že aktuálny štvrtý ročník bol doteraz najlepší.
Aký je teda tento „čierno-biely tábor“ z môjho pohľadu? Aby som odpovedala na túto otázku, zameriam sa najprv na deti, ktoré sú v ňom. Sú rómske i nerómske, z miest, dedín aj osád. Vo veku 9 – 16 rokov, sú priemernými, lepšími, ale aj slabšími žiakmi prvého aj druhého stupňa základnej školy. S maďarskou, slovenskou aj rómskou národnosťou, chlapci aj dievčatá. Niektorí prvýkrát preč z domu, iní sú v tábore druhý či tretí raz. Na prvý pohľad tak odlišní, že je nemožné nájsť zhodu. No niečo ich spája. Pre každého z nich je účasť v tábore odmenou za výborný prospech, správanie sa v škole aj mimo nej, pomoc iným..., no aj zlá finančná situácia, podmienky na bývanie a existenciu. Tieto deti to nemajú v živote ľahké, a možno ani v budúcnosti nebudú mať. Ale! A práve toto „ale“ je dôležité. To, čo v tábore zažijú, nie sú len hry, aktivity, inšpiratívne besedy, nové skúsenosti, priateľstvá. Je to aj o zodpovednosti za seba i svoj tím, o trpezlivosti aj vytrvalosti, o pocite bezpečia, o povinnostiach...
Akí sú ľudia, ktorí sa o tieto deti starajú? Na prvý pohľad nadšenci z Bratislavy, takí, čo deti z osady vidia len vo filmoch či v správach. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia, resp. budúci absolventi vysokej školy. Ľudia, ktorí bez problémov komunikujú vo viacerých jazykoch, ktorí študovali v zahraničí, majú skvelé rodinné zázemie, milujúcu a podporujúcu rodinu. Ale! Predovšetkým sú to dobrí, láskaví a neskutočne trpezliví ľudia, ktorí tieto deti ľúbia, vážia si ich a rešpektujú. Chcú im odovzdať všetko, čo považujú za múdre a dobré. Ktorí sa do tábora vracajú rok čo rok. Aj napriek tomu, že už mali možnosť spoznať tieto deti. Mali možnosť zistiť, že práca v tomto tábore je náročná fyzicky, no hlavne psychicky. Alebo sa sem vracajú práve preto? Ako to vlastne je?
A čo ich denný program? Premyslený, motivujúci aj inšpirujúci, akčný aj aktívny, logicky nadväzný, zábavný aj súťaživý. Tento rok sa niesol v znamení čarodejníkov, v hľadaní pokladov, riešení rébusov, v dennodennej tímovej práci. Až do samotného rozuzlenia nebolo isté, či naozaj dobro zvíťazí nad zlom. Nechýbala ani manuálna práca – vlastnoručné pečenie chleba, ryžovanie zlata a brigáda na Kalvárii. Debaty o tom, ako sa žije ľuďom s určitým hendikepom, utečencom, ale aj rómskym spisovateľom.
Aký je teda Tábor Black&White, ktorého organizátorom je OZ Equity? Fantastický v tom, že aj keď sa tu na deväť dní zídu ľudia s diametrálne odlišným životom, pôvodom, statusom i osudom, tu sa tie rozdiely zotrú v priebehu pár hodín. Začne tu existovať niečo tak harmonické a ľudské, že keby toto dokázali ostatní, svet by bol krásny.
Vo svetle sviečok sme sa rozlúčili s aktuálnym ročníkom. Prítmie prítomným dovolilo vyjadriť svoje pocity, radosť i smútok, ale aj obavy z návratu domov. Vyjadriť poďakovanie ľuďom, ktorí zanechali trvalú stopu v ich srdci. Ktorí im ukázali, že má význam „bojovať", že všetko sa dá, keď sa chce.
Monika Podolinská
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.