Kto by nepoznal chuť a vôňu, ktorou dráždi naše zmysly Vladimír Lišuch, alebo pokiaľ chcete Vlado, ako ho v obci Gemerská Poloma poznáme? Kysnuté koláče – droždie, cukor, vlažné mlieko... - cesto, ktoré sa správa ako keby malo v sebe život, a práve to tvorí neoddeliteľnú súčasť bytia nášho rodáka. Túto „záhadu“ nám, milí čitatelia, predstaví človek, ktorý dnes pootvorí dvere do svojej dielničky šikovných rúk a zároveň sa spoločne prenesieme do „výrobne“ polomských koláčov, ktoré sú preslávené i mimo hraníc našej obce, ba i Slovenska, a tak sa môžeme tešiť aj my, že „ochutnáme“ z preslávených dobrôt nášho rodáka.Vypracovanie správneho cesta vyžaduje čas, trpezlivosť, pozornosť a myslím, že celý úkon je veľmi potrebné pozorovať, aby výsledok bol podľa našich predstáv. Vo Vašom prípade, to ináč nebude, ale predsa domáce gazdinky sú zvyknuté na menšie množstvá a Vy musíte pracovať s oveľa väčšou hmotou, veď napokon ako som v úvode napísala, kysnuté cesto sa správa ako živý materiál. Ako si s tým poradíte?
Záprava, ručné miesenie ďalej vyštikovať, vyváläť, plniť, krutiť a piecť – veľmi zjednodušený postup. Všetko potrebuje svoj čas. So všetkým je potrebné „pohrať sa“, cítiť to v rukách, mať v oku a najviac je potrebné vkladať lásku k tejto činnosti. Naposledy sme robili koláče z 50 kg múky, ale na takú svadbu sme zaprávali aj z
Kto Vás naučil, že s kysnutým cestom je potrebné „pohrať sa“, aby výsledný produkt bol nielen chuťovo, ale aj vzhľadovo použiteľný?
Je veľmi dôležité, ako si už poznamenala, že kysnuté cesto potrebuje všetky zmysly – je závislé od rôznych okolností, napr. kvality múky, droždia..., a práve z tohto dôvodu si potrebný materiál nakupujem sám, aby som predišiel prípadným komplikáciám. Prvýkrát mi pec učarovala v ranom detstve, ešte za čias kedy som navštevoval materskú školu. Tu som skúšal prvé koláčiky z plastelíny, beräce, vrkoče... Tiež musím spomenúť susedovu pec na pečenie chleba, ktorá mi učarovala natoľko, že i dnes mám na ňu živé spomienky v podobe nezabudnuteľnej vône, ktorá sa z nej šírila pri pečení chleba.
Svadobné koláče, koláče na hodovanie a iné príležitosti – aké druhy kysnutých ciest pripravujete (tučné cesto, jemné cesto, vyprážané cesto, slané cesto) a čím všetkým ich plníte a zároveň, ktoré sú najviac žiadané?
Pečieme klasické polomské koláče tzv. rošťky, beräce, kačky, štedrák, kúchen, bogáče. Plnky? Ako si kto zažiada – orechy, mak, tvaroh, lekvár, kakao, kokos, ďatle, figy, ale aj rôzne ovocie – brusnice, čučoriedky, jahody, proste kto na aké má chuť.
Rád rozmaznávate najbližších príbuzných svojimi sladkými, možno aj slanými dobrotami, alebo ako to zvyčajne býva pre domácich: “...čo ostane to Zuzane a čo zvýši to Mariši... ?
Snažím sa každému vyhovieť podľa jeho priania a samozrejme, že moji „kolegovia“ chodia aj s deťmi, preto mám pre ne zvlášť slabosť a upečiem aj netradičné, ako sú sladké pagáče, ktoré sú síce plnené škvarkami, ale sú na sladko aj s posýpkou kryštálového cukru.
Ešte dnes mám v živej pamäti Vaše televízne vystúpenie v relácii Kurnik šopa holubník s Oldom Hlaváčkom. Ako si na to spomínate?
Mám na to veľmi milé spomienky a všimol som si, že poniektorí moji kamaráti Polomci boli veľmi všímaví, lebo si všimli aj nejaké nezrovnalosti. Pravda je taká, že počas nakrúcania je potrebné čo to vynechať a hlavne zaranžovať, čo sa potom môže javiť ako chyba alebo neskutočné, odlišné od reality. Ale myslím si, že to vôbec neprekáža, nakoľko každý, kto sa venuje pečeniu pozná zákonitosti správneho koláča, ktoré bolo potrebné zachovať a tí ostatní ma potešili, že si ma pozreli aj v televízii.
Rady dobre mienené pre gazdinky - čitateľky našich novín, môžeme prezradiť?
Každému rád osobne poradím, ale predsa niečo – aby nám koláč nepraskol počas pečenia, musíme mu dať na pekáči dostatok priestoru tak, aby sa jeho okraje nedotýkali bokov plechu. Príliš veľa cukru spôsobí, že pri pečení môže dôjsť k jeho prasknutiu. Ďalším mojím postrehom je krájanie samotného výrobku, ktorý je dobre krájať až na druhý deň (povrch koláča nebude praskať, ani sa deformovať). Moja zásada je: koľko múky, toľko plnky (1:1).
Je nejaký produkt, ktorý ste ešte nevyskúšali, alebo by ste radi mali vo svojom receptári a nie a nie sa k nemu dostať?
Nie, pečiem to čo chcem, iné ma neláka (úsmev).
Na záver jednoduchá otázka – čo pre Vás znamená folklór, čo koláče a čo kostol, či krosná?
Odpoveď je jednoduchá, všetko tvorí jeden celok, ktorý mi súčasne umožňuje relax a vyrovnanie, pretože sa navzájom dopĺňajú tak ako naše pečenie koláčov okorenené spevom, humorom, dobrou náladou a pocitom naplnenia spokojnosti.
Domáce kysnuté koláče v našej obci nájdeme temer v každej domácnosti. Nikdy nezabudnem na naše staré mamky, pre ktoré kysnutý koláč bol neodmysliteľnou súčasťou každého sviatku, či veselia. Krásne voňavo-šteklivé nedeľné stoly zakryté vyšívaným obrúskom/pärtkom ukrývali beräce, rošťky našich starých mám. Vladimír Lišuch povýšil polomské koláče na kráľovské hody najmaškrtnejších jazýčkov v rôznych kútoch Slovenska, ale aj všade tam, kde máme blízkych, za hranicami našej vlasti (Anglicko, Rakúsko, Holandsko, Česko, Maďarsko). Prajeme mu, aby ho sily neopúšťali a ako sám povedal, kvalitu práce ľudských rúk jeho pomocníkov nedokáže odmeniť zlatom, preto im vyslovuje veľké ĎAKUJEM, tak aj naša redakcia vyslovuje ďakujem za jeho čas, ktorý si vyhradil pre naše stretnutie pri slove.
Zhovárala sa D. Červenáková
{gallery}volnycas/pecenie/lisuch{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).