Keďže som sa zameral iba na 20. storočie, nechcel som tým povedať, že Rakovnica nemá svoju dlhšiu históriu. Históriu Rakovnice uvediem heslovite.

Prvá písomná zmienka o obci Rakovnica sa datuje do roku 1327, kedy sa nazývala Rakunchas. Vznikla na území stredovekého brzotínskeho panstva, ktoré spolu s ďalšími majetkami a hradom Gemer (ktorý chránil pred tatárskym plienením) vlastnil kráľ Belo IV.

Počiatočný vývoj Rakovnice je úzko spojený so susednou Rudnou, o ktorej je prvá písomná zmienka z roku 1291. Jestvovala však skôr. V chotári tejto baníckej osady dolovali zlato a iné kovy. Nevyhnutné drevné uhlie pri tavbe kovov zabezpečovali poddaní uhliari, usadení ešte Bubekovcami na južných svahoch Tureckej. Prišli sem pravdepodobne už na prelome 12. a 13. storočia. Tak roztrúsené obydlia v okolí Mnícha volali SENEGETEV (slovensky uhlisko). Senegetev je písomne doložený z roku 1329. Dodnes vieme presne určiť, kde stáli miliere (drevá uložené do ihlanu) na pálenie dreveného uhlia. Zem je na týchto miestach úplne čierna a tvorí malé roviny aj v členitom teréne. Kvalita dreveného uhlia, ktoré bolo určené pre okolité huty, sa pravidelne hodnotila a takéto uhlie patrilo medzi najkvalitnejšie. Súčasne v údolí pod Mníchom, pri bystrom potôčiku, vyrástla ďalšia osada slovenských osadníkov. Ich obydlia boli sústredenejšie, neboli také rozptýlené ako v Uhlisku. Volali ju Rakunchas (1327). Podľa maďarského historika Ilu Bálinta sa do osady privážalo uhlie z Uhliska, tu sa uskladňovalo a podľa potreby sa odvážalo do výrobných stredísk, najmä do Brzotína. Hromady, kopy uhlia, po maďarsky rakáše, podnietili panských úradníkov, že do majetkových súpisov osadu zapísali ako RAKUNCHAS. Toto odôvodnenie pomenovania osady nie je jediné. Traduje sa, že má meno od rakov, hojne sa vyskytujúcich v miestnych potokoch. Nezanedbateľný je názor, že zakladateľom, šoltýsom osady bol Sloven Rak. Nasvedčuje tomu základ názvu, ktorý sa v hovorovej reči postupne menil na Rok i Reki, čo sa prejavilo aj vo vývoji pomenovania osady z pôvodného Rakunchas na Rokunchas (1339), Rakoicha (1351), Rakonkeuht (1362), Rakonchas (1416), Rekenene (1773) a Rekeňa (1808).

Osada na Vyšných lúkach na postupne rozrástla natoľko, že do majetkových súpisov bola zapísaná samostatne pod názvom UJFALU – Nová Ves. Je to zrejmé z názvu Rekenyeujfalu (Rekeňská Nová Ves).

V dobe založenia obec patrila rodu Mariášiovcov, ktorí pochádzali zo Spiša. V novoveku patrila rôznym zemepánom. V roku 1556 zažila obec plienenie tureckými vojskami, neuchránili sa pred nimi ani obce a osady v údolí Hontského potoka. Obec a jej obyvatelia povinne platili dane Turkom a okrem toho museli plniť poddanské povinnosti aj zemepánom, vlastníkom obce. Toto dvojité bremeno znášali veľmi ťažko. Po Turkoch je až dodnes pomenovaný vrch Turecká.

V roku 1709 – 1710 sa pridružila krutá nákazlivá choroba – mor. Vyžiadala si životy 109 obyvateľov.

Obyvatelia obce sa zaoberali uhliarstvom, furmanstvom a vyklčovanú pôdu využívali na chov zvierat a skromné poľnohospodárstvo. V 16. storočí sa do obce sťahovali noví osadníci zo severných oblastí a rusínski valasi. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom a chovom oviec na svahoch Tureckej a na Plešiveckej planine. V 17. storočí robotné povinnosti boli prevažne plnené v zemepanských okolitých baniach a hámroch, alebo ľudia odchádzali za prácou na Dolnú zem.

