Zamastený prešívaný kabát mu na ľavej strane visel až po zem, jeho cípom zametal štrk na okraji cesty. Na pravej strane mu siahal iba čosi niže kolená. Pod ním mal zelené tesilové nohavice, aspoň o dve čísla väčšie, zastrčené do vojenských bagančí, ktoré vyzerali napodiv dobre zachovalé, ba dokonca vyleštené. Bol čerstvo oholený a umytý, len zlepené pramienky vlasov dávali tušiť, že rannú hygienu nevykonal v teplej sprche plnej voňavej pary, ale skôr niekde v potoku, v najlepšom prípade v dedinskej studni.
          "Pán Boh pomáhaj,“ pozdravil slušne.
          „Pán Boh uslyš,“ odvetila teta Gitka primerane hlasno. „Hledáte dakoho?“
          „Nikoho nehľadám, iba sa tu tak prechádzam, je tu krásne,“ povedal a odšuchtal sa smerom von z dediny, do poľa.
          Teta Gitka ho ešte chvíľu pozorovala a uhládzala pri tom šatovú zásteru a utierku na riad zavesené na žinke. Teta Gitka prala každý deň, keď nič nebolo, tak aspoň pančuchy, nejaký ten uterák a sáčok od pečiva. Prala aj spoďáre, samozrejme, ale tie sušila, v zime - v lete, nad pecou v kuchyni.
          Vošla do domu, poriadne všetko upratala, lebo veď človek nikdy nevie, kto príde na návštevu, zamiesila na pirohy a pobrala sa na obecný úrad. Tam o cudzincovi ešte nevedeli, ale starosta si pri kávičke a štolverkách všetko pozorne vypočul a sľúbil, že sa so situáciou oboznámi osobne.
          V priebehu dňa pribehli na úrad ešte dve ďalšie obozretné starenky, poštárka a Joži z Kopca, ktorí videli podozrivú osobu na cintoríne za dedinou, pred kostolom a v búdke na autobusovej zastávke. Pán starosta ich upokojoval, že je to len turista, ktorý si prišiel pozrieť krásy prírody a že len čaká na autobus. Autobus však prišiel i odišiel, za ním druhý aj tretí, a turista neodišiel, posedával na zastávke a na lavičke pred cintorínom už tri dni. Okoloidúcich vždy pekne pozdravil, pani učiteľke Mirke Potočnej-Sakhrani dokonca podal knihy, ktoré jej popadali z igelitky, na ktorej sa jej just rovno pred ním odtrhlo ucho.
          Potom ho deti z osady videli, ako niečo hľadá v kontajneri na odpadky pri bývalej vlakovej stanici.
         „Asi hledá daš ša by zjadól,“ pomyslela si teta Gitka, ktorá situáciu a pohyb podozrivej osoby pozorne sledovala. „Ale niš nenajde, ša nezjedé ludé, to dostanú psy, a to, ša ani psom nešmekuje, ostane pre kury. Určite je hladný, neborák!“
         A potom teta Gitka dospela k závažnému poznaniu.
        „Je to bezdomovec!“ povedala Jožimu z Kopca.
        „Je to bezdomovec!“ povedal Joži z Kopca poštárke.
        „Je to bezdomovec!“ povedala poštárka každému, komu niesla dôchodok, Nový Čas alebo poštové známky.
        „Bezdomovca zmo tu ešte nemali,“ povedal starosta, „je to sociálny problém a treba ho riašit.“
Sociálnych problémov mali v dedine viac než dosť; mali tri slobodné matky, dvoch alkoholikov, sedemnásťpercentnú nezamestnanosť a Jožiho z Kopca. V riešení sociálnych problémov sa starosta vyznal. Bezdomovec však bol slušný, vždy pekne pozdravil, nikoho neobťažoval, nerobil výtržnosti a ani tak veľmi nesmrdel, takže riešiť nebolo čo.
