(A odliať trochu fazuľovej polievky do kanvičky.) Mladý pán farár, po mesiaci na dedine už oveľa menej zapálený a výrečný, videl, že ani u najvzornejšej občianky obce nepochodí. Ostávalo mu len modliť sa k pánbožkovi, nech tým nevedomým, zvnútra konzervovaným ovečkám ukáže správnu cestu.
No pánbožko, len on sám vie prečo, nemal veľkú chuť do pradávneho poriadku vecí zasiahnuť. Farárik kázal, ako mu svedomie kázalo, no každú nedeľu bolo obsadených menej kostolných lavíc.
Raz v zime, keď polovica dediny celú noc poctivo bdela pri Jožiho destilátore v záhradnom domčeku, prišla na nedeľnú omšu iba sama jediná teta Gitka. Včera si potiahla najlepší los a službu v pálenici si odslúžila už skoro popoludní. A tak bola v nedeľu ráno svieža, dobre naladená a pripravená na farárove kázne.
„Pánboh pozdravuj,“ zaželala prekvapenému farárovi. „Dneskaj krem mne nychto nepríde. Zojdite dló z toho kancla a hybajte gu mne na poliavku.“
Pán farár sa nedal dlho prosiť. Posilnený polievkou pokúsil sa načať starú známu litániu: „Viete, vy a vaši spoluobčania máte vážny problém,“ opáčil. „Rád by som vám, vám osobne aj vašim spoluobčanom pomohol dostať ho pod kontrolu. Problémy s alkoholom netreba brať na ľahkú váhu....“
„Ba vera nemámo, šicko je zas ak má bud, problém búl do vešera, šicko zmo už popili. Ale už to mámo sami pod kontroló. Napálili zmo ozdaj aj pecto litre, dos bude pre šickych.“
A bolo po probléme.
Mladý farár ostal napriek neúpechu v dedine: „Taký kšeft zmo dohodli – ak prestane kázat o pálenke, jä mu každú nedelu donesem pät až deset ludý do kostela,“ rozprávala neskôr teta Gitka farárovi číslo dvanásť. „A šicko by dobre bulo, koby lem tú sochu neukradnúl.“
Farárik si postupne zvykol na všeličo – na nočné služby jeho ovečiek v pálenici, na branie mena Božieho nadarmo, keď im nechcel naskočiť motor na traktore, alebo keď sa sivá zajäšica nemala k čiernemu zajäcovi, aj nad permanentným porušovaním šiesteho prikázania sa dokázal povzniesť a obe oči prižmúriť, keď prechádzal popri niektorých dvoroch. Len jedna vec mu nedala spávať. Svätý Patrik. Nielenže bol z lacného, dutého plastu, ktorý v noci zelenkasto svetielkoval a každú chvíľu sa mu vybíjali batérie schované pod vrchnáčikom s nápisom Made in China, navyše mal hlúpy zvyk vyspevovať írske krčmové pesničky, nahraté na akejsi páske zabudovanej v jeho plastových útrobách. A bolo mu jedno, či farár práve leštil kalichy, prednášal modlitbu Pánovu alebo zadumane hútal nad témou novej kázne.
Počas prvých týždňov v dedine sochu jednoducho odniesol z oltárneho priestoru do kostolnej pivnice a vybral jej batérie. Na druhý deň však opäť stála na svojom mieste, pripravená spustiť jednu zo svojich odrhovačiek.
„Veď pochopte, ľudia Boží, všetci sme tu evanjelici, nemôžeme si vystaviť na oltár írskeho plastového svätca!“
„Ša by zmo nemohli,“ rozhorčovali sa tetky farníčky. „Má pre nás, ak se to lem povia … morálnú hodnotu.“
„Doniasol ho Petrík od Petríka, kod išól do Írska,“ spomínala Marika spoza kostola.
„Za prvia zarobenie doláre ho kúpil,“ pridal sa Joži z kopca.
„Ale veď v Írsku nemajú doláre,“ namietal chabo farár.
„No a kod ho potom tot kamión prejšól, pán farár šislo sedem bars pekne o nom rešoval tutok v kostele, aj tú sošku vystavil na oltár, ta ši by smo my mali to srco vyšmariť jú do pivnici?“ lamentovala teta Gitka.
Farár číslo jedenásť to srdce mal. Deň čo deň si vymýšľal rafinované skrýše pre gýčovú katolícku haraburdu. Raz dokonca nalial víno do priehradky pre batérie, aby zničil elektrické obvody, ale nič nepomohlo – starostlivé tetky farníčky svätého Patricka vždy vypátrali, očistili, opravili a vystavili na fialový obrúsok pri oltári.
Až raz, po vyše roku pôsobenia nového farára v dedine, soška nadobro zmizla. Nebola ani v skrini s modlitebnými knižkami, ani pod podnožkou zadnej lavice, nebola ani v pivnici v starej truhle plnej moľami prežratých obrusov.
„V kostele nyje,“ vyhlásila teta Gitka. „To znaší, že jú tot pajäcik nepreložil, ale ukradnúl. A chto kradne, porušuje…“
„…siadmia Božé Prikázané!“ doplnila Zuza od Cinteríma.
„…a nemaže u nás farárovat,“ ukončila stará Katrena. „Aj tak už príliš dlúho proti našé pálenke kázal.“
„A furt kukal na toho Ďura zo Zuzó, ag by najväší hriašnýci na svete buli. A to lem preto, že Zuzin muž odejšól do Čechoch a nahal jú samú aj z detmí.“
„No dobre, takyho farára, ša nám nerozumia a navyše ešte aj kradne, nám v dedyne netreba, lem mu to musíme dokázat, rozumiate, bez dókazu niš nezmažemo,“ teta Gitka zhrnula situáciu a hneď aj zorganizovala pátraciu akciu. Zúčastnili sa jej všetci, čo sa delili o služby v pálenici, aj smilníci Ďuro so Zuzou, aj traktoristi, čo si občas potrebovali od srdca uľaviť. Aj pán starosta diskrétne podporil svojich spoluobčnov.
Svätý Patrik sa nakoniec nechal nájsť sám. V kontajneri na odpadky za sklepom veselo vyspevoval svoje krčmové pesničky. Zachránili mu život – do hodiny by sa mu vybili batérie a zasypaného suchým lístím a konzervami od pečeňovej nátierky by ho už nikdy nikto neobjavil.
Socha sa teda našla, len farár sa hneď na druhý deň vytratil. Na bráne kostola ešte dlho svietil kriedový nápis – NEPOKRADNEŠ!
(POKRAČOVANIE)
Píše Zuzana Široká































__________________________________________________
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-