Na ich sladkosť sa nedá zabudnúť. Trhovníci po dobrom predaji navštevovali krčmu "Pod lipou" a tam zapíjali obchod. V čele námestia je radnica, do ktorej sme vstupovali s úctou (a je to vo mne ešte i teraz), lebo unikátne schodisko a sklenený strom dodávali čarovnú atmosféru i obrazu, ktorý zobrazoval boj s vlkmi.
Malá ilustrovaná história horného Gemera – "Historia dobsinensis". (41/50)
A tu som si urobil retro dronovú ilustráciu mojej štvrte v DOBŠINEJ, kde som prežil vyše 20 rokov. Je to Bolzajf (Vlčia dolina) a môj Štenpark (Skalná ulica).
Až do prvej triedy to bol celý môj svet! Jarné "džompy" na tečúcom potôčiku, letné hry, jesenné šantenie na stromoch farárovej záhrady s "ochutnávaním" jabĺk a bystrických sliviek, či zimná sánkovačka celých rodín!
Cez rajčulu som pred obedom s kančóvikom utekal do "turzáka" pre otcove pivečko... a v divočine pod cintorínom sme skúšali kúriť prvé cigaretle.
V zime sme stavali snehuliaka, ale starší nám ho "poburtali", alebo tam primontovali "mužský symbol" – to bolo rehotu do popukania...
Iste každý z vás má na svoje rodisko a miesto prežitia detstva svoje spomienky. Meno ulice "skalná" je jasná a "Vlčia dolina"?
Moja tetka vravela, že ešte ako malá keď išla večer so sviečkou do kadibudky, tak ju sprevádzal veľký sivý pes...
Malá ilustrovaná história horného Gemera – "Historia dobsinensis". (42/50)
DOBŠINSKÁ ľudová záhrada – "lustgarten" – bola dlhé roky miestom veľkých spoločenských stretnutí obyvateľov s hudbou (minimálne dvoch), tancom, hrami, jedením prinesených rízkov, pitím limonády, či mužských "štamperlíkov"...
Mali sme radosť, keď v škole vyhlásili, že bude majáles... Mama vypražila rezne a s otcom sa vybrali vopred po cestičke popod Ramžu do ľudovej záhrady.
My, žiaci s učiteľmi, za spevu pesničiek (poznali sme ich toľko, že stačili na celú cestu) sme po ceste okolo "Bujaku", futbalového hriska, družstva, budovy hostinca pod Mašou doputovali do záhrady, kde už hrala hudba a boli pripravené rôzne závody pre deti. Otcovia hrali kolky a tajne si upíjali z lapošiek.
Mal som radosť, ale nenávidel som, keď sme sa museli ukloniť pred dievčaťom, pozvať ju na parket a "tancovať"... Väčšina dievčat v mojom veku bola aj o hlavy vyššia a "smrdeli" voňavkou..., nevraviac o tom, že ak mi ruka skĺzla z drieku trochu nižšie, tak sa im to nepáčilo.