že aktuálny štvrtý ročník bol doteraz najlepší.
Aký je teda tento „čierno-biely tábor“ z môjho pohľadu? Aby som odpovedala na túto otázku, zameriam sa najprv na deti, ktoré sú v ňom. Sú rómske i nerómske, z miest, dedín aj osád. Vo veku 9 – 16 rokov, sú priemernými, lepšími, ale aj slabšími žiakmi prvého aj druhého stupňa základnej školy. S maďarskou, slovenskou aj rómskou národnosťou, chlapci aj dievčatá. Niektorí prvýkrát preč z domu, iní sú v tábore druhý či tretí raz. Na prvý pohľad tak odlišní, že je nemožné nájsť zhodu. No niečo ich spája. Pre každého z nich je účasť v tábore odmenou za výborný prospech, správanie sa v škole aj mimo nej, pomoc iným..., no aj zlá finančná situácia, podmienky na bývanie a existenciu. Tieto deti to nemajú v živote ľahké, a možno ani v budúcnosti nebudú mať. Ale! A práve toto „ale“ je dôležité. To, čo v tábore zažijú, nie sú len hry, aktivity, inšpiratívne besedy, nové skúsenosti, priateľstvá. Je to aj o zodpovednosti za seba i svoj tím, o trpezlivosti aj vytrvalosti, o pocite bezpečia, o povinnostiach...
Akí sú ľudia, ktorí sa o tieto deti starajú? Na prvý pohľad nadšenci z Bratislavy, takí, čo deti z osady vidia len vo filmoch či v správach. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia, resp. budúci absolventi vysokej školy. Ľudia, ktorí bez problémov komunikujú vo viacerých jazykoch, ktorí študovali v zahraničí, majú skvelé rodinné zázemie, milujúcu a podporujúcu rodinu. Ale! Predovšetkým sú to dobrí, láskaví a neskutočne trpezliví ľudia, ktorí tieto deti ľúbia, vážia si ich a rešpektujú. Chcú im odovzdať všetko, čo považujú za múdre a dobré. Ktorí sa do tábora vracajú rok čo rok. Aj napriek tomu, že už mali možnosť spoznať tieto deti. Mali možnosť zistiť, že práca v tomto tábore je náročná fyzicky, no hlavne psychicky. Alebo sa sem vracajú práve preto? Ako to vlastne je?
A čo ich denný program? Premyslený, motivujúci aj inšpirujúci, akčný aj aktívny, logicky nadväzný, zábavný aj súťaživý. Tento rok sa niesol v znamení čarodejníkov, v hľadaní pokladov, riešení rébusov, v dennodennej tímovej práci. Až do samotného rozuzlenia nebolo isté, či naozaj dobro zvíťazí nad zlom. Nechýbala ani manuálna práca – vlastnoručné pečenie chleba, ryžovanie zlata a brigáda na Kalvárii. Debaty o tom, ako sa žije ľuďom s určitým hendikepom, utečencom, ale aj rómskym spisovateľom.
Aký je teda Tábor Black&White, ktorého organizátorom je OZ Equity? Fantastický v tom, že aj keď sa tu na deväť dní zídu ľudia s diametrálne odlišným životom, pôvodom, statusom i osudom, tu sa tie rozdiely zotrú v priebehu pár hodín. Začne tu existovať niečo tak harmonické a ľudské, že keby toto dokázali ostatní, svet by bol krásny.
Vo svetle sviečok sme sa rozlúčili s aktuálnym ročníkom. Prítmie prítomným dovolilo vyjadriť svoje pocity, radosť i smútok, ale aj obavy z návratu domov. Vyjadriť poďakovanie ľuďom, ktorí zanechali trvalú stopu v ich srdci. Ktorí im ukázali, že má význam „bojovať", že všetko sa dá, keď sa chce.
Monika Podolinská
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.