v miestnej časti Liešnica. Výnimočné jedlo na výnimočnom mieste vám naservírujú včelári a dobrovoľníci Miestnej akčnej skupiny MALOHONT. Ale pozor! Ochutnať ho budete môcť len počas jedného dňa, a to v sobotu 21. mája 2016 od 12:00 hod., kedy sa vzdelávacia včelnica Včelí kRaj zapája do celosvetového podujatia Restaurant Day. Okrem jedla sa budete môcť zoznámiť aj so včelami, nahliadnuť do úľa a zistiť ako vzniká med a ako sa získava. Aby sa jedlo ušlo každému, rezervujte si miesto vopred na: https://kraj.sk/obed/ alebo telefonicky 0948 343 289.
Restaurant Day naberá na Slovensku, vďaka darcovskej platforme DobraKrajina.sk, nový rozmer. Štrnásť neziskových organizácií z celého Slovenska, ktoré hľadajú podporovateľov práve na tomto portáli, si otvoria svoje jednodňové reštaurácie a bistrá. Rovnako tomu bude aj vo vzdelávacej včelnici Včelí kRaj, kde budú môcť návštevníci doslova nazrieť do kuchyne združenia, skamarátiť sa s jej členmi a v neposlednom rade prispieť na ich aktivity dobrovoľným príspevkom. A to všetko pri výnimočnom jedle. Menu je zostavené vskutku netradične. Návštevníci budú môcť porovnať, ako chutí jedlo zo surovín, ktoré opelili včely či iné opeľovače i také, ktoré vzniklo bez ich pomoci. Prvé menu, ktoré bude určite lákavejšie, pestrejšie a chutnejšie, to druhé sa bude skladať iba z plodín opelených vetrom, prípadne samoopelených.
včelie menu:
prípitok:
medovina
predjedlo:
domáci jogurt s medom a peľom a medovou sušienkou
hlavné jedlo:
grilovaný encián s medom a orechmi
cviklovo-mrkvový šalát a medovo-horčicovým dresingom
dezert:
medovo-levanduľový koláčik
nápoj:
medovo-citrónová limonáda, ľadový čaj s medom
menu bez včiel:
predjedlo:
ovsené vločky s orechmi
hlavné jedlo:
varená pšenica s ražou
nápoj:
pramenistá voda
Aj týmto netradičným menu chcú vo vzdelávacej včelnici poukázať na to, že to hlavné, čo nám včely poskytujú je opeľovanie. Med je len sladká a zdravá bodka, ktorá na to bude upozorňovať vo „včeľom menu".
„Chceme, aby si ľudia uvedomovali nezastupiteľný význam včiel pre krajinu aj náš jedálny lístok. Najjednoduchšie a najjasnejšie na to poukážeme práve cez jedlo. Ako sa hovorí, sýty hladnému neverí alebo trochu pozmenený výrok klasika vraví, že až keď máme plné bruchá, môžeme vnímať prírodu,“ hovorí Dávid Turčáni, riaditeľ občianskeho združenia kRaj.
Prvotným cieľom Restaurant Day nie je zarobiť. Jednodňová reštaurácia funguje na báze dobrovoľného príspevku - zaplať, koľko chceš. Návštevníci budú môcť ochutnať pripravené špeciality a zároveň podporiť aktivity občianskeho združenia kRaj, ktoré výťažok z dobrovoľných príspevkov použije na stavbu vzdelávacieho centra. Ďalšie jednodňové reštaurácie sa otvoria v Bratislave, Prešove, Trenčíne, Malackách a vo Vinodole.
Restaurant Day vznikol vo fínskych Helsinkách v roku 2011 a odvtedy sa koná v 60 krajinách na celom svete. Každoročne sa do neho zapájajú tisícky jednodňových reštaurácií po celom svete. Jednodňovú reštauráciu si môže otvoriť každý, kto má chuť. Stačí si vybrať originálne miesto a chcieť sa pochváliť chutným jedlom.
Darcovský portál DobraKrajina.sk spravuje Nadácia Pontis od roku 2009 s cieľom rozvíjať individuálne darcovstvo. Každý rok dáva bezplatnú možnosť využívať portál približne 60 neziskovým organizáciám z celého Slovenska, pričom tento rok patrí medzi ne aj občianske združenie kRaj, ktoré prevádzkuje vzdelávaciu včelnicu Včelí kRaj.
(Zdroj: Nadácia Pontis a Včelí kRaj)
Ing. Mirka Vargová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.