×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/emig/60
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/emig/60
nedeľa, 26 december 2010 16:41

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 62. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Začal som po debate s niektorými v hoteli uvažovať, že sa začnem vzdelávať. Hlavne si zlepšiť znalosti angličtiny natoľko, aby som bol schopný študovať akýkoľvek predmet a bol schopný komunikovať na slušnej úrovni.
Prihlásil som sa vysokú školu, kde som sa najprv musel podrobiť skúškam a dokončiť nedokončenú strednú školu. Dali mi osnovy, ktoré som si naštudoval. Bolo to jednoduchšie ako som očakával, pretože to bolo skombinované aj so životnou praxou a vekom. Bol som prekvapený ako sa tu stredná škola považuje prakticky za nič, nakoľko všetci tu majú strednú školu. Je to takmer ako základná škola u nás, na

Slovensku. To bol pre mňa taký menší kultúrny šok, ktorý som neočakával, že zažijem.
Začal som chodiť na Sylvania Community College, ktorá bola pekne ďaleko od môjho bydliska, a tak som sa rozhodol presťahovať bližšie, aby som netrávil denne dve hodiny na ceste tam a späť. Našiel som inzerát a miesto bolo veľmi blízko, ale i tak chôdzou to bolo pekne ďaleko, niečo vyše dva kilometre, čo mi ale nevadilo, lebo som to bral ako rozcvičku pred vyučovaním. Býval som s jedným Mexičanom, ku ktorému sa často vracala jeho priateľka a to nerobilo dobrú krv, pretože sa tam začala dosť nepríjemne správať. Zistil som, že neplatí a žije tam s nami. Naviac jej správanie nebolo najvhodnejšie, takže som sa tam veľmi dlho nezdržal a zase som si musel hľadať nové ubytovanie. Vrátil som sa späť do mesta a dochádzal som denne do školy autobusom. Ešte, aby som nezabudol, moje autíčko som predal kolegyni z práce v hoteli Benson za 400 dolárov, lebo mi už spôsobovalo menšie finančné problémy. Začalo skrátka vypovedávať, a tak som trávil nekonečné chvíle v opravárňach. Prestalo ma to baviť, preto som sa rozhodol, že budem cestovať ako za starých čias v masových dopravných prostriedkoch. Bolo to zo začiatku trošku nezvyklé, ale zvykol som si veľmi rýchlo. Som pomerne rýchlo adaptabilný, takže mi to dlho netrvalo a cítil som sa v nich ako doma.
Na škole som študoval výlučne anglický jazyk, a to konverzáciu, gramatiku a čítanie. V ďalšom štvrťroku som sa rozhodol pre špecializáciu vo výslovnosti a prejav.
Keď som prišiel po prvýkrát do triedy, všimol som si, že tam bolo dosť študentov mojej vekovej kategórie, ale aj mladých okolo dvadsiatky. Zloženie bolo veľmi zaujímavé. Boli tam dvaja z Ruska, jedna osoba z Poľska, prevažne tam boli viacerí z Vietnamu a traja z Etiópie. Ešte zopár Číňanov a to bolo všetko. V triede nás bolo niečo vyše dvadsať, a tak sme neboli až taká veľká skupina. Jeden pán v mojom veku bol z Vietnamu, kde pracoval ako právnik a musel odísť z Vietnamu kvôli perzekúciám zo strany vtedy ešte stále komunistického režimu, takže som nebol sám, ktorý utekal z domoviny z presvedčenia. Je zaujímavé, že som sa až po toľkých rokoch nad tým zamyslel a uvedomil som si niektoré fakty o svojich kolegoch a kolegyniach.
