Na novozaloženú Lekársku fakultu Slovenskej univerzity v Košiciach v roku 1948 prichádzali do prvého ročníka maturanti z gemerských gymnázií z Tisovca, Rimavskej Soboty, Tornale, Revúcej, Rožňavy. Do vyšších semestrov prišli medici, ktorí začali študovať inde (Bratislava, Brno, Praha). Bolo to pred šesťdesiatimidvoma rokmi. V roku 1950 sa po prvýkrát uskutočnili na gymnáziách tzv. „psychotechnické skúšky“, ktoré do určitej miery mohli vyselektovať u toho-ktorého perspektívneho maturanta, o ktorý odbor štúdia by sa mohol uchádzať. Nebolo to záväzné ani pre kandidáta, ani pre gymnázium ako školu. Situácia v tých rokoch nebola pre študentov v Košiciach ideálna, internáty 
sa vôbec nedalo pre vyrušovanie študovať. Naši kolegovia z ročníkov pred nami nám všemožne vychádzali v ústrety, čo sme my zase opätovali tým, ktorí prišli rok po nás. Niekedy aspoň dobrou radou. Napočítať všetky ťažkosti by sa ani nedalo. Problémov ekonomických, spoločenských a politických bolo na prelome 50-tych a 60-tych rokov minulého storočia neúrekom a maturant bol tvor vnímavý. Mnohých sa rôzne dotýkali i osobne. Samozrejme, že našou hlavnou úlohou bolo štúdium.
Krajanská blízkosť, kolegiálnosť aj totožnosť problémov nás ešte viac zbližovali a keď sme sa po nejakom čase ako-tak aklimatizovali, hľadali sme i trošku relaxu i trošku veselej chvíle. Poniektorí sme navštevovali galériu, našli sme si čas aj na aktívny futbal, v letných mesiacoch krátke potulky po košickom prekrásnom okolí. Sem-tam kino, ojedinele i divadlo. Niekedy, čo sa neskôr stávalo pravidlom, sme zapadli do reštaurácie, bolo to najmä po úspešných zápočtoch i čiastkových skúškach. Tak sme objavili akýsi nám vyhovujúci azyl v reštaurácii „12 Apoštolov“ na Kováčskej ulici. To bolo dejisko, kde sa odohralo neskôr množstvo rozhovorov, debát, prelustrovalo sa veľa i rozporuplných tém, šľachtenie názorov, vzájomného spoznávania sa. Samozrejme pri troške i pri viac ako troške dobrého vína a v prostredí, ktoré dýchalo atmosférou nadľahčenej, raz veselej, 
inokedy aspoň slovne deklarovanej bezstarostnosti. Z pravého rohu podvečer z pozadia prehovoril vždy neodmysliteľný cimbal s vyberanou cigánskou sláčikovou zostavou. Mierumilovnú, vtedy vždy trošku nafajčenú miestnosť doplňovala náladová hudba, raz dojímavo sentimentálna, raz očarujúco povznášajúca. A niekedy „primáš“, on to vedel vycítiť, doniesol nám ju až k uchu. Áno, tu sa ktokoľvek z nás mohol nadchnúť, protirečiť, pridať akcent do hlasu a vzápätí súhlasiť v nesúhlase, aj zmieriť sa s nezmieriteľným. Áno, politické tragédie – keď posielali do väzenia či na popravu tých, u ktorých bola vina vykonštruovaná (Novomeský, Clementis), a ktorí ešte včera boli na výslní diania, keď priamo na fakulte zatkli nám odborne vynikajúcich i najmilších prednostov ústavov (MUDr. Porázik a MUDr. Neuwirth) s ortieľom jedenásť a pätnásťročného pobytu v Jáchymove.
