Branislav Jobus je spisovateľ z Vrbového, muzikant, šoumen, člen originálnych hudobných zoskupení (Vrbovskí víťazi, Karpatské chrbáty atď.) a každoročný moderátor festivalu Pohoda, s ktorým sa naši žiaci stretli 11. apríla 2016 v Kníhkupectve Knih Art. Hneď si ich získal svojim rozprávkovým spevom, priateľským prejavom, záujmom o sny a túžby detí a zábavným vrbovským nárečím.
Žiaci V. A triedy o Braňovi: „Stretnutie s Branislavom Jobusom sa mi páčilo preto, lebo nám nerozprával len o jeho rozprávkach, ale aj niečo z jeho života a spieval pesničky.“

„Bol zábavný, smiešny a múdry.“ „Mne sa páčili smiešne pesničky a zaujímavé rozprávanie o knihách.“
Spisovateľ originálnym spôsobom prezradil žiakom čo je to láska podľa víly Agapé a aké má podoby (Rozprávková prvotina Láskavé rozprávky – kniha aj audio kniha), ako dobrosrdečný muflón kamionista Ancijáš, ktorý nadovšetko miluje svoje tepláčiky a rád robí druhým radosť s kamarátkou dážďovkou Milicou precestuje celý svet až sa nakoniec skoro celý rozdá a pri záchrane zranenej muflónice takmer príde o život. (Muflón Ancijáš a jeho spanilá jazda) Ako muflón zistil, že vo vyspelých európskych krajinách je to inak, že do opery sa v teplákoch nechodí, ako zachránil česť švajčiarskeho hodinárstva, ako pre celý Island guláš navaril, ako úplne náhodou zachránil život nórskemu kráľovi, odhalil neresti anglickej kráľovnej a všade pomáhal. Až nakoniec od samej dobroty prišiel domov pešo tlačiac pokazený bicykel. (Ako muflón Ancijáš cestoval na západ) A v knihe Ako muflón Ancijáš sľub dodržal plní špeciálnu misiu doma na Slovensku – sľúbil staručkému riaditeľovi pošty, že doručí všetky zásielky, ktoré sa ktovie odkedy nachádzali v sklade. Kým sa každá z nich nedostane k svojmu adresátovi, riaditeľovi svedomie nedovolí pokojne odísť do dôchodku.

Deti sa zabavili aj na postavičke komisára Mrodgeho z extrémne zábavnej detektívky pre malých a veľkých, v ktorej z bratislavského Nového mosta niekto ukradol reštauráciu, čo vyzerá ako UFO. Boli mimozemšťania, teroristi, nebezpeční zločinci či futbalisti, ktorí namiesto hrania radšej okopávajú zemiaky? Komisár Mrodge už je na stope. Keby nie jeho slávneho Mrodgetímu, nevedno, kto by zachránil personál reštaurácie. Na pomoc mu prídu ploštice, špecialistky na odpočúvanie, pijavica Sosámráda, alias detektor pravdy, pavúk De Gen i bývalá recidivistka labuť Viollete. Komisár lúšti zamotaný prípad s nasadením vlastného života.
Knihu Ja nič, ja mutikant si mali žiaci možnosť perzrieť na hodinách literatúry ešte pred besedou. V nej Chrumo červotoč chrúme tak nahlas, že jeho rodinu vyhnali už z niekoľkých domovov až si raz za svoje obydlie vybrali vzácny hudobný nástroj baróna Vlhčila. Jediný spôsob, ako sa ich zbaviť, bolo vzácne violončelo zmraziť. A tak sa červotočia rodina na 172 rokov ocitla v treskúcom mraze. Lenže červotoče prežijú všetko. Keď po roztopení ľadovca nástroj objavili, najväčším prekvapením boli práve živé červotoče. Rodinka si užívala najprv karanténu, potom slávu, ale Chrumo zmizol. Precestoval svet, najprv sa zahryzol do darovanej fujary, potom do basgitary rockového muzikanta či do klarinetu. A z čoho ochutnal, toho zvuk vedel dokonale napodobniť. Hudba sa mu tak zapáčila, až sa rozhodol ju vyštudovať. Môže byť však červotoč naozaj muzikantom? Odpoveď a rozprávky plné zábavy nájdete aj v ďalších knihách Branislava Jobusa.
Ďakujeme pani Tatiane Krškovej za zaujímavú besedu a veríme, že sa s Branislavom Jobusom ešte stretneme.
Mgr. Z. Petalíková
Braňo Jobus číta rozprávku o Muflónovi Ancijášovi

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-