V roku 1866 bol kostol obnovený novou vnútornou maľbou. Na vnútorný oblúk umiestnili nápis. V roku 1911 bol kostol znovu opravovaný. Dostal novú dlažbu a organ, ktorý bol umiestnený uprostred drevenej empory, takže studená časť parapetu s ľudovou vyrezávanou ornamentalikou bola vypílená. Touto úpravou bol zavedený prechod na vežu z empory, lebo organ svojou šírkou zabral celý otvor. Nový vstup musel byť vyrúbaný v dolnej časti juhovýchodnej fasády veže. Hlavný vstup do kostola je cez vežu. Vstupné dvere sú dvojkrídlové, drevené. Zaujímavosťou sú doteraz funkčné staré vnútorné dvere z roku 1873 z čias, kedy ešte nebol kostol, ale len modlitebňa. Vstupné schody pred vežou sú z betónu. Vstupný priestor pod vežou má podlahu z kameňa a keramickej dlažby tvaru pravidelného šesťuholníka. Na chóre je dosková podlaha. Loď kostola má štyri okná. Okná sú dvojkrídlové, dovnútra otvárané, šesťtabuľové, jednoduché s nadpražím v tvare polkruhu. Oltár je orientovaný na sever.

Zvislé nosné konštrukcie a steny sú z kameňa. Priemerná hrúbka steny je cca 100 cm. Vnútorné omietky sú hladké, viackrát premaľované. Veža je murovaná z kameňa. Vo veži je vstavaná drevená konštrukcia. Systém zvislých stĺpikov a horizontálnych rámov vytvára podlažia. Podlahy vo veži sú drevené z dosiek a foršní. Okenné otvory veže nemajú okná. Veža je krytá nízkou zvonovitou prilbou s plechovou krytinou. Strecha kostola je sedlová. Uzáver strechy je šesťuholníkový. Vo veži sú umiestnené dva zvony – malý a veľký. Pohyb zvonov bol zabezpečovaný pomocou dlhých lán až po vchod do veže, odkiaľ boli ovládané, aby nebolo potrebné zakaždým prekonávať niekoľko schodov. Koncom 20. storočia bol pohon prerobený na elektrickú energiu. Zvony sa používali pri rôznych príležitostiach – pri zvolávaní do kostola, pri úmrtí, pri ohlasovaní prírodného nebezpečenstva, pri pohreboch a pod. Zvony obsluhoval kostolník. Občania už vedeli rozoznať príčinu zvonenia podľa toho, či sa zvonilo na jednom zvone alebo na oboch naraz.

Zvykom, ktorý sa dnes už nekoná, bolo to, že na Vianoce veriaci vystúpili na vežu, kde o polnoci spievali vianočné koledy. Výhodou bolo, že tieto koledy sa šírili po celej dedine, bolo ich počuť doďaleka, čím prispievali k vianočnej pohode.

Kostol ECAV bol zrekonštruovaný, vymenila sa strešná krytina. Miesto eternitu je strecha pokrytá červeným plechom s imitáciou škridly. Kostol je historicky cenná pamiatka, je zapísaná v zozname pamiatok Slovenskej republiky. Pôvodná ev. a. v. ľudová škola sa pre zlý technický stav nezachovala. Škola bola dvojtriedna a zúčastňovali sa v nej spoločne evanjelici s katolíkmi. Na mieste bývalej školy stojí dnes dom Heleny Juhásovej a Lakošovej, samozrejme, nie v pôvodnom stave.

Rímskokatolícky kostol klasicistický pochádza z roku 1827. Pomenovaný bol podľa svätého archanjela Michala. Nachádza sa v južnej časti obce v oplotenom priestore. (Na obr. vpravo.) Oltár má orientovaný na juh.

Obec nemala svojho farára, bohoslužby odbavujú kňazi z Rožňavy. Pri katolíckom kostole bola postavená škola, ktorá pre nízky počet žiakov nebola pravidelne využívaná, nakoľko katolícki žiaci navštevovali evanjelícku školu.

Svätý archanjel Michal, podľa ktorého je kostol pomenovaný,  je oslavovaný 29. septembra. Jeho meno je uvedené v Biblii, je predmetom liturgickej úcty cirkvi, mnohí veriaci si ho uctievajú ako patróna pre jeho významné postavenie v Božej službe. 

