Aby sa predchádzalo šíreniu nemoci, štátne orgány nariadili povinné očkovanie od roku 1919. Zaznamenané boli v roku 1919 proti ovčím kiahňam, v roku 1935 proti záškrtu 25 detí, 18.5.1938 očkovanie 7 – 14 ročných, 21.3.1946 očkovanie 7 – 14 ročných proti záškrtu. Zásluhou tohto očkovania bol výskyt týchto ochorení zastavený. Z tohto prehľadu je zrejmé, že štátne orgány i v tej dobe mali záujem o zdravie mládeže. Údaje som získal zo školskej kroniky v Rekeni. Socialistický systém túto skutočnosť nerád vysvetľoval.
I keď životné podmienky rodín neboli ideálne, môžeme povedať, že mládež bola zdravá, odolná voči nemociam, za čo môžu vďačiť ťažkej práci, ktorú museli vykonávať, viac telesného pohybu, pobytu na čerstvom vzduchu, či už pri poľných prácach, pasením dobytka a pod. Telesná zdatnosť bola vyššia. Nemali rádiá, televízory, počítače, pri ktorých súčasná mládež trávi veľa času.
Najznámejšími lekármi v tej dobe boli Dr. Maximov, Dr. Faix a ďalší.
V roku 1980 bolo zriadené zdravotné stredisko v Rožňavskom Bystrom, kde lekárom bol Dr. Halász. Neskôr bol v Rakovnici zriadený obvod, kde ordinoval Dr. Potočný. Od roku 1976 bol obvodným lekárom v Rakovnici Dr. Čerevka a Dr. Kartalová, ktorí mali ordinácie v Rožňave. Títo lekári mali určitú dobu ordinácie v obci, v priestoroch Klubu dôchodcov, čo bolo pre starších občanov výhodné. Žiaľ, pre malú rentabilitu bola táto služba v obci zrušená. Občania sú spádovaní do nemocnice sv. Barbory v Rožňave.
V obci sa vzhľadom na banícke povolanie najčastejšie vyskytovala choroba zaprášenia pľúc – silikóza. Silikóza je typicky banícka choroba. Pri práci v bani boli používané vzduchové kladivá na vŕtanie dier určených na odstrel. Pri vŕtaní vznikal prach, ktorý pracovníci v bani dýchali. Za jednu zmenu museli vyvŕtať aj desať takýchto dier. Vetranie bolo slabé alebo žiadne. Dýchaním sa tento prach usadzoval na pľúcach. Po dlhšej dobe sa baníkom zhoršilo dýchanie a boli preraďovaní na prácu na povrchu, alebo museli ísť na invalidný dôchodok. Baníci týmto mali veľkú úmrtnosť v pomerne mladom veku. Táto choroba bola považovaná za chorobu z povolania. Postihnutí baníci boli počas života jednorázovo a opakovane finančne odškodnení a prednostne liečení. Táto choroba bola úmerne znížená zavedením vŕtania dier vodnou náplňou. Pri vŕtaní sa prach nerozširoval, ale z dier sa vyplavoval na povrch. I keď prach bol vyplavovaný z dier, pri nakladaní do vagónov sa naďalej rozširoval a baníci ho museli dýchať. Koncentrácia bola nižšia, ale i tak naďalej škodlivá. Baníci už v roku 1938 mali nemocenské poistenie pre seba aj pre rodinu.
V zdravotníctve pracovalo veľa žien z Rakovnice, k čomu prispela aj Stredná zdravotnícka škola v Rožňave.
Prvými zdravotnými sestrami boli Mária Benková za Chráskou, Júlia Fábianová, Marta Koltášová a ďalšie. Najznámejšia zdravotníčka bola však Helena Mišurdová, i keď nevyučená, ale praxou preverená ako frontová zdravotná sestra, ktorá vykonávala zdravotníčku počas 2. svetovej vojny. Za svoju statočnosť a obetavosť bola vyznamenaná od medzinárodného Červeného kríža zo Ženevy zlatou medailou za zdravotnícke zásluhy a záchranu života. Po vojne sa stala členkou Červeného kríža ako dobrovoľná opatrovateľka. Poznali sme ju podľa brašne, ktorá bola jej spoločníčkou. Ošetrovala doma, na ceste, na poli i všade, kde to bolo potrebné. Svoje poslanie robila nezištne a bez nároku na odmenu.
