o b r a z y z klincov
Už ako malá som obdarúvala svojich blízkych darčekmi, ktoré som sama vyrábala. Nielen z dôvodu, že som nemala peniaze, ale páčila sa mi už samotná činnosť niečo vyrobiť a tiež, že to, čo darujem je absolútny originál. Tento zvyk mi ostal dodnes. K vyrábaniu obrazov z klincov ma doviedla potreba sa nejakým spôsobom manuálne realizovať. Chcela som si nájsť činnosť, pri ktorej nemusím príliš rozmýšľať a popustím uzdu svojej fantázie. Na internete som našla tento jednoduchý návod, a tak som raz vyskúšala, čo z toho bude. Na prvý obraz som použila naozaj len čo som našla doma. S doskou ako podkladovým materiálom mi pomohol otec, samozrejme, aj veľkosť klincov mi vybral on. A ja som si už len našla prvý povrázok, ktorý sa mi zapáčil. Tento môj prvý obraz som venovala práve jemu. Ďalšie obrazy boli motívom podobné, stále som vytvárala srdiečka, avšak rôznych veľkostí, farieb.
Keď som sa osmelila skúšala som aj iné tvary - kvety, alebo písmená z ktorých som vytvárala nápisy. Pri takom náročnejšom obraze, kde pribijem niekoľko desiatok klincov si fakt oddýchnem a uvoľním sa. V budúcnosti by som chcela vylepšiť techniku s písmenami a skúsiť ešte komplikovanejšie motívy.
Väčšinou výber dreva nechávam na náhodu,
čo nájdem doma, to použijem. S opracovaním mi stále pomáha otec. Čo sa týka povrázku, používam špagáty, alebo vlny do ktorých vpletám kontrastujúcu bavlnku. Všetko vyberám podľa toho, čo si myslím, že by sa budúcemu majiteľovi páčilo, alebo to zladím podľa miestnosti, kde bude obraz bývať. Zvyknem tiež na zadnú stranu prilepiť nejaký citát či odkaz pre dotyčnú osobu, čím je darček ešte osobnejší a originálnejší.
Výrobu obrazu zvládne každý, kto vie v rukách držať kladivo a má aspoň kúsok trpezlivosti. Nepotrebujeme nič špeciálne - dosku, klince a nejaký povraz (vlna, špagát, povraz, niť). Postup je nasledovný: Na novinový papier si nakreslíme motív (srdiečko, hviezdu, písmená,...), vyznačíme si miesta, kde budeme pribíjať klince (každých 1; 1,5; 2 cm – podľa veľkosti obrazu), papier si prichytíme lepiacou páskou na dosku a začneme pribíjať klince. Dávame pozor, aby sme ich pribili rovno a približne do rovnakej hĺbky.
Dáme dole papier s nakresleným vzorom.
O jeden klinec si priviažeme povraz a náhodne s ním prechádzame okolo klincov, pričom vyplníme nakreslený motív. Na koniec nezabudnime urobiť opäť uzlík okolo klinca a obraz je hotový.
Zdá sa, že nie veľmi náročné a zároveň pekné, no zdanie môže klamať. Dozaista je potrebná istá dávka trpezlivosti, predstavivosti a tiež aj zručnosti. Prajeme našej Maťke nech sa jej v štúdiu darí, aby aj naďalej ostala dobrosrdečná a usmievavá ako ju poznáme. Už teraz sa teším na naše nové stretnutie v knižnici a prajeme len to, čo po čom sama túži. Do videnia Maťka v Polome.
D. Červenáková





























Dnes vám s veľkou radosťou v našej rubrike predstavujem mladú študentku Maťku Tomášikovú, ktorá v súčasnosti žije v neďalekej obci, ale srdcom je vždy Polomka. Tak začína článok, ktorý sme našli na stránke Polomských novín, ktoré vychádzajú v Gemerskej Polome. Autorka v ňom ďalej uvádza: I keď pomenej navštevuje obecnú knižnicu, ale stále je našou čitateľkou a aktívne sa zapája do knižničných akcií. Vždy si rada prečíta naše Polomské noviny a z času na čas aj voľačím prispeje. Je neustále dobre naladená a každému rada ochotne pomôže. Možno si to ani neuvedomuje, ale na povolanie, ktorému sa zatiaľ ešte len „priúča“ je už teraz dobre nasmerovaná. Ako študentka má času pomenej, no predsa sa mi stihla pochváliť, že momentálne relaxuje, ako ináč, tvorivou činnosťou, ku ktorej ju priviedol moderný výdobytok dnešnej doby – internet. Občas sa aj mne minú myšlienky, a tak som Maťku nechala voľne rozprávať o jej novej záľube.
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-