Rímskokatolícky kostol románsky z polovice 13. storočia. Zasvätený je sv. Márii Magdaléne, ktorú si pripomíname každoročne 22. júla. Svätá Mária Magdaléna je biblická svätica, ktorú po Panne Márii spomínajú evanjeliá najviac. Patrila medzi ženy, ktoré sprevádzali Krista, podľa možností mu slúžili, stáli pod jeho krížom a boli prvými svedkami jeho vzkriesenia.

Kostol je situovaný severne od dnešnej údolnej dediny Rakovnica, na čistinke miernej náhornej planiny, uprostred lesa pod vrchom Mních. Jeho bezprostredné okolie nie je v súčasnosti obývané.

Neskororománsky kostol v Rakovnici bol postavený niekedy koncom 13. storočia. Na konci 17. storočia, možno v súvislosti so zázračným prameňom, ktorý vyviera neďaleko kostola, bol kostol opravený a dostal nový inventár. Od tých čias sa kostol používa ako pútnicke miesto. Dnes sa používa na bohoslužobné účely raz do roka – 22. júla. V roku 2000 sa konala v poradí 204. púť.

Kostol je jednoloďový so štvorcovou, novo zakončenou apsidou s okienkami v jej závere. Skladá sa z pozdĺžnej lode prestropenej novým doskovým stropom a pomerne širokého kvadratického chóru, zaklenutého valenou klenbou s mierne stlačeným čelným oblúkom. Priestor lode presvetľuje trojica vysoko posadených jednoduchých okien s polkruhovým tvarom záklenku v južnom múre. Okná so šikmým obojstranne roztvoreným ostením a klesajúcim prahom majú úzke štrbinové výrezy. Podlahy sú nové, betónové, chórová úroveň je oproti nivelete zvýšená o jeden schodiskový stupeň. Dnešný vstup do objektu je zo západnej fasády jednoduchým dreveným portálom s pravouhlým nadpražím ľudovou bránou. Z dvoch strán na nárožiach sú pristavané oporné piliere. Táto časť fasády má pôvodný štítový múr zo starej stavby. Predstavaná predsieň má 3 kovové stĺpy na spôsob portika, vznikla v roku 1970, pri zastrešovaní kostola plechom.

Objekt je zastrešený vysadenou valbovou strechou s plechovou krytinou, ktorá pred západným priečelím je vysadená na železné piliere (otvorená predsieň). Prístup do podkrovia je z lode kostola otvorom v doskovom strope.

Tento kostol si uhliari postavili ako jednoloďový so svätyňou orientovanou na východ. Priestor lode presvetlili trojicou vysoko posadených jednoduchých polkruhových okien. Kostolu však chýba sakristia a veža, čo môže byť dokladom aj malého počtu obyvateľov v zakladajúcej dobe. Pôvodne sa do kostolíka vstupovalo zo severu. Dnes tento vstup neexistuje, avšak pôvodná zárubňa je stále zamurovaná v stene a na súčasnej drevenej bráne je osadený ešte pôvodný stredoveký zámok.

< --- Kostol sv. Márie Magdalény je zaradený do zoznamu kultúrnych pamiatok Slovenska. Súčasný vzhľad kostola nepôsobí dojmom kultúrnej pamiatky. Kostol patrí katolíckej cirkvi, ktorá údajne nemá peniaze na jej údržbu. Obec zase nemôže investovať do cudzieho majetku. Myslím si, že pri trocha dobrej vôle by bol aj tento problém riešiteľný. Svedčí to o malej úcte zodpovedných voči histórii obce. Naši predkovia dokázali kostol vybudovať a niekoľko storočí udržiavať a dnes chátra. Prečo? Pokiaľ si nectíme našu históriu, taký je i prístup v súčasnosti i k budúcnosti.

