×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/emig/60
JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/emig/59
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/emig/60
There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/emig/59
sobota, 20 november 2010 11:05

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 60. časť - Tá najsmutnejšia správa

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Do kostola sme chodievali pravidelne každú nedeľu na jedenástu hodinu, lebo to tak chcela Jennyina rodina a aj preto, že oni boli tí, čo čítavali z knihy božej. Jenny, jej otec a Lisa, jej sestrička. Omše to boli nádherné a jej pohľad počas čítania často zamieril smerom ku mne a naše oči sa vtedy stretli. Nikto nevidel naše pohľady, ale niekedy ona trošku zaskočená a vyrušená akoby zabudla pokračovať. Nastalo ticho na chvíľočku, ale potom sa zase mohla sústrediť na riadky, ktoré sa jej z pohľadu na okamih vytratili. Po dočítaní sa cudne pozrela smerom ku mne a ja som sa cítil nádherne. Pocítil som jej srdce ako sa k môjmu pritúlilo.


Bola tam kapela zložená z mladých ľudí, ktorá nám vyhrávala. Spievali sme všetci s hlbokým oduševnením. Pristihol som sa občas ako sa snažím prehlušiť voje spevákov predo mnou i za mnou. To aby ma ona dobre počula, lebo som spieval len pre ňu, moju milovanú sladkú Jenny. Ona si tak jemne pospevovala, že som ju v tom hluku ani nepočul. Až potom som ju započul, keď si pri klavíri zanôtila sólo. Spievala ako slávik, krásne a príjemne. Celou jej nádhernou bytosťou.
Zaznela pieseň zo spevníka a po nej ďalšia a ďalšia, až pokiaľ nám kapela vyhrávala. Pri ováciách sa celý chrám otriasal radosťou, že sa dvaja zamilovaní tešia jeden z druhého. Láska prekvitala tak silno, že sa nedala nevidieť. Dala sa i do rúk chytiť a keď som hlavu dozadu otočil, ruky sa hlásili, že i ony by sa jej radi dotkli. Poletovala od každého ku každému, čo ju chcel zažiť v tento deň slávnostný.
Omša sa nakoniec skončila a ľudia sa začali rozchádzať. Niektorí domov zamierili, niektorí sa do jedálne pobrali. Tam nás už na stoloch čakali šálky s horúcim kakaom, ktoré som si tu tak veľmi obľúbil. Sadli sme si oproti sebe, aby sme si mohli do očú hľadieť. Ani som veľmi nevnímal chuť kakaa, pretože myseľ moja bola niekde inde, niekde hlboko v jej hrudi. Rodičia sa posadili ďalej, ako keby vytušili, že sa niečo dialo. Nechceli rušiť naše myšlienky, ktoré sme si navzájom posielali. Takéto stretnutia sme mávali každú nedeľu a nikdy to ináč ani nekončilo...
S Jenny sme si naplánovali nádherný večer, lebo jar už bola tu a jej štúdium bolo ukončené. Mala už letné prázdniny, a tak sa rozhodla odpočívať a užiť si krásy leta, ktoré bolo iba za dverami. Išli sme na ich chatku, ktorá bola na odľahlom mieste. Zaviezol som ju tam mojím autom, ktoré si aj ona veľmi obľúbila, lebo bolo veľmi priestranné a pohodlné, naviac jej stále pripomínalo i mňa. Nádherný posledný májový podvečer, keď vonku bolo pekne a príjemne. Ležali sme v záhrade s pekne pokosenou trávou. Vyzerala ako zelený mäkkučký koberec a jeho vôňa sa rozprestierala celou záhradou, ktorá bola nekonečne veľká a priestranná. Boli sme chránení ešte aj nádhernými zelenými voňavými kríkmi a stromami, ktoré tam strážili naše súkromie. Boli sme ďaleko od všetkých a prežívali sme nádherné chvíle spoločných