Aby sa predchádzalo šíreniu nemoci, štátne orgány nariadili povinné očkovanie od roku 1919. Zaznamenané boli v roku 1919 proti ovčím kiahňam, v roku 1935 proti záškrtu 25 detí, 18.5.1938 očkovanie 7 – 14 ročných, 21.3.1946 očkovanie 7 – 14 ročných proti záškrtu. Zásluhou tohto očkovania bol výskyt týchto ochorení zastavený. Z tohto prehľadu je zrejmé, že štátne orgány i v tej dobe mali záujem o zdravie mládeže. Údaje som získal zo školskej kroniky v Rekeni. Socialistický systém túto skutočnosť nerád vysvetľoval.
I keď životné podmienky rodín neboli ideálne, môžeme povedať, že mládež bola zdravá, odolná voči nemociam, za čo môžu vďačiť ťažkej práci, ktorú museli vykonávať, viac telesného pohybu, pobytu na čerstvom vzduchu, či už pri poľných prácach, pasením dobytka a pod. Telesná zdatnosť bola vyššia. Nemali rádiá, televízory, počítače, pri ktorých súčasná mládež trávi veľa času.
Najznámejšími lekármi v tej dobe boli Dr. Maximov, Dr. Faix a ďalší.
V roku 1980 bolo zriadené zdravotné stredisko v Rožňavskom Bystrom, kde lekárom bol Dr. Halász. Neskôr bol v Rakovnici zriadený obvod, kde ordinoval Dr. Potočný. Od roku 1976 bol obvodným lekárom v Rakovnici Dr. Čerevka a Dr. Kartalová, ktorí mali ordinácie v Rožňave. Títo lekári mali určitú dobu ordinácie v obci, v priestoroch Klubu dôchodcov, čo bolo pre starších občanov výhodné. Žiaľ, pre malú rentabilitu bola táto služba v obci zrušená. Občania sú spádovaní do nemocnice sv. Barbory v Rožňave.
V obci sa vzhľadom na banícke povolanie najčastejšie vyskytovala choroba zaprášenia pľúc – silikóza. Silikóza je typicky banícka choroba. Pri práci v bani boli používané vzduchové kladivá na vŕtanie dier určených na odstrel. Pri vŕtaní vznikal prach, ktorý pracovníci v bani dýchali. Za jednu zmenu museli vyvŕtať aj desať takýchto dier. Vetranie bolo slabé alebo žiadne. Dýchaním sa tento prach usadzoval na pľúcach. Po dlhšej dobe sa baníkom zhoršilo dýchanie a boli preraďovaní na prácu na povrchu, alebo museli ísť na invalidný dôchodok. Baníci týmto mali veľkú úmrtnosť v pomerne mladom veku. Táto choroba bola považovaná za chorobu z povolania. Postihnutí baníci boli počas života jednorázovo a opakovane finančne odškodnení a prednostne liečení. Táto choroba bola úmerne znížená zavedením vŕtania dier vodnou náplňou. Pri vŕtaní sa prach nerozširoval, ale z dier sa vyplavoval na povrch. I keď prach bol vyplavovaný z dier, pri nakladaní do vagónov sa naďalej rozširoval a baníci ho museli dýchať. Koncentrácia bola nižšia, ale i tak naďalej škodlivá. Baníci už v roku 1938 mali nemocenské poistenie pre seba aj pre rodinu.
V zdravotníctve pracovalo veľa žien z Rakovnice, k čomu prispela aj Stredná zdravotnícka škola v Rožňave.
Prvými zdravotnými sestrami boli Mária Benková za Chráskou, Júlia Fábianová, Marta Koltášová a ďalšie. Najznámejšia zdravotníčka bola však Helena Mišurdová, i keď nevyučená, ale praxou preverená ako frontová zdravotná sestra, ktorá vykonávala zdravotníčku počas 2. svetovej vojny. Za svoju statočnosť a obetavosť bola vyznamenaná od medzinárodného Červeného kríža zo Ženevy zlatou medailou za zdravotnícke zásluhy a záchranu života. Po vojne sa stala členkou Červeného kríža ako dobrovoľná opatrovateľka. Poznali sme ju podľa brašne, ktorá bola jej spoločníčkou. Ošetrovala doma, na ceste, na poli i všade, kde to bolo potrebné. Svoje poslanie robila nezištne a bez nároku na odmenu.
