- Mal som šťastie na dobrých učiteľov. V rokoch 1959-65 som chodil do 1. - 6. triedy ZŠ v Jelšave, kde ma matematiku učil pán učiteľ Tomi, prísny, ale spravodlivý vysokoškolsky vzdelaný Cigán. Zo 7. - 9. ročníka v Slovenskej Ľupči mi utkvela v pamäti triedna učiteľka, výborná slovenčinárka pani Dekkerová.
- Koľko rokov už pôsobíte ako učiteľ v ZŠ v Muráni a z toho vo funkcii riaditeľa?
- V Muráni som učiteľom od septembra 1981, od 1989 zástupcom riaditeľa a po konkurze od 1991 riaditeľom (s 2,5 – ročnou nútenou prestávkou) až doteraz.
- Predtým však ste údajne pôsobili aj s pani manželkou na strednej škole. Kde ste teda pracovali skôr ako ste zakotvili v našej obci?
- Po návrate zo ZVS (základnej vojenskej služby) v apríli 1974 až do augusta 1981 som bol vychovávateľom v SOU – strojárskom na Piesku, tam som sa zoznámil s mojou manželkou a 21. júna ubehlo 37 rokov, ako sme svoji.
- Zdá sa, že Muráň vám už prirástol k srdcu, no jednako Muránčania sú zvedaví, kam siahajú vaše korene?
- Pochádzam zo široko rozvetvenej rodiny zo stredného Slovenska z okolia Banskej Bystrice. Moja mamka (85-ročná) sa narodila v dedinke Kordíky, ležiacej na úpätí Kremnických a Starohorských vrchov v rodine, kde všetci mužskí predkovia od nepamäti boli kráľovskí lesní robotníci (terajší pilčíci). Oteckove korene siahajú do Hornej Mičinej, kde sa pred 200 rokmi v r. 1812 usadil môj pradedo, bývalý vojak francúzskej armády cisára Napoleona Bonaparte po prehratej bitke pri Borodine. Meno Kontúr je v slovenčine obrys. Mamka je z 12 detí, 10 z nich sa dožilo dospelosti a tak niet divu, že mám po mamke 27 bratrancov a sesterníc a po oteckovi, ktorý bol zo 4 detí, 9 bratrancov a sesterníc. Z nich je 7 učiteľov. Ja mám 2 mladších súrodencov, brat je ekonóm v CO Slovenská Ľupča, sestra je riaditeľkou málotriedky v Strelníkoch.
- Do našej obce ste sa prisťahovali už ako rodina s dvomi synmi- škôlkarmi, z ktorých sú už dnes hrdí oteckovia. Koľkými vnúčatami vás už obdarovali?
- Synovia Peter a Karol sú živnostníci, možno práve oni zdedili gény po ich prastarom a starom otcovi, ktorí boli pekári v Jelšave (žiaľbohu len do „Víťazstva pracujúceho ľudu nad sebou samým“ vo februári 1948, keď im pekáreň štát o pár rokov znárodnil, napriek prázdnym slovám a sľubom, že súkromné podniky do 50 zamestnancov nebudú znárodnené), alebo sú to gény otcovej sestry, mojej krstnej, ktorá bola, asi jediná Slovenka, v tých časoch veľa rokov (až do 1992), riaditeľkou obchodného domu Bílá labuť v Prahe. V našej rodine je zvyk, že rodia nevesty, tie nás potešili vnúčatkami zatiaľ len 3-krát, ale všetci starí rodičia sme pri vnúčatách pochopili, že láska k nim sa nedelí, ale znásobuje.
Vráťme sa však opäť do prostredia školy, ktorá sa mimochodom v období vášho pôsobenia rozrástla, zmodernizovala, skrásnel jej interiér i exteriér. Okrem toho, že v nej vykonávate funkciu riaditeľa, vyučovali ste od začiatku aj matematiku. Vaši žiaci na súťažiach sú úspešní, no sú aj takí, ktorí tvrdia, že matematika je veda, ktorá sa naučiť nedá. Alebo ju môžu podľa vás zvládnuť aj matematické antitalenty?
- Pokiaľ rodičia pravidelne kontrolujú domácu prípravu svojich detí na vyučovanie, tak by žiaci mali matematiku zvládnuť aspoň na dvojku. Výnimočne sa vyskytne aj tzv. „teflónový“ žiak. Raz dávno, možno pred 25 – 30 rokmi, som rozdal deťom zadania úloh so zlomkami a o chvíľu prišiel ku mne žiak a vážne mi vraví: „Totok ja pošítať neviem a nebudem, dajte mi edon a edon, alebo edon a dva, to viem“ a zadanie so zlomkami som mal na katedre.
- A ešte záverom, pán riaditeľ, množina otázok z okruhu PEDAGÓG. Existuje vlastnosť, ktorá je u človeka v učiteľskej profesii prvoradá? Čo naopak považujete za nežiaduce v práci učiteľa? V centre pozornosti učiteľa je dieťa – žiak. Čo želá svojim zverencom taký skúsený pedagóg a riaditeľ v jednej osobe, akým ste vy – čerstvo ocenený v rezorte školstva za kvalitné výsledky vo výchove a vzdelávaní detí?
- S pribúdajúcimi rokmi som sa utvrdil v presvedčení, že sú len dva dôvody, prečo sa chlap stane učiteľom. Prvý dôvod je júl a druhý august. Ale vážne, učiteľ musí byť trpezlivý, musí klásť rozumné požiadavky na žiakov, úmerné ich schopnostiam, pretože chceme, aby v muránskej škole vyrastali deti nielen múdre, ale aj dobré.
-RS-
{jcomments on}

































Nový školský rok 2012/2013 onedlho znovu otvorí aj brány muránskej základnej školy. Jej riaditeľ Mgr. KAROL KONTÚR si v marci 2012 prevzal VEĽKÚ MEDAILU SVÄTÉHO GORAZDA za celoživotnú prácu v školstve i za riadiacu činnosť v škole. K tomuto významnému – najvyššiemu oceneniu v rezorte školstva mu srdečne blahoželáme a zároveň pripájame jeho pohotové reakcie na naše zvedavé sondy do oblasti jeho pracovného i súkromného života.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-