Jej výklad o vzácnom klenote nášho mesta sprevádzali brožúrky a publikácie venované žiakom. Ako si z obyčajnej múky vyrobiť rozprávkového snehuliaka deti naučila a svoju zručnosť deťom odovzdala naša ďalšia učiteľka – mamička pani Balagová. Pani Gombárová hravou formou deťom priblížila čaro a dôležitosť komunikácie. Z tohto minikurzu si žiaci odniesli aj osvedčenie o jeho absolvovaní a prišiel aj Mikuláš, na ktorého sa na chvíľu premenila, aby žiakom odovzdala sladké taštičky. Pán Hodoš veľmi zaujímavou a pútavou formou vysvetlil žiakom, aká je práca hasiča pre nás dôležitá. Zároveň predstavil výstroj a objasnil denný režim i pracovné povinnosti, ktoré musí každý hasič zvládnuť. Žiaci mohli vidieť i vyskúšať si hasičskú prilbu, kuklu aj dýchaciu masku. Pani Janka Liptáková, ktorá pečie a zdobí úžasné torty, naučila deti, ako pracovať s marcipánom. Pani Novysedláková, ktorá pracuje v lekárni ako farmaceutka, poučila žiakov ako si vybrať tie správne vitamínové preparáty, čo robiť v prípade bežných detských ochorení a že niekedy si vieme pomôcť aj s domácimi liečivami. Pani Beňušová, učiteľka základnej umeleckej školy, naladila svoju hodinu na hudobnú nôtu a spolu so svojou dcérou Eliškou nám zaspievali pesničku M. Jaroša a N. Pociskovej „Nech už nasneží„ (mimochodom z filmu Perinbaba). Popri pesničke sa žiaci nenápadne dozvedeli čo znamená akord, 
repetícia, trio, kvarteto a pod. Pán Jakub Beľák deťom priblížil ďalší zaujímavý hudobný nástroj- akordeón, minulý rok to bol cimbal a vraj si ďalšie prekvapenie pripraví aj na budúci rok. Porozprával im o jeho pôvode, z akých častí sa skladá, a mali možnosť si ho aj vyskúšať a samozrejme im zahral rôzne hudobné žánre. Pani Olinka Hižnayová s deťmi vyrobila krásne vianočne ozdoby, ktoré si hrdo niesli domov a iste budú zdobiť ich vianočný stromček. Ďalším spestrením bola hodina s pani Laďkou Koperovou, s ktorou si deti mali možnosť vyrobiť Mikulášov s použitím rôznych materiálov. Výrobky sa podarili, detské očká rozžiarili. Pani Romanka Oravcová pracuje ako psychologička a priblížila deťom svoju prácu prostredníctvom zaujímavých činností. Deti pekne spolupracovali a tak sme mali možnosť sledovať ich zanietenosť, spoluprácu, organizáciu.
 |
 |
 |
Pomocou hry, tvorby akcie si deti nenásilnou formou dokážu vyrozprávať svoje príbehy. Pán Peter Kontúr, ktorý sa zaoberá potlačou reklamných predmetov, oblečenia či rôznych darčekov, svojim pútavým rozprávaním deťom priblížil svoju súčasnú prácu. A nezostalo len pri rozprávaní. Na reklamný banner si deti pomocou manuálneho lisu vyskúšali aplikáciu bannerových očiek. Potom si spoločne nažehľovali sieťotlačové transfery - mená detí na tričko a to pomocou transferového lisu. Výsledkom bolo spoločné tričko 3. B triedy. Na záver vyučovacej hodiny prišlo prekvapenie pre všetky deti. Každý si z tohto dňa odniesol nielen skvelý zážitok ale aj praktický darček - malý batôžtek, ktorý veľmi potešil. Pani Kmeťová žiakom porozprávala o obci Mokrá Lúka, kde pracuje. Po krátkom rozprávaní a pútavej prezentácii o obci bol pripravený krátky kvíz, ktorý preveril pozornosť a vedomosti žiakov.
To bolo len niekoľko rodičov – učiteľov, ktorí pomáhali učiteľom Základnej školy J. A. Komenského v Revúcej.
Veľmi pekne ďakujeme všetkým rodičom za ich čas, ktorý venovali našim žiakom, našej Základnej škole J. A. Komenského. Boli veľkým osviežením nášho vyučovania.
Veríme, že sa aj o rok uvidíme zas a, že sa pridajú aj ďalší rodičia – učitelia. Sme hrdí na svojich rodičov. Ďakujeme a všetkým rodičom prajeme príjemné prežitie vianočných sviatkov a úspešný rok 2019. ZŠ
ZŠ
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.