Na 90. ročníku Medzinárodného maratónu v Košiciach štartovalo v rôznych kategóriách takmer 10 tisíc športovcov a športovkýň. Medzi nimi sme v hlavnej kategórii medzi mužmi zaznamenali aj pretekárov z Gemera. Nezaradili sa svojimi výkonmi medzi popredných pretekárov, ale našli sme ich medzi plejádou ostatných, ktorí maratónsky beh na 42195 m berú ako doplnok k zdravému životnému štýlu. Preto je vhodné ich aj na stránke Maj Gemer spomenúť tak, ako dobehli do cieľa. Na 161. mieste skončil Adrian Dovala z Drnavy časom 3:10:54 hod. Za ním sme zaregistrovali v cieli na 270. mieste Jozef Palkovács z Rimavských Janoviec časom 3:21:07 hod., na 514. Jozef Sedlák z Revúcej, časom 3:36:25 hod. Na 837. mieste skončil Viktor Molnár z Rimavskej Soboty časom 3:58:01 hod., 981. Ivan Tomasik z Vyšnej Slanej dosiahol čas 4:10:37 hod. Na 1084 mieste sa umiestnil Peter Jánošík z Rákoša časom 4:19:13. Miroslav Gallo, ktorý štartoval za BK Turbo Gemer obsadil 1089. miesto časom 4:19:34 hod. Petra Polláka zo Slavošoviec sme zaznamenali v cieli na 1275 mieste časom4:53:49 hod. Medzi ženami sme nenašli žiadne zastúpenie z Gemera. Pre úplnosť dodajme, že víťaz medzi mužmi Korir Patrick Kiptanui z Kene dosiahol v tomto ročníku MMM čas 02:09:36 hod.
V disciplíne polmaratón muži dosiahli Gemerčania tieto výsledky:
93. Norbert Bukovič (Nika WRC Rožňava) 1:28:15 hod.,
156. Marian Varga (LK VD Dobšiná) 1:32:37
166. Juraj Husár (Ml. Dobšiná) 1:33:01
286. Benjamin Bačo (Brzotín) 1:38:46
296. Peter Fafrák (Rožňava) 1:39:08
345. Marian Šesták (Rimavská Sobota) 1:40:37
783. Roman Hubert (Rimavská Sobota) 1:52:33
786. Roman Antal (Revúca) 1:52:41
1530. Ondrej Slabej (Revúca) 2:20:04
1531. Stanislav Levrinc (Rochovce) 2:24:40
1666. Tibor Klein (Dobšiná) 3:42:19.
Víťazný čas 1:09:04 dosiahol Tibor Sahajda z Raslavíc, zo žien bola najlepšia Katarína Berešová z TJ Obal servis Košice časom 1:14:31 hod.
Polmaratón – ženy Gemerčanky:
20. Marta Smereková (LK VD Dobšiná) 1:38:31
59. Katarína Vargová (LK VD Dobšiná) 1:48:17
343. Erika Lajgútová (Tornaľa) 2:13:14 hod.
Na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach si 6. októbra 2013 zabehol polmaratónsku trať aj Stanislav Levrinc z Rochoviec. Ako sa zdôveril, nie je ani maratónec, ani pretekár. Má už 45 rokov a preto sa na tento svoj prvý krok pripravoval tri mesiace, za ktoré schudol 20 kilogramov. Jeho motiváciou bolo v jednom kuse prebehnúť trať polmaratónu. To sa mu aj podarilo. Dosiahol čas, ako už vyššie spomíname, 2:24:40 hod a za najlepším zaostal vyše hodiny. Obsadil síce 1561. miesto, ale i tak mal úžasný pocit z toho, že dobehol a splnil svoj cieľ v úplnej pohode. Po prvýkrát tak pokoril hranicu 21 kilometrov od štartu do cieľa. Má sa teda čím pochváliť. Jeho prvými obdivovateľmi bol syn a manželka, ako to vidieť aj z jeho videa, ktoré nám poslal. Dôkaz o tomto počine mu bude pripomínať v podobe medaile z 90. ročníka MMM 2013 v Košiciach. "Obdivujem maratóncov a prajem im veľa športových a osobných úspechov," povedal na záver. Ku gratulantom sa pripája aj stránka Maj Gemer!
OBRÁZKY St. LEVRINCA Z ROCHOVIEC Z JEHO PRVÉHO POLMARATÓNU V KOŠICIACH
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.