Popri tradičnom zamestnaní obyvateľov (v uhliarstve, poľnohospodárstve, pastierstve, chove zvierat, doprave a baníctve) sa niektorí jednotlivci zaoberali remeslami a inými činnosťami. V 16. - 17. storočí varieval pivo Pivovarči, kade, sudy a iné predmety z dreva zhotovoval Bodnár, kováči v Hute spracovávali železo a iné kovy, získané v slovenskej peci z vyťažených rúd. V obci pracovali dva mlyny. Nechýbal ani kolesár, tesár, stolár, čižmár. Názvy niektorých domov sú dodnes zaužívané podľa činnosti, napr. U Bodnára, u Kováča, u Kolesára atď. Pravdepodobne od polovice 18. storočia žila v obci rodina Lisauera, ktorá v strede obce postavila budovu pre obchod a pohostinstvo.

Baníctvo bolo už od 18. storočia hlavným zamestnaním bezzemkov a schudobnených roľníkov. Keď bol nedostatok baníckych pracovných príležitostí v okolí Mnícha, chodili do baní pri Rožňave a Štítniku. Počet baníkov postupne vzrástol natoľko, že sa baníctvo stalo charakteristickou črtou obce a jej obyvateľov. Potvrdzuje to obecná pečať, pochádzajúca zo začiatku 19. storočia. Jej odtlačok z roku 1801 je uložený v Krajinskom archíve v Budapešti.

Asi v polovici 13. storočia si obyvatelia postavili kostolík, ktorý zasvätili Márii Magdaléne. V polovici 16. storočia sa v Gemeri šírila reformácia. Jej myšlienky zosilneli v druhej polovici storočia natoľko, že celé katolícke cirkevné zbory aj s farármi sa menili na evanjelické podľa augsburského vyznania. V tom čase obyvatelia tvorili pobočku brzotínskej cirkvi. Keď sa v nej uplatnila kalvínska forma evanjelickej reformácie, odtrhli sa od Brzotína a pripojili sa k štítnickej luteránskej obci. Bohoslužby vykonávali v kostolíku na Magdolne a keďže nemali vlastného farára cirkevné veci, vrátane majetku, spravoval kurátor.
 

V protireformačnom, rekatolizačnom období bolo v obci zakázané vykonávanie evanjelických bohoslužieb. Kostolík na Magdolne bol v roku 1766 evanjelikom odňatý a odovzdaný mizivému počtu katolíkov. Pretože evanjelický kazateľ Samuel Institoris zo Štítnika a miestny kantor a učiteľ Martin Raduch zákaz nedodržiavali, boli v roku 1771 potrestaní peňažnou pokutou 25 zlatých korún. Náboženské rozpory vyriešil tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781 a neskôr zákonný článok č. 26/1790-1791, ktorým luteráni a kalvíni získali postavenie štátom uznaných cirkví. Kostolík na Magdolne ostal natrvalo katolíckym.

Evanjelici vykonávali bohoslužby v škole. V roku 1807 sa stali fíliou (dcérocirkvou) evanjelického zboru v Rožňavskom Bystrom. V roku 1838 si postavili kostol s nízkou zvonovitou vežou, ktorý v roku 1866 prestavali. Vedľa Hontského potoka katolíci postavili nový kostol so školskou budovou a bytom pre učiteľa v roku 1853. V obci farári nebývali. Evanjelický dochádzal z Rožňavského Bystrého, katolícky z Rožňavy. Spomedzi farárov hodno spomenúť evanjelického farára Pavla Dobšinského, básnika, folkloristu, rozprávkara, ktorý v rokoch 1855 – 1858 pôsobil v Rožňavskom Bystrom, a tým aj v Rekeni.

Škola v obci existovala už pred rokom 1771. Bola evanjelická. Prvý známy rektor – učiteľ Martin Raduch učil žiakov písať, čítať a náboženstvo. V úzkej tmavej miestnosti v roku 1774 mal 16 detí. V roku 1862 na jej mieste postavili novú školu s bytom pre učiteľa.

Toľko heslovite z histórie obce od jej vzniku v roku 1327 do roku 2000, t. j. za 673 rokov, kde je vidieť, že obec prešla rôznymi historickými, územnými a politickými zmenami.

Verím, že aj táto publikácia pomôže budúcej generácii poznať históriu obce a na nej stavať svoj postoj k budúcnosti.

Ján Bradáč