          Postupne si na neho dedina zvykla. Teta Gitka, sociálne cítiaca osoba, si každé ráno kúpila v obchode namiesto dvoch rožkov tri, a jeden vždy dala bezdomovcovi.                    „Pánboh zaplať!“ bezdomovec sa vždy krásne poďakoval a neraz pomohol tete Gitke s nákupom.
          Pani Marika mu darovala nejaké oblečenie po svojom nebohom mužovi a starosta mu dovolil prespávať v požiarnej zbrojnici. Dedinčania mu priniesli teplé prikrývky a on za to pomohol vyplieť zarastený záhon pred pamätnou tabuľou na cintoríne, namastil škrípajúcu bránku pred kostolom alebo si aspoň podiškuroval s osamelými dôchodcami na mostíku pred obecným úradom. A diškurovať teda vedel!
          „Je to ušený človek,“ povedala teta Gitka každému, kto si to náhodou ešte nevšimol.
          Len jediné nikomu pri tých diskusiách neprezradil, svoje meno. Teta Gitka však začínala čosi tušiť.
Jedného novembrového dňa, keď už poriadne primŕzalo a kopce nad dedinou sa zabeleli snehom, bezdomovec zmizol. Neprišiel pred obchod na svoj pravidelný rožok a lôžko v požiarnej zbrojnici ostalo nedotknuté. Prikrývky na ňom boli pekne uložené na okraji, na debničke od zemiakov ostalo prasknuté zrkadlo aj vypraté nohavice od nebohého manžela pani Mariky.
„On sa isto vrátí, asi mu bulo zima,“ povedal pán starosta. „Žédon bezdomovec by neodišól bez takých fajnových teplých nohavicoch.“
Lenže bezdomovec sa nevrátil ani na druhý deň, ani na tretí a ani v nedeľu do kostola neprišiel, a to už bolo naozaj čudné, lebo odkedy sa bezdomovec zabýval v dedine, nedeľné služby Božie nikdy nevynechal.
          Bezdomovec naozaj odišiel.
          Neodišiel ďaleko, ale odišiel navždy.
Našli ho deti z osady zamrznutého v kontajneri na odpadky pri bývalej vlakovej stanici. Lenže on nebol iba zamrznutý, bol zastrelený!
          Zavraždený!
Vražda v dedine sa nestala už poriadne dlho. A vražda poriadneho človeka ešte absolútne nikdy. Lebo ako to už býva, len čo bezdomovec odišiel zo sveta, stal sa poriadnym človekom, ktorého mal každý rád a s ktorým bol každý kamarát.
          Do dediny prišla polícia. Preverila majiteľov strelných zbraní, tých bolo v dedine rovných štrnásť, všetko členovia poľovníckeho združenia. Lenže bezdomovca nezastrelili poľovníckou puškou ani mäsiarskou pištoľou. Starosta, Joži z Kopca, poštárka a ani dve miestne učiteľky nevedeli polícii povedať nič dôležité.
Bezdomovec bol slušný človek, každý ho mal rád.
          Teta Gitka by polícii niečo dôležité povedať vedela. Ale tentokrát u nej príslušníci nezaklopali.
A teta Gitka im na dvere zasadačky kultúrneho domu, v ktorom si zriadili dočasnú pátraciu centrálu, sama zaklopať nešla.
TetaGitka zaklopala na iné dvere.
          „Miro, viam, že si tu, ta otvor!“ kričla teta Gitka už od kovovej bránky pred domom Mira Kováčika, ktorý sa rád pozeral na dno pohárika. Veď aj mal dôvod, pred rokmi ho opustila žena a vzala so sebou aj syna. A pri tom ich ani veľmi nebil.
          „Zober otcovú partizánskú pištol a choj se priznat polícii, bo inak to za tebe urobím jä!“ prikázala mu teta Gitka, len čo vyšiel v trenírkach a teniskách pred dvere.
