V termíne 7.-14. júla 2012 sa v historickom centre Košíc, na Silickej planine, v Herľanoch, na Izre a na Jahodnej budú konať Juniorské majstrovstvá sveta v orientačnom behu. Na základe poverenia medzinárodnej federácie IOF a Slovenského zväzu orientačných športov je hlavným organizátorom podujatia Klub orientačného behu Akademik TU Košice. Spoluorganizátorom je tiež Technická univerzita Košice, mesto Košice a klub OB Sokol Kysak. Patronát nad podujatím prevzal primátor Richard Raši: „Orientačný beh je stále populárnejší šport, ktorý vedie ľudí bližšie k prírode a prírodným krásam. Preto aktívne, aj finančne, podporujeme všetky podobné aktivity prepájajúce šport a trávenie času mladých ľudí v prírode."
Košičania sa môžu tešiť, že napriek tomu, že sa jedná o typický lesný šport, účastníkov podujatia môžu uvidieť aj priamo v centre mesta. Bude to jednak počas otváracieho ceremoniálu, ďalej počas pretekov v šprinte a tiež počas slávnostného dekorovania medailistov.
Program JMS:
7. júl 20:00-21:00 JMS otvárací ceremoniál centrum KE, Dolná brána
8. júl 14:00-17.00 JMS šprint centrum KE
17:30 Odovzdávanie cien, KE centrum v cieľovej časti
9. júl 9:00-16:30 JMS dlhá trať Silická planina
16:45 Vyhodnotenie, Silická planina v cieľovej časti
10. júl voľný deň
11. júl 10.00-13.00 JMS stredná trať -kvalifikácia Herľany
12. júl 9.00-14.00 JMS stredná trať- finále Izra
14:00 Vyhodnotenie, Izra v cieľovej časti
20:00 -20:45 Odovzdávanie cien dlhá a stredná trať, KE Dolná brána
13. júl 10.00-13.00 JMS štafety Jahodná
14:15 Odovzdávania cien, Záverečné vyhodnotenie, Jahodná cieľová časť
19:00-01:00 Banket, KE Cassovar
Podujatia sa zúčastní cca 415 športovcov s doprovodom zo 40 krajín sveta, pričom každú krajinu môže reprezentovať max. 6 juniorov a 6 junioriek. Juniori a juniorky vo veku 16-20 rokov budú súťažiť v 4 disciplínach – šprint, dlhá trať, stredná trať a štafety.
Doteraz sa ubytovali účastníci z Austrálie, Nového Zélandu, Číny, Hong Kongu, Japonska, Izraelu, Juhoafrickej republiky, Španielska, Ameriky, Veľlkej Británie, Kanady, Írska, Švédska, Bulharska, Bieloruska, Rumunska, Ukrajiny, Ruska, Poľska, Nemecka, Chorvátska, Rakúska, Českej republiky, Švajčiarska, Dánska, Slovinska, Lotyšska, Talianska.
Očakávajú sa ešte výpravy z Turecka, Litvy, Francúzka, Nórska, Fínska, Estónska, Belgicka, Portugalska, Maďarska, Moldavska, Srbska, Slovenska.
V drese Slovenska majú reálnu šancu postaviť sa na štart až 6 pretekári Akademika TU (Katarína Papugová, Ivana Ďurčová, Kristína Ugrayová, Tomáš Mušinský, Róbert Barcík a Martin Šmelík) a taktiež 3 pretekári zo Sokola Kysak (Dávid Franko, Ľudmila Sokolová, Juraj Sokol).
Susednú Českú republiku budú reprezentovať pretekári (Adam Chloupek, Filip Hadač, Jan Petržela, Johan Vavrys, Michal Hubáček, Marek Schuster, Lenka Knapová, Markéta Novotná, Markéta Poloprutská, Petra Pavlovcová, Tereza Novotná, Vendula Horčieková).
Majstrovstvá budú mať aj sprievodné podujatia v podobe Veľkej ceny Slovenska, Pohára rektora TUKE a Pohára Slovenského krasu. Na tomto podujatí organizátori očakávajú účasť 700-800 pretekárov.
Program PSK:
12. júl 14.00-17.00 Pohár Slovenského krasu, Izra 1. etapa
13. júl 14.00-17.00 PSK, Jahodná 2. etapa
14. júl 10.00-15:00 PSK, 3. etapa Silická planina
15. júl 10.00-15:00 PSK, 4. etapa Silická planina
Zdroj: The Epoch Times
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.