Žena, ktorá bola asi o rok staršia odomňa bola z Ruska. Všimol som si aj jeden zaujímavý fakt, že prevažne Rusi a Ukrajinci, ktorí sem prichádzali boli židovskej viery. Bola celkom príjemná, akurát občas sa z nej stala trošku akoby vypustená z ohrady a pobehovala dosť splašene. Niekedy aj dôležito, ale to preto, aby na seba upozornila. Jej úmysly boli aj si so mnou niečo začať, hoci bola vydatá a mala manžela, ktorého som neskoršie aj osobne stretol. Bol to veľmi príjemný pán a celkom dobre sme si rozumeli. Občas ma pozvali k nim, a tak som oprášil svoju ruštinu, ale potom sme sa radšej stále rozprávali anglicky, aby sme si vylepšili jej znalosti. Všimol som si neskoršie, že všetci sa začali, i keď lámanou angličtinou, dorozumievať v triede z popudu našich profesorov anglicky. Iba to je jediná možnosť, ako sa môže v jazyku napredovať. Potláčať svoj materinský jazyk v priestoroch školy môže dopomôcť si vylepšiť znalosti a schopnosti a zaradiť sa rýchlejšie do radov Američanov. Človek nechce stále tápať a nebyť schopný sa poriadne vyjadriť. Bol to výborný spôsob ako sa cítiť v angličtine ako doma. Neskoršie, keď som už aj ja vyučoval tento prekrásny jazyk, vštepoval som mojim študentom, aby sa nehanbili a snažili sa napriek tomu, že môžu vyznievať smiešne, až komicky. Všetci sme si to museli preskákať a ono to ani ináč nejde, pretože nakoniec človek zistí, že to tak bolo správne a pocit z víťazstva je ten najkrajší.
Ten spomínaný Vietnamec bol veľmi príjemný pán a chodil aj so svojou manželkou do tej istej triedy. Ako som spomenul, bol v mojom veku a občas sme sa stretli aj u nich doma. Jeho manželka bola výborná kuchárka, a tak nám vždy niečo uvarila. Veľmi mi chutila slepačia polievka s ryžovými rezancami. Boli jemnučké takmer ako lanká na rybárskej udici a naviac ryžová chuť mi veľmi vyhovovala. Nikdy som niečo podobné dovtedy nejedol, ale som si to hneď obľúbil.
Tento štvrťrok sme to dobre všetci zvládli a ja som konečne dostal moje prvé vysvedčenie, ktoré ma iba hnalo ešte viac vpred. Skončil som s jednotkami a tak ma "vylepili" aj do študentských novín, v ktorých to bolo uverejnené. Mal som pred sebou ďalší štvrťrok, ktorý bol už o niečo ťažší, pretože profesori od nás viac vyžadovali. Začali prísnejšie posudzovať našu prácu, preto sme sa museli veľmi dobre orientovať. Hlavne sme písavali veľa slohových prác, ktorých nám zadávali neúrekom. Každý týždeň aspoň jednu. Niekedy aj dve, takže za štvrťrok ich bolo minimálne desať. Bolo to trošku náročné, ale si myslím, že s odstupom času môžem povedať, že som to solídne zvládol...
Mal som jednu výhodu, že som bol slobodný a sám, a tak ma štát dotoval financiami na štúdium a samozrejme som dostával aj nejaké vreckové, aby som prežil a mohol si zaplatiť bývanie. Zároveň som sa kvalifikoval aj pre Work-Study, čo znamenalo, že škola mi poskytla prácu, ktorú som si vopred vybral. Pri nástupe do školy som sa spoznal so šéfom športov na škole a ten mi ponúkol prácu trénera na polovičný úväzok. Výplatu som mával potom každé dva týždne, vyplácal to štát. Bola to celkom zaujímavá práca, pretože i keď atletika tu nebola v prevádzke, ponúkli mi miesto asistenta trénera futbalu, takže som dni trávil na ihrisku a v telocvični. Na jar potom som pomáhal aj v atletike, pretože som na univerzite už toľko času netrávil. Ale popritom sa pri mne niekoľkí zastavovali a zapojil som ich do procesu s mojimi novými atlétmi na škole, ktorých veľa nebolo. Iba jeden sa prihlásil na guľu a disk. Chlap to bol poriadny, v mojom veku, ktorý sa tiež neskoršie v živote vzdelával. Meral dobrých 195 centimetrov, popri mojich 173, a dokázal to pekne vrhnúť a hodiť. Nedal mi šancu ho poraziť.
Našim futbalistom sa veľmi dobre darilo a dosiahli sme solídny úspech. Ak si ešte dobre pamätám, trénerom bol Ruda Sommer, čiže mal nemecký pôvod, hoci po nemecky nič nevedel. Možno zopár zdvorilostných slov, ale ináč nič iné. Najviac ma poteší ako sa niektorí Američania posúvajú do šľapají svojich predkov a snažia sa niečo pochytiť z ich jazyka. Občas vyhlasujú, že vedia aj ich jazyk. Skutočnosť je celkom iná, a tak sa my, Európania, nad tým iba pousmejeme, lebo iba my vieme tú pravú skutočnosť.