I o týchto veciach sme hovorili a búrilo sa naše vnútro nad prízemnosťou triedneho boja, vulgárnosťou hľadania nepriateľa vo vlastných radoch, udavačstva či diskriminácie veriacich. Niekedy sme vôbec nepostrehli, že už bude svitať. Akoby strach zavládol všade. Takto sme sa tiež občas rozchádzali rozčarovaní a poslednú fľašu zničili u kolegu na privátnom byte na Kováčskej ulici nadchýnajúc sa čírymi ideálmi v spravodlivosť. Aj takí sme boli. Nie, neboli sme my nijakí bohémi - na to sme nemali mentálnu vybavenosť, ani čas a ani peniaze. A boli sme prevažne výborní študenti a chceli nimi i zostať. Za takýchto posedení som vnútorným okom v tomto prostredí párkrát skicoval niektoré verše a až neskôr dal na papier ako báseň:
Momentka
(U 12-Apoštolov)
Je vo mne ešte: Mesiac krúži
mysľou. Polčas pískať stihol.
Cimbal má spúšť a v strunách pištoľ -
pre dvanásť apoštolov chystám únik.
Sú dni, keď spriadam vzburu u nich,
rozkladám život - bolesť tíšim vínom.
až ráno priškrtenú myseľ zdvihlo,
keď už tma z kýpťa cerí riedke zuby.
Ach, je čas, keď aj noci padá krídlo,
zráža ma nežná najútlejším švihom -
čo vôkol nikto nevytušil.
Dvanástich sklamem, strach si ustlal v duši
až luna zajaká sa pritom
a vzburu a aj sprisahanie nadnes ruším.
Počas prvých štyroch semestrov sme boli stmelení, neskôr sa konzistencia začala uvoľňovať-poniektorí z nás sa špecializovali na stomatológiu alebo pediatriu, aj stretnutí bývavalo menej, vyžadoval to i charakter štúdia klinických predmetov. Po promócii nás priam vstrebali oblasti, kde v tých rokoch bola sotva, ba skôr nebola zabezpečená sieť lekárskych miest. Úplný nedostatok a dostupnosť odborných služieb boli katastrofálne. Osudy rôznych kolegov rôzne! O vyťaženosti a zaťažení lekárov z tých časov nech v mojom subjektívnom pohľade vypovie báseň „V kolotoči“, ktorú som umiestnil do zbierky „Z averzov a reverzov“ :
Telefón, cigareta, káva,
nad stolom šarapatí dym.
Nemyslím,
že táto spoločnosť mi núka nápad -
možnože telefón raz pozabudne na mňa.
A po cestách, dni, týždne, roky
voči mne záludne...
V neľudskom čase
zas ktosi zvoní.
V zajatí siločiar, čo majú naponáhlo,
nezmením prognózu viac
v úsmevný nález.
Každý deň začínal
s vražedným tancom v kolotoči
o nikdy nekončiaci príbeh:
len o tom istom:
po káve, ponad dym a zoči-voči
vždy iba o životy išlo.
Veru, stretnutia bývavali už sporadickejšie, náhodne po rokoch, sérii rokov, po telefóne, ale i v inej klíme s rôznym obsahom a azda i názormi. Roky štúdia boli prekrásne našou mladosťou, túžbami, úspechmi, bolestivé zároveň v dobe, ktorú sme museli prežiť a v ktorej mnohí trpeli, a hlavne nespravodlivo. V dobe, v ktorej mnohí prišli nevinne i o život.
Roky praxe boli o zodpovednosti, ďalšom štúdiu a každého z nás limitovali diferencovane.
Promócie v roku 1949 a 1950:
Gemerčan MUDr. Gabriel Halát, do Košíc prišiel z Lekárskej fakulty z Bratislavy do X. semestra. Pracoval na Ústave hygieny Lekárskej fakulty v Košiciach, neskôr ako vedúci Oddelenia dorastového lekárstva Fakultnej nemocnice v Košiciach. Zomrel.
Promócie v roku 1951:
MUDr. Štefan Halász z Meliaty, dlhé roky pracoval ako obvodný lekár v Ratkovej a Rožňavskom Bystrom - veľmi svedomitý, zodpovedný lekár. Zomrel pred niekoľkými rokmi v Rožňave. (Poznámka O.D.)
Promócie v roku l952:
MUDr. Rudolf Andráš, účastník našich spoločných stretávaní, pracoval ako okresný hygienik v Rožňave, neskôr ako dlhoročný riaditeľ kúpeľov Číži.
