V ďalšej časti, bez nároku na odborné hodnotenie, dôkladnú analýzu a úplnosť, sa pokúsime predložiť prehľad o jednotlivých lokalitách výroby železa v predmetnej oblasti, doplneného dostupnými dobovými zobrazeniami jednotlivých prevádzok. Železo postupne od najstarších čias, až do súčasnosti, vyrábali najprv v jamových pieckach, neskôr v tzv. slovenských peciach, ďalšie zdokonaľovanie technológie jeho výroby predstavovali vysoké pece a nakoniec zdokonalené za použitia novšej, modernej technológie. Neoddeliteľným zariadením pri spracovávaní železného výťažku z pecí, boli hámre, ktorých hlavnou súčasťou bolo vykúvacie kladivo a ďalšími jeho časťami boli taviaca pec a nístej. Bola to dielňa na výrobu a spracovanie železa.
Prvé písomné údaje o jej existencii sú z roku 1344 zo stredovekého mesta Štítnik, ďalej zo Slavošoviec (r. 1367), Dobšinej (r. 1383) a Spišskej Novej Vsi (r. 1399). Na pohon dúchacích mechov a kladív využívali vodné koleso, preto sa tieto spravidla stavali v okolí riek či potokov. V priebehu dejín sa technológia výroby železa a používaných zariadení neustále menila v závislosti na novších poznatkoch, a tak je dnes pomerne problémom presne stanoviť, kedy boli šachtové piecky nahradené vylepšeným typom tzv. vyššej pece, alebo kedy boli slovenské pece nahradené vysokými pecami. Okrem toho, jednotlivé typy boli modifikované v závislosti od miestnych podmienok.
Jednými z najstarších, do súčasnosti pomerne zachovaných, sú vtesnané pece na výrobu železa z 11. – 12. storočia v Gemerskom Sade. Pece boli vtesnané do zeme, a to do umele vytvoreného terénneho stupňa. V areáli bolo zistených okolo 20 takýchto pecí. Ide o úplne zachovalé najstaršie pece na území Slovenska.
Znázornenie polohy obce Gemerský Sad, v území ktorej boli nájdené vtesnané pece
Vtesnané pece typu Imola z 11. – 12. storočia z Gemerského Sadu a zobrazenie práce pri takejto peci (zdroj: Mihok et. al. 2006)
Od 13. storočia začína ťažba železných rúd v oblasti Slovenského rudohoria narastať. Nasledujúce storočie bolo významné vznikom a rozvojom stredovekých miest, ktoré boli centrom remesiel, trhu a obchodu. Potreba rozvoja spôsobila, okrem iného, aj zvýšenú spotrebu železa a iných kovov. Výroba železa sa tak začínala realizovať v stále novších zariadeniach – v tzv. vyšších šachtových peciach. Približne od polovice 16. storočia sa začínajú v oblasti stavať väčšie pece so zvýšeným výkonom. Keďže tavenie železa bolo pre vtedajšiu situáciu významné, odrazil sa tento aspekt aj v umeleckej tvorbe. Tavenie železa, ale aj iná súvisiaca činnosť, je zobrazená na obraze Metercie z roku 1513, ktorý je umiestnený v rožňavskej katedrále. Takéto vyššie šachtové pece boli upravované podľa miestnych podmienok. Vznikli slovenské pece. Relatívne vysoká kvalita surového železa vyrábaného v neskorších slovenských peciach bola príčinou toho, že tieto existovali spolu aj s vysokými a skujňovacími pecami až do 19. storočia.
Znázornenie tavby železa v staršom type vyššej šachtovej peci na obraze Metercie z r. 1513
Šachtové pece, rovnako ako aj hámre, stavali v okolí riek a potokov, aby sa umožnilo využívanie vodnej energie na pohon zariadení. Výroba železa sa v tejto dobe postupe koncentrovala do údolí vodných tokov Slaná, Hnilec, Muráň, Štítnik, Bodva, Hornád a iných.
Vysoké pece sa značne rozšírili až v 16. storočí. Podľa údajov, uverejnených v práci Hermanna Ignaza Bidermanna „Das Eisenhütten – Gewerke in Ungarn“ z roku 1857, mala byť prvá vysoká pec v Uhorsku postavená v roku 1680 v Dobšinej staviteľom Danielom Fischerom. Otázka jej postavenia je dodnes otvorená a podľa novších výskumov je nereálna a prvá vysoká pec v Dobšinej bola postavená až v roku 1722.
Podľa protokolu, napísaného dňa 31. januára 1707 v Rožňave, ktorý spracovala železiarska komisia menovaná kniežaťom Františkom Rákoczim II., boli vtedy v Gemeri pece v týchto miestach: Muránska Dlhá Lúka, Revúca, Mokrá Lúka, Revúcka Lehota, Lubeník, Jelšava, Ploské, Rákoš, Sása, Štítnik, Ochtiná, Slavošovce, Rožňava, Nižná Slaná, Betliar, Vlachovo, Veľká Poloma, Henckovce, Vyšná Slaná, Rejdová, Dobšiná, Drnava a Tisovec.
V čase, keď v rokoch 1804 – 1805 Bartholomeides spracovával súpis železiarní, boli v Gemeri vysoké pece v Tisovci, Hnúšti, Rimavskom Brezove, Revúcej, Betliari, Nižnej Slanej, Pohorelej, Červenej Skale a Dobšinej (2); slovenské pece boli v Drnave (4), Brzotíne (4), Slavci (2), Gombaseku (2), Plešivci (4), Kunovej Teplici (4), Štítniku (10), Ochtinej, Slavošovciach, Čiernej Lehote (2), Rejdovej, Vlachove (4), Gočove, Nižnej Slanej (2), Henckovciach, Gemerskej Polome (2), Muráni, Muránskej Dlhej Lúke (2), Revúcej (6), Revúčke (2), Mokrej Lúke (2), Revúckej Lehote (2), Lubeníku (4), Jelšave (2), Šiveticiach (2), Licinciach (2), Brusníku (3), Ploskom (2), Filieri, Hrlici (2), a v Hnúšti (2). Tieto výrobne vlastnilo 60 majiteľov (Frák 1973).
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).