„Pre všetkých to znamenalo veľa snahy navyše a ja som úprimne hrdý na každého. Každý z nich je vzorom v tej svojej kategórii,“ dodal.
Pomáhala celá nemocnica
Sieť nemocníc Svet zdravia a sieť polikliník ProCare každý rok v rámci galavečera Liga výnimočných oceňuje tých najlepších v sieti, ktorí sa významne pričinili k rozvoju zdravotnej starostlivosti na Slovensku. Vlani odovzdala desať ocenení a jednu špeciálnu cenu.
V kategórii Najlepšia nemocnica si ocenenie odniesla tá rimavskosobotská. Vlani bolo pre ňu najväčšou výzvou vybudovanie urgentu. Ministerstvo zdravotníctva SR totiž nemocnicu zaradilo do pevnej siete všeobecných nemocníc, v ktorých majú byť vytvorené urgentné príjmy prvého typu. Pri pavilónovom type nemocnice však bolo náročné nájsť vhodný priestor, ktorý by bol vstupnou bránou pre pacienta a vymyslieť jeho logistiku. Nemocnica to navyše musela zvládnuť v krátkom čase a s obmedzenými zdrojmi.
„Na projekte sa prierezovo podieľala celá nemocnica. Cez deň i po nociach pomáhal snáď každý, aby sme vytvorili samostatný priestor, ktorý spĺňa všetky najprísnejšie kritériá predpísané rezortom. Keď po dvoch mesiacoch prišli na kontrolu z rezortu zdravotníctva a zdravotných poisťovní, na nových urgentných príjmoch ešte zaschýnali steny,“ hovorí riaditeľ Nemocnice Svet zdravia Rimavská Sobota Richard Hrubý.
Ocenenie je podľa jeho slov pre nemocnicu obrovským prekvapením, ale zároveň výsledkom každodennej poctivej práce, ktorú všetci zamestnanci v nemocnici vykonávajú. „Pre mňa je to záväzok do budúcna, aby sme minimálne v takejto miere pomáhali rozvíjať nemocnicu aj naďalej,“ dodal.
Urgentný príjem
Nové pracovisko, ktoré funguje od leta minulého roka, sa nachádza na prízemí pavilónu C, v budove interného oddelenia. Ponúka dva oddelené vstupy – pre mobilných pacientov, ktorí na pracovisko prídu sami a bezbariérový vstup pre pacientov privezených záchrannou zdravotnou službou. Ich ošetrenie je založené na modernom triediacom systéme pacientov, tzv. triáži.
„Pacienti sú po zaregistrovaní zdravotníckym pracovníkom rozdelení do piatich skupín podľa závažnosti ich zdravotného stavu, čo určuje poradie ich ošetrenia. Osoby s potrebou resuscitácie a bezodkladnej podpory životných funkcií majú najvyššiu prioritu a sú riešení bezodkladne,“ vysvetľuje Hrubý. Naopak, ak príde pacient s menej závažnou komplikáciou, je možné, že bude v čakárni sedieť dlhšie, keďže systém uprednostňuje najvážnejšie prípady.
Zázemie urgentného príjmu poskytuje štyri expektačné elektricky polohovateľné lôžka s monitorovacím systémom vitálnych funkcií a infúznymi pumpami. Pri nejasnej diagnóze tak lekári počas niekoľkých hodín sledujú zdravotný stav pacienta a následne rozhodnú buď o jeho prijatí na lôžkové oddelenie alebo odporučia domácu liečbu. Ak si zdravotný stav vyžaduje ďalšie vyšetrenia, pacient je vnútronemocničnou dopravou prevezený na ďalšiu diagnostiku do iného pavilónu.
Nový urgentný príjem nahradil doterajšie ambulancie ústavnej pohotovostnej služby na jednotlivých oddeleniach nemocnice, akútni pacienti sa tak už nemiešajú s hospitalizovanými a pacient so zdravotným problémom prichádza vždy na jedno miesto.
Ocenení v Lige výnimočných 2018
V roku 2018 ocenenie získali:
MUDr. Zuzana Haniková, Oddelenie vnútorného lekárstva, Nemocnica Svidník (Čin roka)
MUDr. Karolína Lyciusová, Kožný stacionár, Nemocnica Trebišov (Talent roka)
Mgr. Eva Kavčáková, Oddelenie fyziatrie, balneológie a rehabilitácie, Železničná nemocnica Košice (Najlepší zdravotnícky zamestnanec)
PhDr. Katarína Košíková, Onkochirurgické oddelenie, Mammacentrum sv. Agáty Banská Bystrica (Najlepšia sestra)
MUDr. Dagmar Bodáková, MBA, Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny, Nemocnica Galanta (Najlepší lekár)
Všeobecná ambulancia pre deti a dorast, Nemocnica ProCare Medissimo, MUDr. Andrej Čižmár (Najlepšia ambulancia)
Infektologické oddelenie, Nemocnica Michalovce, MUDr. Štefan Zamba a PhDr. Viera Ivanková (Najlepšie oddelenie)
Poliklinika ProCare Central Bratislava (Najlepšia poliklinika)
Nemocnica Svet zdravia Rimavská Sobota (Najlepšia nemocnica)
MUDr. František Samsely, Oddelenie fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie, Železničná nemocnica Košice (Sieň slávy)
Nemocnica Partizánske (špeciálna cena za úspešné naštartovanie reprofilácie).
Jana Fedáková
SPOZNALI SME NAJLEPŠÍCH V SIETI ZDRAVIA - video z ocenenia


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-