a skúsenosti nevyhnutné pre vyvíjajúce sa spoločenské a pracovné prostredie 21. storočia. Mnohé z mimovládnych organizácií sa zameriavajú aj na oblasť programovania a mediálnej výchovy. Program má súčasne dlhodobú ambíciu naučiť deti a tínedžerov identifikovať nebezpečenstvá a riziká na internete, zorientovať sa vo svete technológií a v prípade negatívnej skúsenosti reagovať na ne primeraným spôsobom.
Odborná hodnotiaca komisia v tomto ročníku posudzovala rekordný počet – 142 prijatých projektov. Do grantového programu sa zapojilo 3 819 pedagógov spolu s 18 217 žiakmi a študentmi. Najaktívnejšími žiadateľmi boli, rovnako ako po minulé roky, základné školy. Tie zaslali spolu 62 inšpiratívnych nápadov. Na druhom mieste v počte 19 zaslaných projektov boli občianske združenia a tretie miesto sa ušlo stredným odborným školám, ktoré poslali 16 projektov. Hodnotiaca komisia počas 5. ročníka nakoniec rozdelila medzi 48 najzaujímavejších projektov, ktoré spĺňali kritéria podpory, celkovú sumu 50 000 eur.
O podporu grantového programu e-Školy pre budúcnosť prejavili najväčší záujem žiadatelia zo Žilinského kraja, ktorí poslali do hodnotenia 36 projektov. Za ním s najvyšším počtom prihlásených nápadov nasledoval Prešovský kraj s 21 projektmi a Banskobystrický kraj s 20 projektmi. O piaty ročník prejavilo opakovaný záujem 57 škôl, ktoré sa do programu zapojili v minulosti. Príjemným prekvapením bolo vysoké percento škôl, ktoré sa zúčastnili po prvýkrát. Nováčikovia tvorili až 59,85 % z celkového počtu záujemcov. Najčastejšími témami projektov bola mediálna výchova a práca s mediálnym obsahom a programovanie a informatívne myslenie.
Dôraz pri hodnotení predložených projektov kládla komisia predovšetkým na aktívne zapájanie sa žiakov a študentov do projektových aktivít a ich angažovanie sa v získavaní nových vedomostí a zručností. Taktiež posudzovali ich inovatívny prínos do vzdelávacieho procesu. Komisia si všímala aj potenciál projektu na jeho opakovanie nielen v rámci zapojenej školy, ale aj jeho možné rozširovanie na ďalšie vzdelávacie zariadenia.
Jedným z odmenených bol projekt Nielen novinárska kačica, ktorý do programu prihlásilo Gymnázium Ladislava Novomeského v Bratislave. Jeho cieľom je poukázať na nevyhnutnosť správnej argumentácie a overovania pravdivosti faktov zverejnených v médiách. Projekt sa orientuje na tri vekové skupiny, mladších a starších žiakov a dôchodcov, ktorí rovnako predstavujú citlivú skupinu. Okrem besied a workshopov je súčasťou projektu interaktívne divadelné predstavenie. Jedným z výstupov bude aj vytvorenie rovesníckeho programu s okolitými základnými školami, ktorý bude aktívny aj po ukončení projektu.
Medzi inými komisia ocenila napríklad aj projekt enviRObot 2, ktorý pripravilo Gymnázium J. Francisciho - Rimavského z Levoče. Škola nadviazala na minuloročný úspech a chce sa podeliť o svoje skúsenosti aj s ďalšími školami. Realizáciou projektu enviRObot 2 sa budú učitelia aj žiaci ZŠ a SŠ z Levoče snažiť prepojiť svet IT, programovania a robotiky s environmentalistikou a obnoviteľnými zdrojmi energie. Cieľom je tiež pochopiť existenciu vo svete po 4. priemyselnej revolúcii, ktorá je charakterizovaná zlúčením technológií. Po zakúpení a zapožičaní digitálnych meracích prístrojov, sond a senzorov kompatibilných s IT, využijú naprogramovaných robotov a zariadenia na meranie vhodných veličín doma a v škole. Tie budú následne analyzovať a spracovávať. Z výsledkov vypracujú energetické certifikáty na domáce spotrebiče, domy, či autá. Na záver študenti navrhnú odporúčania a možnosti ako eliminovať či odstrániť nepriaznivé výsledky zistení.
Podrobné informácie o programe a podporených projektoch nájdete na www.nadaciaorange.sk
Barbora Oberučová
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.