Stretnutie absolventov Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej stále s vetrom vo vlasoch
Napísal(a) Mgr. Martina Rusnáková
Jeseň mnohým evokuje čas pokoja a zamyslenia sa, možno spomínania. Hlavne kvôli tomu, že leto je preč a zima ešte neprišla. Ešte v nás znejú dojmy z leta, počujeme šum mora, ktorý je v skutočnosti už len šumom farebného lístia v šedivých uliciach mesta.
Jeseň sme si nevybrali zámerne na naše stretnutie. Celkovo toto zídenie sa po rokoch bolo zvláštne. Býva tradíciou zísť sa po každom piatom roku od ukončenia školy. Nebrali sme to do úvahy a stretli sme sa jednoducho teraz – po ôsmich rokoch, lebo sa nám jednoducho chcelo. Samozrejme, vysvetlili sme si to po svojom – že osem rokov to vlastne znamená, že by sme stihli otočiť štvorročné štúdium presne dvakrát.
Jeseň nám pripadala vhodná, keďže každý je z iného kúta Slovenska a niektorí sa rozutekali až za hranice, je ťažko zosúladiť toľko ľudí na jeden termín, aby to každému vyhovovalo a mohol prísť. Preto sa nastolili prísne pravidlá... Nediskutovalo sa, termín sa jednoducho stanovil a bolo hotovo! :)
Celé to zorganizovať mi zobralo moju mladosť, ako s humorom hovorievam. Kto neskúsi, nevie. Mám pocit, že som obtelefonovala aj pána Boha, len aby sa mi podarilo zohnať slušnú chatu v okolí Revúcej pre toľkú háveď :) Ale podarilo sa... Našla som úplnou náhodou chatu, kde sme už zhodou okolností raz boli, ešte v gymnaziálnych časoch. Verte či nie, mne až srdce poskočilo samou radosťou, že sa opäť stretneme práve tam, práve tomu je 10 rokov, čo sme na tej chate boli a myslím, že každý na ňu spomína len s úsmevom. Týmto veľmi pekne ďakujem pánovi Petrovi Hrivnákovi, ktorý bol veľmi ochotný a milý a chatu nám zapožičal, nakoľko sa to bežne nerobieva, keďže patrí cirkvi, konkrétne Bratskej jednote baptistov.
Vyzbierali sa vstupné poplatky, urobili sme s organizačným výborom nákup a hybaj hore na miesto činu. Kúsok za Muránskou Zdychavou sa pod lesom ukrýva chata BJB, miesto stretnutia absolventov Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej, kde sme pôsobili v rokoch 1998 – 2002. Rýchlo zakúriť, očistiť zeleninu, nakrájať mäso a postaviť kotlík na guláš. Teda – riadny kotol, kým sa pomaly dopĺňali spolužiaci prúdiaci z rôznych končín Slovenska a dokonca jeden až z Brna. Vítanie, objímanie, debata, úsmevy..., ako dakedy za starých čias.
Tri dni ubehli ani neviem ako.... Zrazu bola nedeľa, keď zase bolo treba všetko zbaliť a rozísť sa na všetky strany sveta. Čo je krásne, toho veľa nebýva, aby sme si na to nezvykli, pretože už by nebolo nič, čo by sme mohli považovať za krásne a odlišné.
Potešilo ma, že sme sa zišli aspoň v polovičnom počte, aj to je niečo, a tí čo neboli, môžu ľutovať, že sa s nami nevrátili do starých čias. Každý, kto pozrie na fotky si povie, že sme sa nezmenili, že sme to stále my – štvrtáci s vetrom vo vlasoch. Dokonca prišla aj naša triedna učiteľka, ktorú sme teraz prijali medzi seba ako priateľku, ako jednu z nás, nie ako odstrašujúcu autoritu, s ktorou sme niekedy bojovali a búrili sa voči nej, ale ako rovnocennú bytosť, bez ktorej by sme netvorili celok – našu 4. A.
Chcem vysloviť svoje ďakujem môjmu organizačnému výboru, teda Andymu a Horvišovi, mojim skvelým chalanom, ktorí mi pomohli všetko dotiahnuť do víťazného konca, vďaka ktorým sa to všetkým páčilo a nadobudli sme pocit, že stretnúť sa o 5 rokov je hlúposť..., stretneme sa o rok! Hoci som sa zaprisahala, že sa na túto nevďačnú rolu organizátora už nikdy nedám nahovoriť, mám predtuchu, že ma opäť zlomia a dám tento kolektív znova dokopy, pretože si týchto ľudí vážim, mám ich rada a len vtedy si človek uvedomí, ako mu chýbajú, keď ich vidí po rokoch a zdajú sa mu rovnako blízki ako vtedy, keď sme drali školské lavice a behali poza školu.
Tiež ďakujem všetkým mojim spolužiakom, ktorí prišli aj zďaleka, len aby si aspoň na jeden víkend spomenuli, ako nám bolo niekedy spolu fajn a nevymenili by sme to za nič iné, ďakujem aj tým, ktorí prísť chceli, no nemohli z rôznych dôvodov, tak snáď nabudúce to vyjde.
Drahí moji, bolo mi s Vami fajn a teším sa, ako ma prehovoríte na organizáciu budúceho ročníka, pretože nestretnúť sa v takejto skvelej zostave by bolo ozaj škoda. Tak, dovidenia o rok, priatelia!
Mgr. Martina Rusnáková
PÁR FOTOGRAFIÍ ZO STRETNUTIA GYMNAZISTOV
{gallery}skola/pslg{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-