Pocta Dobšinskému
Pavol Dobšinský je svojou tvorbou označovaný ako slovenský Homér. Radí sa medzi svetoznámych rozprávkarov, akými boli Andersen, bratia Grimmovci či Božena Němcová a Karel Jaromír Erben. Dobšinského dielo preslávilo Slovensko a Európu v celom kultúrnom svete, jeho práce boli preložené do väčšiny svetových jazykov, dokonca aj do čínštiny. Odkazu a pamiatke Dobšinského je zasvätená expozícia v rodnom dome v Slavošovciach, kde sa 16. marca 1828 narodil. Bol človekom, ktorý pripol krídla slovenskej rozprávke - ako to vyslovil spisovateľ Rudo Moric v publikácii venovanej Dobšinského dielu, vydanej pri príležitosti storočnice od jeho úmrtia v r. 1895. Vyjadril sa o ňom aj Vladimír Mináč: “Pavol Dobšinský vo svojich Úvahách o slovenských povestiach, alebo ako ich dnes voláme rozprávky, zozbieral a napísal aj preto, aby dokázal neprajníkom Slovenstva, že náš ľud je schopný vznešenejších pocitov krásy, predstáv a pochopenia pravdy.“ Vo svojich Úvahách ďalej Dobšinský napísal: “Máme my Slovania a Slováci zvlášť zachované pomníky, tým vznešenejšie nad hmotné kresby a stavby, čím vyvýšenejší je duch v kráse a sile živého slova, nad rozmery i súmery mŕtvej hmoty. I tam, i tuná sa javí duch pravekov, ale tam zmŕtvený, tuná ešte vždy živý. Sú to u nás z veku dávno pošlé a zachované od času ich zbierania, tak nazvané prostonárodné povesti, poviestky, pripoviestky, rozprávky, hádky.“
Od druhej polovice minulého storočia generácia za generáciou sala u nás priam s materinským mliekom krásu myšlienok slovenských rozprávok a úchvatnosť jazyka, akým ich Dobšinský vyrozprával. Bol to on, kto im pripol krídla, aby mohli lietať po našich vŕškoch a dolinách, aby vládali rozniesť svetom svedectvo o veľkoleposti a ušľachtilosti nášho ľudu. Dobšinského rozprávky neboli vytvorené len pre deti, ale aj pre dospelých. Stali sa základom čítania a estetickej výchovy mladých pokolení. Tak to chápeme aj v prítomnosti, odrazom toho sú mnohopočetné návštevy expozície v jeho rodnom dome. V roku 2011 expozíciu videlo vyše 950 návštevníkov. Prichádzajú a vracajú sa k Dobšinskému aj ďalší. Tak to bolo aj u žiakov a učiteľov Základnej školy v Brzotíne, ktorých návšteva rodného domu rozprávkara motivovala k tomu, aby po roku od návštevy zorganizovali a uskutočnili besedu v kultúrnom dome obce. Konala sa v mesiaci apríl tohto roku. Semienko, ktoré sme spoločne zasiali, vyklíčilo a prinieslo úrodu v podobe 2. školskej žiackej konferencie. Jej zaujímavý program môže byť motiváciou aj pre ďaľšie školy. Podujatie bolo o to cennejšie, že sa uskutočnilo na škole s väčšinou rómskych žiakov.
Text a foto: PaedDr. Milan Sajenko
{gallery}skola/zakladna/brzotin{/gallery}
{jcomments on}

































Druhý ročník žiackej školskej konferencie bol venovaný zvyšovaniu čitateľskej gramotnosti u detí prostredníctvom ľudových rozprávok a uskutočnila sa 4. apríla 2012 v Kultúrnom dome v Brzotíne. Zorganizovala ju Základná škola s materskou školou v Brzotíne a uskutočnila sa pod názvom: „V rozprávkach to obyčajne trochu ináč býva, v rozprávkach sa už nejeden prazázračný zázrak stal...“ Garantom konferencie bola pani Mgr. Erika Farkašovská, učiteľka slovenského jazyka. Cieľom konferencie bolo prezentovať slovenskú ľudovú rozprávku, jej vznik a tvorbu s dôrazom na zvyšovanie úrovne čitateľskej gramotnosti u detí prostredníctvom ľudových rozprávok. Na konferencii
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-