odhlásili. Trať bola rozdelená do štyroch sekcií (úsekov). Každá má svoj názov, ktorý ju vystihuje. A tak sa jazdilo na sekciách s názvami Tatralandia, Barumka, Koreňová, Zemľanka, pričom každá je niečím charakteristická. Jazdci a ich modely sa tak museli vysporiadať s jazdou po ťažkej lepivej hline, ostrých kameňoch, zradných okrúhlych kameňoch, šmykľavých koreňoch. Zdolávali prudké stúpania, ale aj prudké zjazdy. Nechýbal bahnitý brod, prejazd cez „vodný tunel“, jazda po visutom moste, jazda cez sklápací mostík, alebo prejazd po dvoch traktorových pneumatikách.
Po ukončení všetkých jázd a spočítaní výsledkov sa „ukázalo“ poradie jazdcov. Zvíťazil jazdec „Leštenka“ (Banská Bystrica) z 265 trestnými bodmi pred „Murgim“ (305 bodov – tiež Banská Bystrica) a „Cernom“ (370 bodov – Poprad). Najlepší z domácich jazdcov bol „Olaf“ na 6. mieste. V kategórií žiakov zvíťazil „Leštenka“, v kategórií žien „Maťa“ z Revúcej, ktorá v celkovom poradí skončila na 9. mieste, čo je krásny výsledok vzhľadom na skutočnosť, že absolvovala svoje prvé preteky. Prví traja v každej kategórií boli odmenení pohármi, diplomami aj vecnými cenami.
Domácim jazdcom „Olafovi“ a „Tonymu“ sa tak nepodarilo zopakovať úspech z prvého preteku v Banskej Bystrici, kde obsadili prvé dve miesta.
O trati, ktorú prešiel aj Peter, sa vyjadril nasledovne:
|
Poďme si však popísať jednotlivé sekcie. V Zemľanke dominoval hlinitý povrch, ktorý bol miestami prerušený kamennou cestou a drevom. Na jej začiatku bola aj preklápacia lávka, ktorá vie byť nepríjemná najmä pri prenose váhy auta a následnom dosadnutí lávky na zem. Táto sekcia bola náročná najmä zo začiatku, nakoľko tu boli ostré zákruty a veľké bočné náklony, s ktorými bolo potrebné počítať. Po prekonaní počiatočných nástrah to bola už len pohodová jazda. Nachádzal sa tu aj podjazd, ktorý však nebol prekážkou pre žiadne vozidlo. Jednou z nástrah v tejto sekcii mohla byť ešte samotná hlina. Tá dokáže nepríjemne zaniesť dezén na pneumatíkách a následne na hladkých povrchoch to môže spôsobovať problémy s priľnavosťou. So Zemľankou susedila sekcia s názvom Barumka. Podľa môjho názoru patrila medzi tie jednoduchšie, hoci aj tu dokázala potrápiť pretekárov. Zo začiatku tu bola sekcia na kríženie s výjazdom do bránky. Bolo potrebné si dobre nadísť, aby pri bočnom náklone vozidla nedošlo ku kontaktu s bránkou. Nasledoval prejazd popod most a ďalšie bránky, ktoré mne osobne spôsobovali vrásky na čele. Zo začiatku som s bránkami dokázal bojovať, ale ďalej |
to už nešlo. Nasledoval dotyk za dotykom. Bolo to aj pre rozmery modelu a pre rozmiestnenie bránok. Prišla totiž sekcia, ktorá bola doslova cik-cak a bránky boli na ich vrcholoch. Bolo potrebné zvoliť správnu stopu a rozmýšlať, ako prejsť dané sekcie. Po prejazde touto časťou už nasledovala len jednoduchá prechádzka, kde bolo potrebné dávať pozor len na bočné náklony, ale nebolo to nič strašné. Nasledoval výjazd na most, potom podjazd cez tunel, kde bola voda, výjazd po skalách a cez ďalšie dve bránky šup do cieľa. Koreňová… Čo dodať. Prvá bránka, takmer nemožné ju zdolať bez dotyku alebo zalomenia. Jedna z ťažších častí tejto sekcie. Po prekonaní prvej nástrahy sa išlo s modelom popod mohutný koreň, kde sa križovali cesty. Bolo tu možné stretnú kolegu pretekára, ktorý bol hlboko v sekcii, takže |
miestami sme si museli dávať prednosť. Nasledovali jednoduchšie bránky, ktoré boli pomerne jednoduché na prejazd. Nachádzal sa tu aj mospotrebné prejsť na druhú stranu. Pri opatrnej jazde sa to dalo zvládnuť. Po moste nasledoval výjazd, zjazd a pneumatiky z traktora. Prvá sa dala zvládnuť pomerne ľahko, za ňou nasledovala bránka a ďalšia pneumatika. No tu bol vzor otočený naopak a spôsobovalo to takmer všetkým starosti. Podľa mojich informácii ju nezdolal takmer nikto. Buď musel byť veľmi šikovný pilot, alebo bolo možné použiť naviják. Po prekonaní tejto záľudnej časti sme sa opäť dostali pod známy koreň, po ktorom už nasledovali opäť jednoduchšie bránky. Problémy mohol spôsobiť most z gulatiny, ale inak to už bolo bez problémov až do cieľa. Posledná sekcia - Tatralandia. Štart bol pomerne jednoduchý, išlo sa cez dve jamy s vodou. Ale potom prišlo to pravé orechové. Prišiel prudký výjazd, kde bola bránka. Vlhké pneumatiky spravili svoje a tak tu boli samé búdky a božie zásahy. Kto nemal naviják, mal asi smolu. Táto sekcia bola typická najmä ostrými zákrutami a vracákmi. Inak bola pomerne jednoduchá a pri opatrnosti sa dala zvládnuť pomerne ľahko až do cieľa.
|
K článku je nižšie pripojené aj video, ktoré z podujatia vyhototil Roman Zeman Full HD kamerou umiestnenou na Drone (quadrocopter).
{jcomments on}

































Jedným zo zaujímavých športových podujatí minulých dní boli preteky terénnych diaľkovo ovládaných modelov áut, ktoré sa uskutočnili na modelárskej trati pri Dome športu na Clementisovej ulici v Revúcej. Preteky sa v poslednú novembrovú sobotu uskutočnili na trati, ktorú vybudovali pomocou mesta Revúca členovia modelárskeho klubu Ambasador Revúca. Podľa infomácií, ktoré uverejnil
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-