Výmoly a balvany na ceste umožňujú zjazdnosť len terénnymi vozidlami. Aj riadenie auta za pomoci servo-riadenia dá poriadne zabrať. Po takej namáhavej ceste nielen chvíľka oddychu je vítaná, ale žiada sa dlhší oddychový čas. Akceptuje ho fyziológia človeka.
Po dvoch hodinách oddychu Ečiho priatelia, poľovníci, vyšli do revíru, do dohodnutých lokalít. Jedni na postriežku, druhí si zvolili posliedku za zverou. Eči však zostal ležať na prični. Keď sa ho kolegovia pýtali - "a čo s Tebou, Ty nejdeš von?" - len tak ležérne odvetil: "potom, pozdejšie - Nejak sa mi nechce," odpovedal priateľom, "poležím si ešte, oddýchnem, som akýsi vyčerpaný". Vtedy ešte nikto netušil, že Eči "vždy fígle zbiera".
Možno ani nie pol hodiny po ich odchode sa Eči začal obliekať do poľovníckeho mundúra. "December bol už trochu chladný, treba sa obliecť teplejšie," povedal si len tak pre seba. Rozhodol sa, že sa pôjde pozrieť na teplú stráň planiny, situovanú k svojej rodnej obci Slavec. Zaumienil si vystriehnuť muflóna s prestreleným ľavým rohom, čo mu spôsobil poľovník Tomka z Dobšinej. Na túto zver mal tiež povolenku. No rovnako mohol byť úspešný aj na diviakov, či jeleniu zver.
Odmietol myšlienku "piršovať", aby zbytočne nezaniesol ľudský pach do revíru. Rozhodol sa pre postriežku. Položil na kameň dvojmo prehnutý nepremokavý plášť a usadil sa. Puška opretá o kolená bola na dosah v prípade použitia. Zapálená cigareta, zdá sa, že ešte aj dnes atribút jeho osoby, poslúžila nielen na zistenie smeru vetra, ale aj na podvedomú prípravu duševna, na očakávané poľovnícke vzrušenie. Ako vždy predtým, aj teraz cigareta chutila. Pôžitkársky z nej poťahoval. Smer dymu napovedal, že v prípade približovania sa zveri od Plešivca, má dobrý vietor.
Čakal pokojne, bez pohľadu na hodinky odhadol, že uplynula pol hodinka. Vtom zachytil voľným okom ohýbajúci sa ker borievky. Netušil, čo to mohlo spôsobiť - no najskôr to bude srnčia zver – pomyslel si. Plynúce sekundy intenzívneho pozorovania vydali tajomstvo neoddeliteľnej vlastnosti hmoty – pohybu. Spoza borievky, škrapového poľa, povedľa drienky, typickej drevine na planine, sa vynorili tuľce muflóna. Skúsený poľovník Eči si ho v okamihu "prečítal", zhodnotil. Možno je to ten, ktorý mu spôsobil niekoľko mučivých, bezsenných nocí. Lovný, do kruhu 360 stupňov zatočené rohy. Tak, to už hej!
Výstrel z guľovnice 7x64 bol presný. Aj keď sa hovorí, že muflón je na projektil "tvrdý", odolný, pri zásahu na krk to nemohlo inak skončiť. Zasiahnutý muflón sa skotúľal po skalnej stene. Eči si dobre uvedomil, čo by znamenalo dohľadávanie zveri na neschodných, príkrych svahoch planiny. Zručne ho vyvrhol, vložil do papuľky posledný hryz i zálomok na vstrelovú stranu. Zálomok pre strelca z borievky, zdobenej modrastými bobuľami, surovinou na výrobu borovičky, sa vynímal na takmer novom klobúku. Na bielu, sedlovú časť chrbáta položil nábojnicu voňajúcu spáleným pušným prachom a celé telo prikryl haluzím. Miesto zhasnutia, ktoré takmer korešpondovalo s nástrelom, mal zafixované v pamäti. Nemôže sa stať, že by po zavolaní kamarátov, za účelom prinesenia muflóna na chatu, nepotrafil.
Už po ceste na chatu začal spriadať figliarske plány, ako dobehnúť priateľov - poľovníkov. Keď prišiel na chatu, priložil do krbu niekoľko polien bukového dreva, vyzul sa a ľahol si na pričňu, akoby sa z nej za celé odpoludnie ani nepohol.
Zvečerievalo sa. Priatelia sa po jednom vracali na chatu. Každý mal fixne určenú svoju pričňu. Poskladali zo seba výstroj a výzbroj a nadväzovali postupne rozhovor, kto čo videl. Až potom ich napadlo spýtať sa Ečiho. "A čo Ty, takto si preležal celé odpoludnie? Vieš ako bolo vonku príjemne?" poznamenal jeden z nich. A furták Eči im dal za pravdu. "Viem, ako bolo vonku." "Ale veď si nebol ani na krok z chaty," poznamenal ďalší z priateľov. "A veru bol, aj som vystrelil a ešte som si stihol aj poležať," provokoval Eči svojich priateľov. "Azda len nie, Ty nás dozaista šiališ."
"Keď vás zavádzam, keď vás šialim," reaguje Eči, "tak dvaja poďte so mnou na dohľadávku." Neverili, no pre každý prípad išli s ním. Nad úlovkom naširoko roztvorené nielen oči pri svetle baterky, ale aj ústa priateľov dopísali tento nevšedný príbeh. Čo sa potom udialo na chate, domyslí si každý poľovník. Zbytočné popisovanie následného diania ušetrí riadky papiera. Gratuláciám a opisovaniu príbehu nebolo konca-kraja. Išlo o muflóna, ktorý spôsobil senzáciu.
Bodová hodnota trofeje s ôsmimi hlbokými ryhami na tulajkách uloveného muflóna bola stanovená na medzinárodnej výstave v Brne na 229,2 bodov. V tom čase to bola štvrtá najsilnejšia trofej na svete a prvá na Slovensku. Aj keď dĺžka rohov je len 889,6 cm, ich hrúbka v prvej tretine dĺžky - 24,8 cm je nevšedná. Takúto hrúbku nemá ani rekordná muflónia trofej. Nesmierna zvláštnosť. Nuž a fotografia rohov kapitálneho muflóna dopĺňa jedinečnosť tejto trofeje z Gemera. Nespadlo to samo od seba do lona. Stálo to veľa úsilia, námahy od prvých rokov introdukcie tohto druhu zveri na Plešivskú planinu. Úlovok a poľovnícky zálomok je odmenou za nevšednú starostlivosť o rozširovanie fauny planiny. Vďaka všetkým dlhoročným poľovníkom, ktorí boli pri genéze introdukcie muflónnej zveri na Plešivskej planine.
(Úryvok z knihy Ján Gallo: Poľovnícke zálomky z Gemera, Roven Rožňava, 1998)
MG-od
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.