(A odliať trochu fazuľovej polievky do kanvičky.) Mladý pán farár, po mesiaci na dedine už oveľa menej zapálený a výrečný, videl, že ani u najvzornejšej občianky obce nepochodí. Ostávalo mu len modliť sa k pánbožkovi, nech tým nevedomým, zvnútra konzervovaným ovečkám ukáže správnu cestu.
     No pánbožko, len on sám vie prečo, nemal veľkú chuť do pradávneho poriadku vecí zasiahnuť. Farárik kázal, ako mu svedomie kázalo, no každú nedeľu bolo obsadených menej kostolných lavíc.
     Raz v zime, keď polovica dediny celú noc poctivo bdela pri Jožiho destilátore v záhradnom domčeku, prišla na nedeľnú omšu iba sama jediná teta Gitka. Včera si potiahla najlepší los a službu v pálenici si odslúžila už skoro popoludní. A tak bola v nedeľu ráno svieža, dobre naladená a pripravená na farárove kázne.
     „Pánboh pozdravuj,“ zaželala prekvapenému farárovi. „Dneskaj krem mne nychto nepríde. Zojdite dló z toho kancla a hybajte gu mne na poliavku.“
     Pán farár sa nedal dlho prosiť. Posilnený polievkou pokúsil sa načať starú známu litániu: „Viete, vy a vaši spoluobčania máte vážny problém,“ opáčil. „Rád by som vám, vám osobne aj vašim spoluobčanom pomohol dostať ho pod kontrolu. Problémy s alkoholom netreba brať na ľahkú váhu....“
     „Ba vera nemámo, šicko je zas ak má bud, problém búl do vešera, šicko zmo už popili. Ale už to mámo sami pod kontroló. Napálili zmo ozdaj aj pecto litre, dos bude pre šickych.“
     A bolo po probléme.
     Mladý farár ostal napriek neúpechu v dedine: „Taký kšeft zmo dohodli – ak prestane kázat o pálenke, jä mu každú nedelu donesem pät až deset ludý do kostela,“ rozprávala neskôr teta Gitka farárovi číslo dvanásť. „A šicko by dobre bulo, koby lem tú sochu neukradnúl.“
     Farárik si postupne zvykol na všeličo – na nočné služby jeho ovečiek v pálenici, na branie mena Božieho nadarmo, keď im nechcel naskočiť motor na traktore, alebo keď sa sivá zajäšica nemala k čiernemu zajäcovi, aj nad permanentným porušovaním šiesteho prikázania sa dokázal povzniesť a obe oči prižmúriť, keď prechádzal popri niektorých dvoroch. Len jedna vec mu nedala spávať. Svätý Patrik. Nielenže bol z lacného, dutého plastu, ktorý v noci zelenkasto svetielkoval a každú chvíľu sa mu vybíjali batérie schované pod vrchnáčikom s nápisom Made in China, navyše mal hlúpy zvyk vyspevovať írske krčmové pesničky, nahraté na akejsi páske zabudovanej v jeho plastových útrobách. A bolo mu jedno, či farár práve leštil kalichy, prednášal modlitbu Pánovu alebo zadumane hútal nad témou novej kázne.
     Počas prvých týždňov v dedine sochu jednoducho odniesol z oltárneho priestoru do kostolnej pivnice a vybral jej batérie. Na druhý deň však opäť stála na svojom mieste, pripravená spustiť jednu zo svojich odrhovačiek.
     „Veď pochopte, ľudia Boží, všetci sme tu evanjelici, nemôžeme si vystaviť na oltár írskeho plastového svätca!“
     „Ša by zmo nemohli,“ rozhorčovali sa tetky farníčky. „Má pre nás, ak se to lem povia … morálnú hodnotu.“
     „Doniasol ho Petrík od Petríka, kod išól do Írska,“ spomínala Marika spoza kostola.
     „Za prvia zarobenie doláre ho kúpil,“ pridal sa Joži z kopca.
     „Ale veď v Írsku nemajú doláre,“ namietal chabo farár.
     „No a kod ho potom tot kamión prejšól, pán farár šislo sedem bars pekne o nom rešoval tutok v kostele, aj tú sošku vystavil na oltár, ta ši by smo my mali to srco vyšmariť jú do pivnici?“ lamentovala teta Gitka.
     Farár číslo jedenásť to srdce mal. Deň čo deň si vymýšľal rafinované skrýše pre gýčovú katolícku haraburdu. Raz dokonca nalial víno do priehradky pre batérie, aby zničil elektrické obvody, ale nič nepomohlo – starostlivé tetky farníčky svätého Patricka vždy vypátrali, očistili, opravili a vystavili na fialový obrúsok pri oltári.
     Až raz, po vyše roku pôsobenia nového farára v dedine, soška nadobro zmizla. Nebola ani v skrini s modlitebnými knižkami, ani pod podnožkou zadnej lavice, nebola ani v pivnici v starej truhle plnej moľami prežratých obrusov.
     „V kostele nyje,“ vyhlásila teta Gitka. „To znaší, že jú tot pajäcik nepreložil, ale ukradnúl. A chto kradne, porušuje…“
    „…siadmia Božé Prikázané!“ doplnila Zuza od Cinteríma.
     „…a nemaže u nás farárovat,“ ukončila stará Katrena. „Aj tak už príliš dlúho proti našé pálenke kázal.“
     „A furt kukal na toho Ďura zo Zuzó, ag by najväší hriašnýci na svete buli. A to lem preto, že Zuzin muž odejšól do Čechoch a nahal jú samú aj z detmí.“
     „No dobre, takyho farára, ša nám nerozumia a navyše ešte aj kradne, nám v dedyne netreba, lem mu to musíme dokázat, rozumiate, bez dókazu niš nezmažemo,“ teta Gitka zhrnula situáciu a hneď aj zorganizovala pátraciu akciu. Zúčastnili sa jej všetci, čo sa delili o služby v pálenici, aj smilníci Ďuro so Zuzou, aj traktoristi, čo si občas potrebovali od srdca uľaviť. Aj pán starosta diskrétne podporil svojich spoluobčnov.
     Svätý Patrik sa nakoniec nechal nájsť sám. V kontajneri na odpadky za sklepom veselo vyspevoval svoje krčmové pesničky. Zachránili mu život – do hodiny by sa mu vybili batérie a zasypaného suchým lístím a konzervami od pečeňovej nátierky by ho už nikdy nikto neobjavil.
     Socha sa teda našla, len farár sa hneď na druhý deň vytratil. Na bráne kostola ešte dlho svietil kriedový nápis – NEPOKRADNEŠ!
(POKRAČOVANIE)
Píše Zuzana Široká