Každý začiatok je ťažký, hneď sa všetko nepodarí. Ale keď rozkvitne prvá rastlinka, ktorú ste si sami vypestovali zo semena alebo z rezku, už si život bez rastlinky nebudete vedieť ani predstaviť. Možno práve takéto začiatočnícke skúsenosti mal aj mladý pestovateľ z Gemerskej Polomy Ing. Jaroslav Dovec. Dovoľte nám, milí čitatelia, položiť mu niekoľko otázok a spoznať aj túto oblasť šikovnosti našich mladých Polomcov.
ktorými usmrcujú svoju korisť. Typy pascí sú špecifické pre jednotlivé druhy. Aktívne pasce majú rody Dionaea a pohybom dvoch mušľovitých polovíc, ktoré sa po podráždení zovrú. Ostatné druhy majú pasce pasívne, lepkavé listy, na ktoré sa korisť prilepí (Drosera, Pinguicula, Byblis, Drosophyllum), lieviky a nádrže, do ktorých korisť spadne a utopí sa (Sarracenia, Heliamphora, Nepenthes, Cephalotus) a podtlakové mechúriky, do ktorých je korisť nasatá (Utricularia).
Rozmanitosť našej neživej prírody, podnebia a mnoho iných činiteľov vytvorili vhodné životné podmienky pre pestré rastlinné aj živočíšne populácie, ktoré sa tvarmi i farbami neraz približujú exotickým druhom. Pre nás neodborníkov sú aj mäsožravé rastliny „exotickými druhmi“. Kde v najbližšom okolí ich môžeme vidieť a ako ich spoznáme?
Presné lokality v okolí nebudem radšej zverejňovať kvôli „vykrádaniu“, alevšeobecne na Slovensku rastie celkovo cca 13 druhov mäsožravých rastlín z rodov Pinguicula, Drosera a Utricularia. Ich biotopy tvoria prevažne rašeliniská, podmáčané vlhké pôdy, vlhké skalné steny, jazierka a vodné nádrže. Rozmerovo sú to pomerne malé rastlinky a v prírode ich ľahko prehliadneme, pokiaľ nevieme čo hľadať. Podotýkam, že všetky u nás sa vyskytujúce mäsožravé rastliny sú zákonom chránené.
Rastlina je živá bytosť, niet presného návodu ako ju pestovať, vždy je potrebné uplatniť aj improvizáciu, experiment, ale i fantáziu, takže pestovanie rastlín spĺňa všetky podmienky dobrej „zábavy“. V Tvojom prípade ide o zábavu, alebo profesionálne pestovanie?
Pestovanie mám ako hobby, ktoré niekedy prerastá cez hlavu, najmä s príchodom zimy, keď je potrebné rastliny zazimovať.
Ale predsa mi nedá, ak chceme pestovať tieto rastliny, je potrebné osvojiť si aspoň základné, hlavné zásady pestovania. Poradíš prípadným záujemcom, s čím začať a ako?
Všeobecný návod na pestovanie neexistuje, keďže množstvo druhov, ktoré spadajú do tejto skupiny, pochádza z rôznych kontinentov a obýva rôzne biotopy. Základné druhy sú však na pestovanie nenáročné a dajú sa pestovať na okennom parapete (v lete ich môžeme umiestniť aj vonku). Pestujeme ich v čistej rašeline, podľa druhu môžeme do substrátu pridať kremičitý piesok, perlit, štrk, kúsky molitanu, alebo rašeliník. Rastliny zalievame výhradne mäkkou dažďovou vodou (výnimkou sú vápnomilné druhy) tak, aby bol substrát stále vlhký (u väčšiny druhov môže stáť kvetináč aj trvalo vo vode s nie príliš vysokou hladinou). Pre správny rast a prežitie je potrebné zabezpečiť vyššiu vzdušnú vlhkosť cca 60-90%.
Ako si začal a ktoré rastlinky sú pre Teba naj?
S pestovaním som začal veľmi dávno, ako prvé som pestoval kaktusy, potom rôzne tropické rastliny, až neskôr, keď som natrafil v kvetinárstve na mucholapku podivnú (Dionaea muscipula), som začal pestovať mäsožravé rastliny. Naj? Každá rastlinka je niečím výnimočná, ale moje najobľúbenejšie sú druhy z Austrálie, najmä rod Byblis (viac na www.exotikplantae.eu).
Na svete hádam ani niet miesta, ktoré by sústreďovalo na tak obmedzenom priestore toľko prírodných krás koľko ich má naše malé Slovensko. Pestrosť našej prírody vytvorila vhodné podmienky aj pre pestovanie tohto druhu rastlinstva, a preto je dobre, že načrieme aj do tajov týchto rastliniek. Umožnil nám to mladý pestovateľ, ktorému sa chcem poďakovať za prijaté pozvanie k rozhovoru, veď dnešný uponáhľaný človek ani nemá čas poláskať sa s kvietkom a obdivovať jeho krásu, možno ani vtedy, keď sú na dosah ruky, aj napriek tomu, že má k prírode blízko. Som rada, že sme mohli odhaliť časť tajomstva prírody z domáckeho prostredia.
Zhovárala sa Dana Červenáková
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.