliskách a pri školách. Neuvedomujeme si v honbe za svetským mamonom podiel prírody, menovite lesov, aj na formovaní ľudských spoločenstiev (útočisko nevoľníkov, hôrnych chlapcov, naposledy partizánov v SNP...).
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-