Malá ilustrovaná história horného Gemera. (29/50)
V histórii vždy hrala významnú úlohu doprava a dopravné tepny, ako boli a sú cesty, lodná preprava a v začiatku 20. stor. to bola ŽELEZNICA. Z dnešného pohľadu je skoro nepochopiteľný čas projekcie a výstavby železníc i na území Gemera! Z centra moci – z Budapešti sa rozbiehali železničné trate úžasným tempom. Medzi prvými v rokoch 1840 – 1871 sa vybudovali trate z Budapešti cez Salgótarján – Zvolen s prepojením na Košicko-bohumínsku trať vo Vrútkach. V roku 1874 bola daná do prevádzky trať z Lenártoviec (Lénartfalva) cez Rožňavu do Dobšinej. Ako filatelista mám poštový doklad – list, na ktorom je pečiatka odchodu 29. jún 1911 a s príchodzou pečiatkou (v tom čase musela pošta potvrdiť príjem zásielky pečiatkou!) 30. jún !!! Železnica zohrala veľkú úlohu v rozvoji nielen Dobšinej, ale celého regiónu. Exportovalo sa drevo, ruda, azbest... Ako zaujímavosť je aj to, že čerešne z BRDÁRKY naoberané cez deň sa práve vlakom prepravili a v Budapešti už ráno boli na trhu!
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (30/50)
V Dobšinej ešte za môjho detstva ľudia rozprávali nemeckým nárečím, ktorú volali "bulinerčina". Na ilustrácii uvádzam pesničku, ako som ju počul od mojej Ananéniky. Teraz uvádzam originálny text od priateľa Ruda Pellionisa i s jeho prekladom do slovenčiny:
Hender Friedbold oben of der Selbercech. / Hob ich met mein Mrintschel emol Háh garecht. / Mrintschel, Mrintschel ach bi boar dos fain! / met der bollt ich kuntanier Háh belln sain!
Preklad:
Za Friedwaldom, hore na Selbercech /Strieborná/ som s mojou Marikou seno hrabal. / Marika, ach ako to bolo fajné! / S tebou by som neustále chcel byť v sene.
Originál nájdete na stránke "dobsincan.estranky.sk / zvukové ukážky.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.