Aby som nezabudol, toto je už rok 1983 a je leto. Ja som začal chodiť do školy nejako začiatkom marca, takže som bol v spomínanom druhom štvťroku. Robil som výslovnosť a  bol som iba v menšej skupine, aby sa nám mohla profesorka viac osobne venovať. Ako si pamätám, tak nás bolo dokopy asi päť alebo šesť. Tiež som mal svoju tútorku, ktorej pôvod siahal niekde do Nemecka a Poľska. Bola celkom pekná blondínka a modrooká. Veľmi sa mi zapáčila, a tak o to viac som sa snažil ešte viac napredovať, aby bola so mnou spokojná. Ona za to bola odmeňovaná štátom a ja som sa naučil pri nej toľké veci, že som jej doteraz za to veľmi povďačný. Angličtina má také výslovnosti, ktoré v našom jazyku neexistujú, preto sa človek musí pekne potrápiť, aby to zvládol. Bez poctivej práce sa to ani nedá dosiahnuť. Dosť dlho som sa nevedel ani z miesta pohnúť, ale ona mala so mnou veľkú trpezlivosť a myslím si, že sa mi to podarilo zvládnuť. Nehanbím sa teraz, hoci je tam stále ten prízvuk, ktorého sa človek už nikdy nezbaví. Ale to len rodení Američania vycítia, alebo tí, čo tu už dlhšie bývajú. Všimol som si ako to je dosť počuť, keď počúvam cudzinca. Skrátka, nedá sa to prehliadnuť. Naviac tým, že som tento jazyk vyučoval, vo mne sa akosi vypestovalo citlivejšie ucho, takže ľahšie počujem ten rozdiel medzi rodeným Američanom a prisťahovalcom.
Aj ja som sa snažil veľmi tvrdo, aby som sa prízvuku zbavil, čo sa mi celkom slušné darí, keď vyslovujem jednotlivé slová a pomaly. Akonáhle to zrýchlim, už to potom podcením a nesnažím sa stráviť pri každom slovíčku toľko času na to, aby som ich nepodviedol. Hneď už bežím za druhým, aby som aj to pobláznil a utekal potom zase k ďalšiemu. Všetky sa potom cítili oklamané a doslovne podvedené. Nebol som schopný byť k nim spravodlivejší, čo sa potom vždy vypomstí v podobe tej najnepríjemnejšej. Človek tú kvalitu potom nikdy nedosiahne a je len radový člen spoločnosti. Treba sa snažiť a vydržať trošku napätia, pretože tvrdá práca sa vypláca, čo vie každý. Vydržať to neustále napätie ale nedokáže každý zvládnuť a v tom je to najväčšie umenie. I ja som jeden z tých, čo to celkom nezvládli.
Profesorka mala veľmi pekný zámer, ktorý sme robievali pravidelne na konci týždňa. Všetci sme museli postupne predstúpiť pred všetkých a boli sme snímaní kamerou. Potom sme sa na seba pozerali ako trápne vyzeráme. Bol tam aj jeden mládenec asi 19 ročný, ktorý sa pripravoval na prácu do rozhlasu. Medzitým už aj praxoval ako Disco džokej v našom školskom rozhlase, kde som si ho mohol aj veľakrát vypočuť, pretože som prechádzal denne okolo štúdia, ktoré malo presklené oddelenie a všetci študenti školy sa mohli na nich pozerať pri ich práci za mixážnym pultom. Chlapec mal celkom slušný talent, hoci toho mexického prízvuku sa dlho nezbavil a aj preto pracoval na svojej výslovnosti. Ja som mal zase pred sebou ten vznešený cieľ, že jedného dňa bude zo mňa učiteľ a môj veľký sen sa mi vyplní. Musel som celú moju námahu tomuto cieľu aj podriadiť, ináč som nemal nádej, že sa na ten vrchol vyškrabem.
Boli Vianoce 1982 a ja som bol sám bez mojej sladkej Jenny, na ktorú som veľmi myslel. Stretol som ju na polnočnej omši, a hoci bola odo mňa iba na pár krokov, mal som pocit, že je vzdialená na tisícky míľ...
(POKRAČOVANIE)

Píše:Ján Slovinec
          z USA
{jcomments on}

Čítať 3827 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:09

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!