Z finálového zápasu stolnotenisového turnaja o pohár starostky Gemerskej Polomy, v ktorom sa stretli zľava: M. Harabin a A. Klajber 0:3.
Tohtoročný víťaz turnaja v Gemerskej Polome Adam Klajber ešte pred pár mesiacmi patril medzi stabilných hráčov extraligového stolnotenisového oddielu Geológ Rožňava, za ktorý hral už ako 16-ročný kadet. V tomto oddiele dosiahol niekoľko úspechov, a to ho vynieslo aj do spomínaného nemeckého oddielu.
Tohtoročná účasť stolných tenistov na tomto ročníku bola jedna z najpočetnejšie zastúpených. Podľa domácich organizátorov sa turnaja zúčastnilo vyše 50 účastníkov z popredných oddielov na Slovensku. Svojou účasťou sa poniektorí hráči podieľali aj na niekoľkých zaujímavostiach.
Napríklad samotný víťaz, ktorý ešte ako 15-ročný reprezentoval STK Lokomotíva Košice patril medzi veľké talenty slovenského stolného tenisu. Keďže domáci oddiel mu nevedel zabezpečiť zápolenie vo vyššej ligovej súťaži prestúpil ako mladý kadet do extraligového oddielu Geológ Rožňava, s ktorým zaznamenal niekoľko úspechov i v medzinárodnom meradle. Aj vďaka tomu bol na očiach nemeckých stolnotenisových mágov a tí sa postarali o to, že zo svojho materského oddielu prestúpil do TSG Kaiserslautern. Svojimi výkonmi dokázal, že mu patrí 3. priečka medzi slovenskými stolnotenistami za rok 2022.
Dobrými sparingpartnermi sa ukázali aj stolní tenisti z gemerských oddielov, keď napr. 14. miesto obsadil Michal Trojan z STK Gemerská Poloma, Na 17. mieste skončil Gabriel Guľkáš z Geológu Rožňava, 18. miesto patrí Attilovi Délymu z Geológu Rožňava, na 19. mieste sa umiestnil Peter Čarnoky z STK G. Poloma, na 21. mieste skončil René Ferko z Geológu Rožňava, na 26. mieste sa zapísal Silard Drenko z STK Plešivec, na 30. mieste sa zastavil Marián Ištván z STK Magnezit Revúca, atď.
Traja najlepší hráči 31. ročníka stolnotenisového turnaja v Gemerskej Polome spolu so starostkou obce Lillian Broďošovou
Ďalšou zaujímavou postavou na 31. ročníku stolnotenisového turnaja o pohár starostky Gemerskej Polomy bol 24-ročný zástupca stolného tenisu z Dolného Kubína na Orave Marek Tutura. V štyroch rokoch mu zistili obojstrannú ťažkú poruchu sluchu. Už počas základnej školy začal rekreačne hrávať stolný tenis za domovský klub TJ Dolný Kubín. Ako 17-ročný hral 1. ligu mužov a extraligu juniorov v Čadci a tri sezóny hosťoval v STK PC Trenčianska Teplá.
V roku 2015 na Majstrovstvách Európy nepočujúcich v rakúskom Badene získal zlato vo štvorhre s Thomasom Keinathom, keď vo štvrťfinále porazili hráčov Litvy, ktorí sú niekoľkonásobní majstri sveta a Európy.
Výsledky:
Finále: A. Klajber – M. Harabin 3:0 (11:3, 11:9, 11:6)
polofinále: A. Klajber – M. Marko 3:0 (13:11, 12:10, 11:5)
M. Harabin – M. Tutura 3:2 (10:12, 11:9, 11:4, 7:11, 11:3).
Konečné poradie: 1. Adam Klajber – TSG Kaiserslautern
2. Matej Harabin – 1. PPC Fortuna Kežmarok
3. Marek Tutura – TJ STO Nižná
3. Martin Marko – STK Lokomotíva Košice
5. – 8. Matúš Remeň – ŠK ŠOG Nitra
Mateusz Malik – 1. PPC Fortuna Kežmarok
Jozef Pilarčík – ŠKST Ružomberok
Alexander Katona – ŠK SOG Nitra
Podrobnejšie výsledky: 31. ročník stolnotenisového turnaja o pohár starostky Gemerskej Polomy
MG od
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.