V poslednej dobe z občanov máme i doktorov medicíny, ako sú MUDr. Zuzana Kurcinová, rod. Gonosová, MUDr. Helena Potocká, rod. Parobeková, MUDr. Viera Kováčová, rod. Némethová. I keď v ich rodinách neboli žiadne tradície lekárstva, sú známe ako uznávané odborníčky v oblasti urológie a zubného lekárstva. Radi pomáhajú našim občanom, či už v praxi alebo i vzdelávacími aktivitami.
Do 2. svetovej vojny mamičky svoje deti rodili doma. K tomu im pomáhali pôrodné baby priamo z obce Žofia Baffyová a Mária Benková a aj ich zásluhou bolo, že sa v obci rodili zdravé deti. Pôrody prebiehali výlučne v rodinnom prostredí, pričom úmrtnosť bola nízka.
V poslednej dobe sa najčastejšie vyskytuje chrípková epidémia. Väčšieho rozsahu bola v januári 1962 a februári 1999. I keď baníci zomierali v nízkom veku, zaznamenali sme 101 ročného Jána Hencela-Maca, 96 ročného Jána Koltáša, 94 ročného Jána Genčiho. Najstaršou občiankou bola Mária Dóbisová, rod. Babičová, ktorá sa dožila 101 rokov a 27 dní. Zomrela 11.2.1969. V roku 2000 najstaršou žijúcou občiankou bola Zuzana Gonosová, nar. 10.3.1913, číslo domu 59. V roku 1990 sa pôrodnosť znížila tak, že počet úmrtí prevažuje nad počtom narodených a naďalej má klesajúcu tendenciu.
Kladný vzťah k zdravotníctvu naši občania prejavujú aj dobrovoľným darcovstvom krvi. Nositeľom diamantovej Jánskeho plakety je Marian Nociar. Striebornej Jánskeho plakety Viliam Koltáš-pod Skalicou, bronzovej plakety Ondrej Doboš. Podľa potreby darujú krv aj ostatní občania.
Darcovstvo krvi bolo počas socializmu považované za vysoko humánny počin. Červený kríž darcov krvi odmeňoval v roku 1958 sumou 200 Kčs, čo bol na tú dobu veľký peniaz. Pre porovnanie uvediem, že za 100 Kčs sa dali kúpiť pánske nohavice. Táto aktivita bola obľúbená hlavne u študentov a vojakov. Postupne sa táto odmena zmenila na občerstvenie na odberných miestach. V oblasti legislatívy bol prijatý zákon, že zamestnávateľ musel vymeškanú dobu ospravedlniť a preplatiť priemernou mzdou. Po revolúcii 1989 bola táto výhoda znížená. Ostalo len malé ošetrenie po odbere na ambulancii.
V obci pod vedením Heleny Mišurdovej pracoval Československý Červený kríž, ktorý mal 26 členov – prevažne žien. Ich hlavnou úlohou bolo starať sa v obci o hygienu, ako aj vychovávať občanov po zdravotnej stránke. Pre kolektív členov tohto spolku sa zvykli organizovať prednášky, pre niektorých aj školenia. Tieto členky poskytovali aj prvú pomoc pri drobných úrazoch, poranení a pod. Čo je potrebné vyzdvihnúť, že túto činnosť robili bez nároku na odmenu. Vylepšujúcou sa zdravotníckou opaterou a zriadením zdravotného strediska v Rožňavskom Bystrom táto aktivita postupom času zanikla. Zdravotnícku problematiku potom riešili ako školenie pre absolventov vodičských kurzov a v rámci jednotného systému brannej výchovy, ako aj školení v rámci civilnej ochrany.
(POKRAČOVANIE)
Ján Bradáč

































Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-