a tajných želaní. Bolo to jedno z našich občasných večerných stretnutí a teplo nás akosi burcovalo, aby sme sa odviazali, viac uvoľnili a pozhadzovali zo seba to nepotrebné, čo nám prekážalo. Pekne postupne  som jej uvoľňoval jeden kúsok oblečenia za druhým. Bola už aj opálená, lebo slnko pálilo celý mesiac, a tak sa predo mnou postupne začali rysovať známe kontúry jej nádherného tela, z ktorého som odstránil aj posledný kúsok oblečenia. Potom i ona opätovala nežný rituál odhaľovania, jej dotyk mal takú magickú silu, akú som dovtedy nikdy nepoznal. V objatí sme tam ešte dlho ležali do nekonečnosti...
Jenny bola nádherná, mladá a plná entuziazmu a často sa na univerzite stretávala so svojimi spolužiakmi, ktorí boli jej rovesníkmi. Ja som bol predsa len o desať rokov starší a mal som o niečo viac životných skúsenosti, ktoré mi určite boli veľmi na škodu. Začal som byť príliš sebecký a podozrievavý voči každému, s kým prehodila pár slov. Bola predsa len veľmi spoločenská, a tak sa s každým porozprávala a to medzi nami vytváralo akúsi priepasť. Vtedy som si to vôbec nepripúšťal, žeby to bola moja chyba a jej som to stále vyčítal. Teraz po rokoch vidím, aký som bol malý a zaslepený a nevidel som to najdôležitejšie, čo náš zväzok robilo nepreraziteľným a naveky trvajúcim. Milovala ma veľmi, ale ja som strácal kontrolu viac a viac, až som ju začal celkom bezcitne upodozrievať bez konkrétnych dôkazov. Ale ono to tak v živote je, keď strácame pôdu pod nohami, cítime sa neistými. Potom začneme vytvárať akúsi umelú paniku v náš neprospech, pretože keď niekoho milujeme, nemôžeme takto reagovať. Musíme dôverovať našej milovanej osobe až do posledného okamihu a až keď je to nerozlučné, tak až potom môžeme konať. Inak, nikdy!
I po tomto nedorozumení sa mi vyspovedala a snažila sa všetko napraviť tak, aby som nemal dôvod na pochybnosti. Ja som ale oslepol, ohluchol a nepočul už ani jedno jej slovíčko, pretože moja myseľ bola celá zakalená. Nebol som v mojom žiali schopný porozumieť ničomu, a tak som tam len stál a pozeral na rybičku, ktorá otvárala jej jemné ústočká a prosila o pomoc. Otočil som sa, odišiel niekde ďaleko do neznáma, na večnosť...
Po pár dňoch žiaľu som precitol a uvedomil som si, čo som to vykonal mojou nemotou a slepotou. Prišiel som o drahého človeka, ktorého už nikdy v živote neuvidím, lebo som mu tak veľmi ublížil. Bolo to už stratené.
Stretli sme sa potom ešte zopárkrát na chodbách budov univerzity, ktoré boli dookola a vytvárali akési hradby. V strede na nádvorí vysadené nekonečnými kvetmi v tieňoch stromov na zelenej lúke. Pozrela na mňa a v jej krásnych nebeských očiach sa iba smútok a sklamanie objavil. Konečne som precitol, ale už asi príliš neskoro a nič sa nedalo vrátiť späť. Všetky mosty som spálil a po nich iba zhoreniská všade zostali. Už nikdy som nemohol nájsť ten môj, ktorý viedol do duše mojej milovanej Jenny. Zatriasol som sa smútkom a znovu som prežíval veľkú bolesť, ktorá mi srdce silno zvierala. Môj život nemal zrazu zmysel a ja som skončil niekde ďaleko na periférii, stratený, bez nikoho. Bol som slaboch a sebec, nechcel som už ani na tomto svete existovať a oddával som sa svojmu osudu povinného odchodu z tejto zeme. Uvažoval som ako si život zoberiem, ale nedokázal som to. Alebo asi Pán Boh ma ešte nechcel poslať tam, kde som sa tak úpenlivo náhlil, alebo ma iba skúšal, koľko znesiem žiaľu a bolesti a trestal ma za tú všetku nespravodlivosť, ktorú som voči Jenny spáchal. Neviem, kde bola pravda a ja som sa ju márne snažil vypátrať.
