Skúste si predstaviť, že váš manžel má narodeniny a je na vás, ako správnej manželke, čo mu za darček pripravíte. Za tie roky, čo ste spolu ich bolo zrejme neúrekom. Niekto si povie: dala som mu deti, čo iné a krajšie môže byť? Preto je každému ťažko niečo nové vymýšľať, a ešte také, aby to nebol vecný darček, ale skôr niečo nehmotné, čo sa v mysli človeka dlho udrží a na čo sa dlho príjemne spomína.jazde. Váš spolujazdec však stále rozmýšľa, či jeho manželka mu povedala všetko naozaj tak, ako to včera od nej počul. K jeho 45. narodeninám mu nekúpila nič hmotného, ale polhodinový let malým lietadlom ponad rodný kraj. Keď ho však zaviezla až takmer k malému bielo-červenému lietadielku, ktoré s pilotom už na neho čakalo, uvedomil si čistú pravdu. Niekomu pri tom prudko stúpne adrenalín, niekto sa možno usmeje s ústami doširoka. V jubilujúcom manželovi, nazvime ho napríklad Jaroslav, to vyvolalo radostný pocit. Vždy mal záujem sa raz povoziť malým lietadlom, preletieť ponad rodnú obec, či sa pozrieť z výšky ako to v tomto údolí vyzerá. Preto si rád sadol do lietadla, v ktorom ho už privítal pilot Miši, ako ho známi prezývajú. Sám v očakávaní naplnenia tohto darčeka, ktorý pre neho, ako pasažiera, vymyslela jeho manželka s dcérkou Barborkou. Na dlhé reči nebol čas, počasie ideálne na lietanie, aj na krásny pohľad na Štítnickú dolinu, ktorú po krátkom vzlietnutí sledujú pod sebou. Keď spoznávajú strechy domov jednej dediny za druhou, preletia i nad Čiernou Lehotou a skúsia si i nenáročný obrat.
Odmenený Jaro zažil nevšedný pocit, ktorý označil ako niečo úžasné, čo doteraz ešte nezažil. Obraz pod ním dostal nevšedné kontúry a oči zrazu videli to, čo sa nenaskytne každému. Keď lietadlo nabralo kurz nad jeho rodný dom a záhradu - uvidel niečo, čo mu ešte viac zvýraznilo tento nevšedný pocit. V ich záhrade na zemi leží čosi veľké a biele. To jeho dcéra vyšla ráno do záhrady a rozprestrela veľké biele srdce, ktoré deň predtým vystrihli z plachty a kývala ostošesť. Takmer ani nestihne jej otec v lietadle nasmerovať objektív fotoaparátu, aby túto udalosť zvečnil pre svoju rodinu.
Stihol zachytiť aj iné pohľady, a tak vám ich dnes ponúkame, aby ste sa aj vy pokochali nevšednými pohľadmi z vtáčej perspektívy na prírodu a obce Štítnickej doliny. Možno sa rozhodnete aj vy takto odmeniť svojho najbližšieho, alebo možno aj seba, a vyskúšate si prelet malým lietadielkom ponad svoju rodnú obec, či iné vám blízke miesta. Želám vám príjemné počasie a ešte príjemnejší let s pilotom Mišim, aspoň taký, ako ho mal pred pár dňami pán Jaroslav z horného Gemera. Cesta z Tornale domov iste nemusela byť vyplnená prehrávaním hudby v aute. Naviac, keď si obdarený manžel dobrovoľne predĺžil polhodinový len na takmer 50 minútový.
Páčil by sa Vám takýto nevšedný darček k narodeninám? Odporúčam vám pozrieť si jednu z nových stránok na Gemeri na adrese: www.podsizalietat.sk a svet je na pár chvíľ celkom váš. Možno zaberie aj na vás.
Ondrej Doboš
Foto:
{gallery}volnycas/lietanie{/gallery}
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.