MUDr. Vojtech Belák z Muránskej Dlhej Lúky, lekár - biochemik, spisovateľ. Publikoval vo svojom odbore. Vynikajúci študent. Za totality perzekvovaný, väznený. Vybudoval Oddelenie biochémie v popradskej nemocnici. Riaditeľ OUNZ v Poprade. Ocenený Hypokratovou a Janského medailou.
Promócie v roku 1953:
MUDr. Július Bečke z Plešivca. Krátko pôsobil na Katedre telovýchovného lekárstva, neskôr ako vedúci posudkový lekár bývalého MUNZu v Košiciach.
MUDr. Ondrej Ivaniš z Revúcej bol stomatológom v Moldave nad Bodvou. (Ešte i ako medik prednášal básne od Ivana Krasku.) Zomrel pomerne mladý.
Promócie v roku 1955:
MUDr. Peter Beňo, stal sa pediatrom, stále pôsobil na Detskej klinike FN v Košiciach, získal pedagogický titul docent a vedecký titul kandidát vied. Publikoval z odboru pediatrie. Zomrel pred niekoľkými rokmi.
MUDr. Ondrej Janco z Gemerskej Polomy, internista, pôsobil v Moldave nad Bodvou. Zomrel relatívne mladý odolávajúc statočne chorobe. Priateľ, ktorý mi odkladal niektoré skriptá k štúdiu. Bolo mi veľmi smutno, keď krátko ležal na Neurologickej klinike v Košiciach počas môjho pôsobenia na nej. Bol odborne veľmi vzdelaným lekárom.
MUDr. Vladimír Kuchta z Tisovca pôsobil ako gynekológ v Banskej Bystrici.
MUDr. Juraj Majling z Muránskej Dlhej Lúky, ako študent perfektný futbalista, ako lekár chirurg dlhodobo pracoval ako primár chirurgického oddelenia v Hnúšti, neskôr v Rožňave a v Lučenci. Vynikajúci odborník v brušnej chirurgii.
MUDr. Ján Kulifaj z Jelšavy uplatnil svoju odbornosť v stomatológii.
Promócie v roku 1956:
MUDr. Štefan Bozo z Uzovskej Panice (na Lekársku fakultu do Košíc prišiel až po delimitácii študentov z bratislavskej Lekárskej fakulty). Ako uznávaný ortopéd bol primárom ortopedického oddelenia v Michalovciach.
MUDr. Július Chriašteľ z Hnúšte, pracoval na Ústave súdneho lekárstva Lekárskej fakulty v Košiciach, neskôr ako obvodný lekár v Košiciach, potom ako posudkový lekár, neskôr v rôznych funkciách na krajskej úrovni. Vynikajúci študent a s výborným organizačným talentom ako lekár.
MUDr. Karol Korpáš z Revúcej (na košickú Lekársku fakultu prišiel do štvrtého ročníka po delimitácii študentov z bratislavskej Lekárskej fakulty) gynekológ pôsobiaci v Prešove.
MUDr. Eduard Poliak z Revúcej. (Promoval v Prahe.) Pôsobil ako pediater na Detskej klinike Fakultnej nemocnice v Košiciach, nezastupiteľný člen našich stretnutí. Vždy ochotný pomôcť. Publikoval z odboru pediatrie. Milovník a recitátor poézie. Zomrel relatívne mladý.
Promócie v roku 1957:
MUDr. Alexander Baffi z Rožňavy, vždy priateľsky naladený kolega - medik, po promócii sa zameral hlavne na posudkovú expertízu v okrese Rožňava.
MUDr. Miroslav Ďurinda z Ratkovej - neurológ, účastník stretnutí, pracoval na Neurologickej klinike Fakultnej nemocnice v Košiciach, neskôr ako vedúci lekár Neurologického oddelenia ŽNsP v Košiciach, metodický vedúci odboru neurológie rezortného železničného zdravotníctva ÚŽZ v Bratislave. Publikoval z odboru neurológie. Vyšlo mu niekoľko zbierok poézie. Zaoberal sa i historickou publicistikou.
