Pozrime sa opäť na štatistiku: V DOBŠINEJ v roku 1942 evidovali 1 074 domov s počtom 4 829 obyvateľov, z ktorých bolo 128 židov. Komunita však bola činná a postavila si i modlitebňu (synagógu) a plne sa zapájala do života... Deportáciu postihlo vyše 80% židov, ktorých pocity si nevieme predstaviť, keď museli s malým batôžkom nastúpiť na nákladné auto a odchádzali "nevedno kam"... Väčšina neprežila a preživší sa do mesta už nevrátili a odišli do Izraela. Nuž... aj to je kúsok, aj keď neslávnej, histórie!
Malá ilustrovaná história horného Gemera – "historia dobsinensis". (35/50)
V rokoch 1939 – 1945 bola DOBŠINÁ okresným mestom, ale neboli to veru roky prosperity. V októbri 1944 došlo k nástupu nemeckých jednotiek, a tak i k bojom v okolí mesta, ktoré obsadili.
Pri bojoch s partizánmi v okolí Vyšnej Slanej zajali veliteľa partizánskej skupiny S. Petőfi Karola ADLERA (1910 – 1944).
Karol Adler bol protifašistický bojovník a veliteľ, člen revolučného NV. Vojaci ho odovzdali Gestapu, a tí ho v Dobšinej vypočúvali.
Podľa doložených zápisov sa správal hrdinsky a údajne povedal: "Ja umriem, ale nás je viac..."
20. decembra 1944 ho obesili na námestí.
Malá ilustrovaná história horného Gemera – "historia dobsinensis". (36/50)
Ďalšia z tragédií obyvateľov Dobšinej sa odohrala po ukončení druhej svetovej vojny. Dotýkalo sa to karpatských Nemcov ("Karpatendeutsche"), z ktorých mnohí aktívne vystupovali proti fašizmu i účasťou v SNP.
V roku 1890 štatistika vykázala na území Slovenska 228 860 občanov hlásiacich sa k nemeckej národnosti a v roku 2011 len 4 690. Nemecké branné sily pod rúškom "ochrany" sťahovali súkmeňovcov (mnohých proti ich vôli) na územie Ríše. Tak to bolo i v Dobšinej, kde však mnohí, najmä muži, ušli a ukryli sa v lesoch. Jedna časť sa dostala až do Šluknova, kde ich zastihol koniec vojny a oni ako "repatrianti" sa už tešili na návrat domov na Spiš a Gemer.
To netušili, čo ich čaká v Přerove! Vedľa vagóna zastal druhý s vojakmi 17. pešieho petržalského pluku a ich veliteľ Karol Pazúr vydal rozkaz... 265 ľudí (120 žien, 71 starších mužov a 74 detí) vyvliekli na "Švédske šance", kde ich prinútili vyzliecť sa a strelami do tyla zavraždili... Trvalo to skoro celú noc z 18. na 19. júna 1945. Nad miestom sa vznášali modlitby, plač, prosby... a miestni obyvatelia, ktorí boli násilne prinútení vykopať hrob vypovedali, že ešte i ráno sa mnohé telá hýbali. Ruský veliteľ dal zatknúť K. Pazúra, ale na pokyn nadriadených ho prepustil a nikdy nebol odsúdený za tento vojnový zločin na civilnom obyvateľstve a ani iní, ktorí vykonali hanebné vraždy.
Moja teta s mamou boli v inom vlaku a odišli hľadať niečo na jedenie a tak sa zachránili a ja som tu medzi vami. Aj to sa stáva...
Štefan Burčo
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.