ANDRÁŠIOVCI – časť prvá – Karolovia vo Vlachove.
Šľachtický rod Andrášiovcov (Andrássy) pochádza odkiaľsi zo Sedmohradska a účasťou na správnej strane vo vojne, či výhodnými sobášmi, výhodnými obchodmi a pod. sa stali významnými osobnosťami celého Uhorska a značne ovplyvnili v kladnom i zápornom zmysle i život v našej Slanskej doline a celý Gemer.
O Andrášiovcoch by mohla rozprávať i história malej obce VLACHOVO, kde sa v roku 1773 stal výlučným zemepánom KAROL II. (1725 – 1792) – barón a generál, ktorý v obci, kde bolo 63 sedliakov a 37 želiarov pracujúcich v dvoch hámroch, zriadil stĺp hanby, mučiareň..., ale i tri rybníky a "ľadovňu". Povolil, aby sa o duchovný život starali evanjelickí farári. Počet obyvateľov, decimovaných morovými epidémiami, pomaly rástol, až do času, kedy tatko Jozef odovzdal majetok synovi KAROLOVI III. Ten už v roku 1809 uzatvoril manželstvo s maloletou Etelkou Sapáriovou, ktorá často pobývala na Gemeri. Pri jej pobytoch mala pri sebe dievčatá – priateľky a sluhu Tomasa. Tomáš, ktorého domáci za chrbtom prezývali "Judáš", ochotne plnil všetky želenia mladých dám. Tak sa často stávalo, že doviedol mladých "previnilcov", ktorí sa museli vyzliecť celkom do naha a potom im chrbát i zadok lieskovicami vychovával k móresom. Devy sa potom ešte dlho do noci chichúňali a šepotali.
Karol III. od roku 1816 pri zhoršujúcich sa hospodárskych a spoločenských podmienkach v krajine, zaviedol "nové móresy" – odňal bez náhrady obecný dom a premenil ho na pomerne honosné panské sídlo, poddaným vzal pozemky, na ktorých zriadil pekný park, zvýšil poddanské dávky a robotné povinnosti, prisvojil si krčmu, jatky, mlyn, a dokonca i cirkvi odňal polia, z ktorých žili farári i učitelia. Poddaných kruto trestal, a to i ženičky, ktoré boli v lese zbierať raždie. Nepomohli žiadosti, sťažnosti, protesty, a tak sa vzmáhali i rebélie a viacerí sa vydali na "zbojnícke chodníky".
Karolko sa však musel postarať i o prácu pre narastajúci počet obyvateľov, a tak v roku 1843 dal postaviť vysokú pec. Ťažký život sa o niečo málo zlepšil i po zrušení poddanstva v roku 1848 a urbárskom patente z roku 1853.
O Etelke, manželke Karola, si porozprávame v nasledujúcom príbehu, veď je naozaj dôvod. Bola to temperamentná žena, ktorá od roku 1820 do roku 1827 porodila štyri deti a z toho dve sa narodili vo Vlachove. A to v čase, kedy na okolí "pôsobil" mladý zbojník Michal Dovčík (1803 – 1832). A porozprávame si i príbeh o "Bielej pani", ktorá sa vraj občas zjavuje a mátoží po kaštieli.
ANDRÁŠIOVCI – časť druhá – Etelka a "Biela pani".
Príhoda, ktorú chcem vyrozprávať sa začala celkom nevine zanedlho po narodení syna Júliusa. Etelka Andrássyová pobývala na zámku Letenye, ale keďže manžel bol gróf, podnikateľ a vyslanec na Uhorskom sneme, často bola sama, a tak sa dala i ona na cestovanie. Často pobývala i v Betliari a obzvlášť sa jej páčila Slanská dolina a Vlachovo.
Jedného nedeľného popoludnia s dámami sedela v jedálni a obsluhovala ich slúžka Katka. Pri vyberaní príbora, jej na zem upadli lyžičky. Zmeravela, lebo tušila, čo sa stane. Etelka sa zlostne zasmiala a zvolala: "Tomas! Tá sprostá dedinská husička mi rozbíja príbor. Čo si zaslúži?" Jej priateľky sa zasmiali a jedna riekla: "Za každú upadnutú, jednu ranu palicou na holý...!" Všetci sa zasmiali a bavilo ich i keď Tomáš – "Judáš" lieskovicou priúčal Katku. Etelka prizvukovala: "Poriadne..., nech jej frajer má večer čo pofúkať!"
Katku viacej než rany bolela urážka a hanba. Večer sa naozaj posťažovala svojmu milému. Ten patril k priateľom zbojníka Vdovčíka a tak vyhútali plán na pomstu. Katka nechala večer pootvorené okno, Ondrík strážil a zbojník Miško po polnoci vnikol do kaštieľa. Lenže zbojník sa vrátil až za svitania, mrkol na Ondríka a do ruky mu vtisol dve "ulúpené" zlatky.
Takto chodil Miško Vdovčík "zbíjať" do kaštieľa pomerne často. Katka i Ondrík mlčali, veď zakaždým dostali pár mincí..., no čo už.
Prišla jeseň a nastala krutá zima. Ľad sa vytvoril nielen na rybníkoch, ale i Slaná zamrzla. Dedinčania ľad nasekali a ukladali do "ľadovne" – jaskyne vytvorenej vo svahu, kde vydržal i do horúceho leta. Tomas si zavolal Katku a nariadil, že pôjdu upratať "ľadovňu". Keď sa však za Katkou zabuchli hrubé dvere a Tomáš so smiechom zamkol veľký zámok, pochopila, čo sa deje. V dedine sa povrávalo, že ušla s Ondríkom. Na jar ju našli a bola celá biela, zmrznutá, ale stále pekná. O Ondríkovi nikto nič nevedel, len keď našli v rozvodnenej Slanej milého "Judáša", mnohí pochopili, čo sa stalo.
A čo bolo ďalej? Zanedlho Etelka porodila Aladára, milého zbojníka Dovčíka ktosi udal, a tak ho chytili pri frajerke v Kobeliarove... Lenže ešte pred útrpným vypočúvaním mu pomocníci kata vylámali zuby a tak asi nič, čo sa chceli niektorí dozvedieť, sa nedozvedeli! Popravili ho na rázcestí medzi Henckovcami a Slanou a jeho lebka i s vybitým chrupom je uložená v Betliari.
Katka sa vraj občas prechádza po kaštieli ako "Biela pani", a to najmä v čase, keď sa niekomu deje krivda...
Napísal a nakreslil Štefan Burčo
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).