V poslednej dobe z občanov máme i doktorov medicíny, ako sú MUDr. Zuzana Kurcinová, rod. Gonosová, MUDr. Helena Potocká, rod. Parobeková, MUDr. Viera Kováčová, rod. Némethová. I keď v ich rodinách neboli žiadne tradície lekárstva, sú známe ako uznávané odborníčky v oblasti urológie a zubného lekárstva. Radi pomáhajú našim občanom, či už v praxi alebo i vzdelávacími aktivitami.
Do 2. svetovej vojny mamičky svoje deti rodili doma. K tomu im pomáhali pôrodné baby priamo z obce Žofia Baffyová a Mária Benková a aj ich zásluhou bolo, že sa v obci rodili zdravé deti. Pôrody prebiehali výlučne v rodinnom prostredí, pričom úmrtnosť bola nízka.
V poslednej dobe sa najčastejšie vyskytuje chrípková epidémia. Väčšieho rozsahu bola v januári 1962 a februári 1999. I keď baníci zomierali v nízkom veku, zaznamenali sme 101 ročného Jána Hencela-Maca, 96 ročného Jána Koltáša, 94 ročného Jána Genčiho. Najstaršou občiankou bola Mária Dóbisová, rod. Babičová, ktorá sa dožila 101 rokov a 27 dní. Zomrela 11.2.1969. V roku 2000 najstaršou žijúcou občiankou bola Zuzana Gonosová, nar. 10.3.1913, číslo domu 59. V roku 1990 sa pôrodnosť znížila tak, že počet úmrtí prevažuje nad počtom narodených a naďalej má klesajúcu tendenciu.
Kladný vzťah k zdravotníctvu naši občania prejavujú aj dobrovoľným darcovstvom krvi. Nositeľom diamantovej Jánskeho plakety je Marian Nociar. Striebornej Jánskeho plakety Viliam Koltáš-pod Skalicou, bronzovej plakety Ondrej Doboš. Podľa potreby darujú krv aj ostatní občania.
Darcovstvo krvi bolo počas socializmu považované za vysoko humánny počin. Červený kríž darcov krvi odmeňoval v roku 1958 sumou 200 Kčs, čo bol na tú dobu veľký peniaz. Pre porovnanie uvediem, že za 100 Kčs sa dali kúpiť pánske nohavice. Táto aktivita bola obľúbená hlavne u študentov a vojakov. Postupne sa táto odmena zmenila na občerstvenie na odberných miestach. V oblasti legislatívy bol prijatý zákon, že zamestnávateľ musel vymeškanú dobu ospravedlniť a preplatiť priemernou mzdou. Po revolúcii 1989 bola táto výhoda znížená. Ostalo len malé ošetrenie po odbere na ambulancii.
V obci pod vedením Heleny Mišurdovej pracoval Československý Červený kríž, ktorý mal 26 členov – prevažne žien. Ich hlavnou úlohou bolo starať sa v obci o hygienu, ako aj vychovávať občanov po zdravotnej stránke. Pre kolektív členov tohto spolku sa zvykli organizovať prednášky, pre niektorých aj školenia. Tieto členky poskytovali aj prvú pomoc pri drobných úrazoch, poranení a pod. Čo je potrebné vyzdvihnúť, že túto činnosť robili bez nároku na odmenu. Vylepšujúcou sa zdravotníckou opaterou a zriadením zdravotného strediska v Rožňavskom Bystrom táto aktivita postupom času zanikla. Zdravotnícku problematiku potom riešili ako školenie pre absolventov vodičských kurzov a v rámci jednotného systému brannej výchovy, ako aj školení v rámci civilnej ochrany.
(POKRAČOVANIE)
Ján Bradáč
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-