          „Ša, stará? Ša to tárete?“ poškrabal sa Miro špinavými nechtami na hrudi. „Dajte pokoj a chotte iným otravovať vzduch!“
          Už už jej zatváral dvere pred nosom, ale teta Gitka bola rýchlejšia. Strčila do nich francúzsku barlu, ktorú používala ani nie tak zo zdravotných, ako z imidžových dôvodov.
          „Miro, ludé ti všeliša prebášili, ale že si Andreja zňasol zo sveta, to sa prebášit nedá. To je Boží hriach. Ak máš aspoň kúska hrdosti v tele, pajdeš na tú políciu sám. Ak ny, ši kcem, ši nekcem, pajdem a udám te. A nemysli si, že se te bojím. Na mne ruku nezodvihneš!“ kričala teta Gitka a hrozila päsťou. Tvárila sa neohrozene, ale nebolo jej všetko jedno.
          Ale bola si istá.
          Už dávno vedela, že bezdomovec je Andrej Spiško, ktorý pred rokmi poslúchol volanie Boha a odišiel do kláštora v Hronskom Beňadiku. Jeho mamku, vdovu, to tak zničilo, že po pár rokoch, keď už bolo jasné, že jej jediné dieťa kutňu neodloží, sa k Pánu Bohu porúčala aj ona. Prečo sa nakoniec nestal mníchom a prečo sa vrátil do rodnej dediny, teta Gitka tušila, ale neprezradila.
Za všetkým bola žena.
Boženka Strýčková, ktorú Andrej miloval a jeden jediný, prvý a poslednýkrát vo svojom živote aj pomiloval.
          Ale oženil sa s ňou Miro. Andrej sa oženil s Bohom a do dediny nevkročil dvadsať rokov. A keď sa nakoniec vrátil, Boženku ani svojho syna nenašiel. Odišli ktoviekam, skrývali sa pred tyranským Mirom, ktorý sa nevedel zmieriť s tým, že Boženka nepriniesla do manželstva nič, ničové nič, iba to hnusné okaté decko. A tak ho mlátil ako žito, mlátil aj Boženu, a keby sa ten sviniar pánbožkovský neskryl ako potkan v diere v tom plesnivom kláštore, zmlátil by ho tak, že by sa ani prežehnať nevedel.
          Musel čakať dvadsať rokov, kým prišiel ten bezzubý zničený tulák. Videl ho položiť kvety na hrob jeho matky a vedel, že jeho alkoholické prosby boli vyslyšané. Nemal chuť dotknúť sa toho všiváka ani len hánkami, a tak si na neho posliedil pri kontajneri a odbachol ho ako besného psa. Rana z hrdzavej pištole po otcovi ho odhodila rovno medzi plastové fľaše a vrecká od vysávačov. Neľutoval, hodil do neho ešte zopár plechoviek od pečeňovej nátierky, odpľul si a odkráčal domov otvoriť novú fľašu plánkovice.
A teraz tu stojí táto stará striga a hrozí mu bakuľou.
Poradil si s jedným, poradí si aj s druhou.
          „Ty Miro, sluchaj, ak se nepriznáš sám, šickym v dedine poviam…, poviam im, že nemažeš, že se ti… hm, že sa ti hrebianok nezdvihne. Že už od svadby iba mlandravú špekáčku namiasto tvrdé klbásky po vešeroch...“
„Čuš, striga stará!“ zvrieskol Miro a zaplesol jej dvere pred nosom.
          Teta Gitka dôstojne odkráčala do svojej predzáhradky a spokojne bez náhlenia začala ukladať zamrznutú bielizeň do žltého plastového lavóra. Dosuší ju nad pecou.
         Ešte ani nedotriedila štipce podľa farieb, a už videla Mira ako s hrdo vztýčenou hlavou, točiac starú pištoľ na ukazováku, mieri k obecnému úradu.
          „Ta vera, rašé vrah ako impotent. Typický chlap!“ zahundrala si teta Gitka spokojne popod riedke fúziky.

Píše Zuzana Široká

(POKRAČUJEME)