MUDr. Ján Ďuríček z Gemerskej Polomy (promoval v Bratislave). Internista s organizačným nadaním, ktoré využil ako námestník riaditeľa vtedajšieho KÚNZ v Košiciach. Zomrel pred asi 15-timi rokmi.
MUDr. František Fabo z Muránskej Dlhej Lúky, účastník našich stretnutí, milovník poézie a obdivovateľ básnika Smreka. Pracoval ako obvodný lekár v Gemerskej Hôrke, neskôr v Gemerskej Vsi. S hudobným nadaním robil nám pohodu hrou na husliach nielen v internáte. Zomrel pred štyrmi rokmi.
MUDr. Gejza Gyorfi zo Skerešova z ratkovskej doliny. Pracoval ako obvodný lekár v Tornali. Znalec histórie Krásnej Hôrky, Betliara, rodu Andrášiovcov, o ktorých vedel zaujímavo vyprávať. Zomrel asi pred dvadsiatimi rokmi.
MUDr. Zoltán Ondrej z Rožňavy, pracoval ako internista v Rožňave, veľmi priateľský kolega, ale hlavne „virtuóz“ na husliach. Bol to on, ktorý s úsmevom sebe vlastným vyčaril náladu a aj zapózoval. Žiaľ, mám dojem, že z našej ročníkovej zostavy zomrel ako prvý, vnímali sme to ako „veľkú nespravodlivosť osudu“, veď to bolo azda len 10 rokov po promócii.
MUDr. Dušan Polk z Revúcej s neodmysliteľnou gitarou a trampskou pesničkou v jeho interpretácii: „vítr vane pouští, po poušti žene klobouk, zahnal ho do houští...“. Odborník v pľúcnom lekárstve. Účastník našich stretnutí. Tiež už asi 10 rokov nežije.
MUDr. Ján Rozložník z Tornale. Pôsobil ako asistent - internista na Internej klinike Fak. nemocnice v Košiciach, neskôr ako internista v Tornali. Nie, zábavu nikdy nepokazil, rád a dobre hral futbal, nežije už azda 20 rokov.
MUDr. Ján Zatroch z Gemerskej Polomy. Výborný a usilovný študent. Pediater, primár Detského oddelenia v Revúcej. Vo svojom osobnom umeleckom zázemí prejavil aktívne sklony k poézii. Zomrel pred necelými desiatimi rokmi.
Promócie v roku 1958:
MUDr. Elvíra Galajdová - Bírová z Číža, výborná študentka, internistka na Internom oddelení Fakultnej nemocnice v Košiciach.
MUDr. Eva Belicová - Vozáryová z Rybníka, hygienička na významnom riadiacom poste v rámci bývalého KÚNZ-u v Košiciach. Mimoriadne empatickej povahy.
MUDr. Mária Földiová z Tomášovej venovala sa chirurgii, najprv v Rožňave, neskôr trvalo na chirurgickej klinike Fakultnej nemocnice v Košiciach - žiaľ, už tiež nie je medzi živými.
MUDr. Vojtech Kluka z Tácht. Získal titul univ. profesora a doktora vied. Venoval sa pediatrii, hlavne genetike, kde patrí medzi našich popredných odborníkov z tohto oboru. Človek mimoriadne skromný a kolegiálny. Rozsiahla je jeho publikačná činnosť.
MUDr. Rudolf Maukš z Muránskej Dlhej Lúky, venoval sa všeobecnému lekárstvu. Zomrel asi pred polrokom.
MUDr. Júlia Lazúrová – Olexová z Jelšavy. Vynikajúca študentka, kvalifikovala sa v pediatrii, pracovala v Sabinove a v Košiciach.
MUDr. Oľga Plavúchová z Betliara, odborná asistentka, histologička, vedecká pracovníčka Ústavu histológie Lek. fakulty v Košiciach. Zomrela pred viac ako dvadsiatimi rokmi. MUDr. Klára Sutorová – Zapletalová odborná lekárka - psychiatrička. Pracovala na Psychiatrickej klinike v Košiciach, neskôr v Bratislave.