Pútnický kostol v horách nad obcou je našou najstaršou a najcennejšou pamiatkou, ktorá potvrdzuje pôvodnú obec na tomto mieste, kde sa jej obyvatelia zaoberali uhliarstvom, stopy po ňom je možno nájsť i dnes. Posledným obyvateľom, bývajúcim pri kostole, bol Ján Gabonay, z domu ktorého existujú základy v rozvaline. Ján Gabonay sa odsťahoval do Rudnej v roku 1956. Okrem toho na Iváďove mal postavený dom Jozef Róth, po smrti ktorého usadlosť bola zbúraná v roku 1964.

Pri kostole sa zachovala kaplnka s prameňom vody, ktorý je pri každej púti posväcovaný farárom. Umývanie v tejto vode malo posilniť slabých a neduživých. Na iný cieľ ako na umývanie sa voda tohto prameňa v ten deň nesmela používať. Pre tých, ktorí sa nemohli zúčastniť tejto púte, veriaci ju čerpali do fliaš a odnášali domov.

Viacúčelová budova – kultúrny dom. Je postavený v strede obce, kde predtým stál dom občana židovského pôvodu Lisauera. Postavený bol v rokoch 1949 – 1956, kedy bol skolaudovaný. Je obdĺžnikového tvaru v prednej časti s prízemím a poschodím. Prízemie je využívané ako predajne rozličného tovaru. Na poschodí sú kancelárie Obecného úradu a v zadnej časti sála na organizovanie spoločenských akcií pre 150 osôb. Vedľa sály je kuchyňa, sklady a sociálne zariadenie. Základy sú postavené zo skál, poschodie z tehál. Strecha je sedlová, stropy sú konštruované z drevených dosák zbitých prekladov. Strecha je pokrytá eternitom. Vchody do budovy sú od ulice zo severnej strany. Okná sú trojkrídlové o rozmeroch 150 x 150 cm. Na prízemí sú výkladové skriňové okná. Je to kultúrne a spoločenské zariadenie obce.

Klub dôchodcov je postavený v strede obce, orientovaný smerom na juh. I keď jeho história nie je dlhá, jeho účel bol v priebehu rokov menený. Postavený bol v rokoch 1939 – 1944 ako Ľudové spotrebné družstvo (HANGYA) občanmi obce. V roku 1947 bolo založené ako Potravné družstvo. Po rôznych reorganizáciách sa v roku 1956 stalo súčasťou JEDNOTY – Ľudového spotrebného družstva až do roku 1979, kedy bol postavený nový obchod JEDNOTY. Budova bola využívaná prevažne ako predajňa potravín a hostinec. V rokoch 1962 –1970 pôsobil na poschodí pohostinstva Červený kútik. Tu sa hrával biliard, stolný tenis, šachy, rôzne spoločenské hry, mal televízor a hudobný krúžok. Po roku 1979 – 1990 bola budova využívaná ako predajňa textilu. V roku 1992 bol v priestoroch zriadený Klub dôchodcov, ktorý funguje dodnes. Základy sú z kameňa, ostatná časť je z tehál. Je to dvojpodlažná budova, v západnej časti je iba prízemie. Strecha je sedlová, pokrytá eternitom. Vchod je z južnej strany cez betónové schody. Okrem klubovej činnosti slúži ako ordinácia pre lekára, ako volebná miestnosť a na rôzne kultúrne a spoločenské akcie.

Budova školy bola postavená v rokoch 1952 – 1953 s dvomi triedami a bytom pre učiteľa. Je to prízemná budova obdĺžnikového tvaru so šikmou strechou, pokrytá vlnovým eternitom. Vchod je zo severnej strany voľný a prekrytý. Odtiaľ je i vchod do bytu učiteľa. Postavením školy sa značne zlepšili podmienky pre vyučovanie, ako aj hygienické podmienky. V tej dobe okrem iného slúžila ako osvetové zariadenie, kde sa na chodbe premietali filmy a konali rôzne kultúrne podujatia. Do roku 1960 tu bola umiestnená aj miestna knižnica. Vzhľadom na demografické zloženie obyvateľstva bola škola 30. júna 1977 zrušená. V uvoľnenom byte riaditeľa školy bola v roku 1962 zriadená Materská škola. Po zrušení ZDŠ sa MŠ premiestnila do voľných tried. V súčasnosti je pre nedostatok detí zrušená i Materská škola. Využitie školského objektu je nejasné.

(POKRAČOVANIE)

Ján Bradáč