Jenny sa potom s celou rodinou presťahovala niekde ďaleko do neznáma.
Ešte dlho som chodieval do nášho spoločného chrámu božieho, aby som sa aspoň tam s jej duchom stretával, keď už bola tak ďaleko a nenávratne preč. Modlil som sa za spasenie duše jej i mojej, pretože som ju stále cítil dýchať vedľa seba a jej smiechot rozliehal sa celým chrámom. I organ samotný rozohral sa a vyludzoval tu najkrajšiu melódiu akú len život dokáže skomponovať. Bola tu pri mne a objímala ma, natiahla a dotkla sa mojej tváre a vo vlasoch sa mi začala prehŕňať. Cítil som jej nežný dotyk a silno som si ju privinul k sebe. Pozerajúc do jej nádherných modrých očí som videl svoj svet. Jej oči boli veľmi hlboké a ja som v nich zrazu zazrel siluetu mojej tváre. Nepoznával som ju. Tu zrazu sa z jej očí slzy skotúľali po nádherných lícach. Videl som v nich aj moju budúcnosť, kde sme boli ako rodina v prítomnosti dvoch krásnych detí. Chlapčeka a roztomilé dievčatko som tam zrazu uvidel, sediace na našich kolenách. Ja som v náručí držal dievčatko a Jenny chlapčeka, ktorý jej na kolenách poskakoval. Dievčatko na mojich kolenách kľudne sedelo a túlilo sa ku mne. Držal som ho silno v náručí, aby nepadlo a neublížilo si. Zrazu ale vypadlo mi z rúk a rútilo sa do hlbokej priepasti, do záhuby. Ja som tam len nemo sedel a Jenny s chlapčekom sa vrhla za ňou. Výkrik rezonoval celou priepasťou, ktorá mi pod nohami ležala. Sedel som tam ako prikovaný na najvyššom vrchole a nebol schopný sa ani pohnúť. Nohy mi celkom oťaželi a dych zamrzol na ceste z hrtanu do pľúc. Nič som zrazu necítil, začal som sa nadnášať vo vzduchu a padal som teraz i ja. Na ceste dole som ešte stihol uvidieť Jenny, ako s deťmi na rukách hore vystupovala. Rútil som sa obrovskou rýchlosťou...  Zazvonil zvonček kaplána a ja som tam stál ako skamenelý. Kňaz sa zrazu otočil k nám a začali sme všetci spievať Hosana, ktorá sa ozývala všade, kde som hlavu otočil. Moju sladkú Jenny som tam už nikdy neuzrel. Jej tieň, ktorý som ešte pred chvíľou videl sa vytratil ako horúca para vysoko, niekde do nebies. Náš spoločný chrám som naveky opustil a dlho som sa doň nevrátil. Pred desiatimi rokmi som sa tam znovu zastavil a stretol zopár známych, ktorí si nás ešte trochu pamätali...
I teraz po rokoch stále chodievam okolo nášho spoločného hniezdočka, kde som zažil niečo neskutočného a vyčkávam, či ju nezbadám niekde nablízku ako sa domov ponáhľa, aby sme mohli byť spolu. Prefarbili celý dom na šedo, hoci predtým bol jemne modrý, ako farba jej očí. Aj keď to už prebolelo, dosiaľ presne vidím ako sa náš vzťah rozvíjal od začiatku až po jeho koniec.
I keď je mi pri srdci občas ťažko, všetka tá bolesť sa už dávno pominula. Iba teraz som si ju zase privodil a opäť to trošku zabolelo. Musel som sa naučiť žiť bez mojej sladkej Jenny a byť sám, kde ju už nepocítim nablízku a dotknúť sa jej nebudem nikdy môcť...
4. septembra, 2010
(POKRAČOVANIE)

Pre Maj Gemer píše: Ján Slovinec, USA
{gallery}kultura/emig/60{/gallery}
{jcomments on}

Čítať 3377 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:09

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!