Promócie v roku 1959:
MUDr. Viera Drábová - Artimová z revúckeho gymnázia. Pediatrička, pracovala v Revúcej a neskôr v Muráni. Veľmi zodpovedná, obľúbená lekárka, výborná študentka.
MUDr. Pavol Sisik z Muránskej Dlhej Lúky. Kvalifikoval sa ako internista s pôsobiskom v Revúcej, veľmi zodpovedný, empatický lekár. Ako medik zvládal dobre „techniku“ futbalovej lopty.
Chcem sa zmieniť ešte o dvoch – kolegoch - medikoch z revúckeho gymnázia, ktorí sa zúčastnili v októbri 1951 zápisu na Lekárskej fakulte v Košiciach, ale po mesiaci prestúpili na Vojenskú lekársku fakultu do Hradca Králove v Čechách. Tam promovali. Boli to:
MUDr. Karol Pulcner z Ratkovej, krátko pôsobil ako lekár u vojenského útvaru, neskôr ako chirurg v Bratislave. Môj dlhoročný priateľ. Zomrel pred viacej ako dvadsiatimi rokmi.
MUDr. Michal Savčenko z revúckeho gymnázia. Výborný študent a veľmi ambiciózny i ako lekár. Vynikajúci hudobník, recitátor. Priateľ, ktorý viackrát recitoval moje verše. Pracoval vo Vojenskej nemocnici v Bratislave, zomrel veľmi mladý pri autohavárii.
Nakoniec sa musím zmieniť o našom kolegovi medikovi z tých rokov – Ladislavovi Adamovičovi. On, Laco, bol dušou spoločenského diania, nechýbal na žiadnom našom stretnutí, dnes by sme povedali, že bol „integrujúcou postavou s charizmou“. Bol nedostižne kultivovaný recitátor poézie, recitovával i v rozhlase. Ako starší medik, člen vtedajšej študentskej internátnej rady, postaral sa o nás, keď vedel, že budeme potrebovať internátne ubytovanie a zabezpečil ho - azda pre všetkých z revúckeho gymnázia. Nie, medicína nebola jeho osudom. Odišiel po niekoľkých semestroch. Mal iné ambície podmienené jeho vrodeným nadaním. Nikdy sme na neho nezabudli, ale nikdy som ho už potom nestretol. Zomrel pred asi dvadsiatimi rokmi. Pochádzal z obce Sása neďaleko Ratkovej. Dodnes, keď prechádzam Kováčskou ulicou okolo „12 Apoštolov“ akoby som asocioval jeho prítomnosť. Býval na priváte v tej istej ulici spolu i s Eduardom Poliakom. Ochutnali sme tam nejeden pohár dobrého vína.
Takýto je sumár dnes už „histórie“ medikov - Gemerčanov prvého desaťročia trvania novozaloženej Lekárskej fakulty v r. 1948 v Košiciach. Dodnes vnímam tváre mladých medičiek - medikov tak, akoby to bolo iba včera. Žiaľ, z jedenásť medikov - Gemerčanov zapisujúcich sa do prvého ročníka Lekárskej fakulty v roku 1951 žijem už len ja sám. Kiežby tí, ktorí sa na niektorých z nás ešte pamätajú, kiežby v dobrom zaspomínali. Málo tu už z nás!
A ešte poznámka na koniec - niektoré údaje nemusia byť pri všetkých popisovaných aktéroch presné, nepodarilo sa mi ich všetky exaktne aktualizovať. Taktiež prosím čitateľa o akceptovanie, že moje postrehy sa viažu prevažne na roky mladosti a iste sú zaťažené i pohľadom subjektívneho videnia autora z tých čias. Ospravedlňujem sa, ak predsa z enumerácie tam patriacich osôb - medikov - lekárov sa niekto vytratil. Použité kópie fotografií sú z kníh: Zamlčané sprisahanie od Zoltána G. Meška, M.D. a 20 rokov Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach.)
Košice, február 2011
MUDr. Miroslav Ďurinda
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).