Ján Bradáč (20)
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (6)
Napísal(a) J. Bradáč
VONKAJŠIE VPLYVY NA UDALOSTI OBCE
Viac ako štvorročné zabíjanie v prvej svetovej vojne splodilo najhroznejšie storočie v dejinách ľudstva, ktoré úplne zmenilo tvár sveta. Ešte v prvej polovici 20. storočia náboženské, triedne, národnostné a mocenské protiklady sa rozrástli k organizovanému vyhubeniu obrovských más ľudí až v dvoch svetových vojnách. S veľkosťou vojny sa úmerne zväčšuje nešťastie, hromadia tragédie a narastá zhoršenie životných podmienok. Zákopovej vojne, ako nazývali prvú svetovú vojnu, padol za obeť z našej dediny Ján Fabian-Grajciarik, Ján Genči-Hudco. Do ruského zajatia sa dostal Štefan Kravec zo mlyna.
Po vojne nie je dôležitý počet obetí, ale odpoveď na otázku, či sa vyplatilo bojovať. Podľa hodnotenia víťazných mocností Dohody prežiť hrôzy a krviprelievanie sa v konečnom dôsledku vyplatilo. Veľká katastrofa pomohla aj Slovákom vymaniť sa spod národnostného útlaku. V roku 1918 veľmoci víťaznej Dohody radikálne zmenili usporiadanie strednej Európy, čím slovenská politika získala priaznivé podmienky pre dlho uchovávanú myšlienku odčleniť sa od Rakúsko-Uhorska.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (5)
Napísal(a) J. Bradáč
VODNÝ MLYN V RAKOVNICI
Jedna z historicky zachovaných stavieb v Rakovnici je vodný mlyn na Vyšných lúkach. Mlynárska usadlosť Štefana Kraveca sa nachádza na samote pri Hončianskom potoku asi 2 km západne nad obcou. V minulosti sa v jej blízkosti nachádzala malá huta na spracovanie železnej rudy. Mlynársku usadlosť tvorí technická časť a obydlie mlynára, postavené pod jednou strechou. Technická časť mlyna pozostáva z kolesovne a z mlynice s mlynským pôjdom. Mlyn mal sústavu mlecích kameňov a drevené vodné koleso na vrchný pohon. Potrebnú vodu k nemu privádzal náhon odrazený od Genčanského potoka asi 400 m nad mlynom. Na mletie slúžili kovové valcové stolice. I dnes je možné vidieť jednu kompletnú kamennú valcovú sústavu pre šrotovanie, avšak už na elektrický pohon. Na triedenie meliva počas mletia slúžili vysievače. V procese spracovania zrna na múku muselo melivo prejsť tými strojmi viackrát. V okolí, kde nikdy nebolo veľa vody, Genčanský potok bol zárukou, lebo mal i v najväčších suchách vody dosť, takže mlynár mlel, kedy potreboval.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (4)
Napísal(a) Ján Bradáč
DOMINANTY OBCE RAKOVNICA
Kostol ECAV je vedený ako kultúrna pamiatka. Nachádza sa na svahu, sklon terénu je v pozdĺžnej osi kostola. Bývala škola, ku ktorej bol kostol pristavaný, je vyššie osadená ako samostatný kostol. Popri západnej stene kostola vedie cesta, z východnej strany obteká pozemok potok. Z južnej strany ho lemuje cesta. Na hranici pozemku vidno zvyšky oporného múrika.
Na mieste dnešnej stavby stála pôvodne modlitebňa, pristavená k starej cirkevnej škole v roku 1787. Bola to jednoduchá stavba bez veže s osobitne stojacou zvonicou, ktorá bola drevená. V roku 1801 dostala modlitebňa oltár a kazateľnicu. Pre zlý stav bola v roku 1836 zbúraná a na jej mieste, pravdepodobne aj na starom pôdoryse, vystavaná nová budova kostola s prestavanou vežou, situovanou do štítového priečelia. Táto stavba bola dokončená v roku 1838, čo dokazuje aj štukový letopočet na priečelí veže.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (3)
Napísal(a) Ján Bradáč
ARCHITEKTÚRA v Rakovnici
Do 1. svetovej vojny bola Rakovnica iba dedinkou s malými domčekmi pokrytými väčšinou slamou a šindľami, postavenými z nabíjanej hliny alebo z hlinených váľkov. Pri formovaní váľkov bol nasledovný technologický postup:
Do navlhčenej hliny sa pridávala slama. Slama bola pridávaná vcelku, alebo posekaná na krátke kusy, do vlhkej masy, ktorá sa premiešavala holými nohami, až kým sa slama dokonale premiešala s mokrou hlinou. Po príprave hlinenej masy táto bola ukladaná do drevenej formy na lúke alebo tvrdom povrchu, kde sa na slnku sušila. Po zaschnutí sa na dosušenie ukladali do tvaru pyramídy po 50 kusov. Takéto usporiadanie bolo výhodné – jednak v prípade dažďov sa dali zakryť a tiež sa lepšie počítali počty vytvorených kusov. Po zaschnutí sa ukladali pod prístrešky do sucha, až do ich použitia na stavbu domu. Bola to veľmi namáhavá práca, ktorú okrem obyvateľov prevažne robili v tej dobe cigáni. Postupom času prišli na to, že hlinu možno formovať do tvaru tehly, ktorú najprv len sušili a potom začali vypaľovať. Takáto tehelňa bola postavená v Rekeni na mieste, kde je teraz cesta k brehu a materská škola. Tehelňa zanikla po roku 1946. Bola majetkom Lisauera.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (2)
Napísal(a) J. Bradáč
PODNEBIE V RAKOVNICI
Obec Rakovnica má kontinentálne podnebie. Letá sú teplé a zimy studené. Snehová pokrývka sa objavuje počas zimných mesiacov. Najčastejšie počas januára a februára. Priemerná ročná teplota vzduchu za obdobie rokov 1900 – 2000 je 7 – 8,5o C. Vo vegetatívnom období (apríl – september) trvajúca 150 – 160 dní je 12,8 –15,7o C. Najteplejší je mesiac júl s priemerom 17 – 19,7o C, najchladnejší január s rozpätím –4 až –5o C. Priemerná ročná amplitúda , t. j. rozpätie teplôt –22oC až + 23,7oC poukazuje na vysoký stupeň kontinentality územia. Priemerný ročný úhrn zrážok je 631 – 723 mm. Najdaždivejší mesiac je jún s priemerom 80 – 90 mm. Priemerný počet dní so snehovou pokrývkou je 53 – 67. Prúdenie vetra je zo západu.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou
Napísal(a) Ján Bradáč
Občan Rakovnice pplk. Ján Bradáč väčšinu života prežil ako vojak z povolania. Prešiel celým Československom, od západu po východ. Jeho život, pracovný i dôchodkový, bol plodný, plnohodnotný. Dožil sa 73 rokov. Zomrel v polovici decembra 2012.
Písal osobné celoživotné spomienky na všetko, čo zažíval, prežíval. Posledné roky života zasvätil svojim spomienkam a pocitom, ktoré zvečnil na papieri. Cieľom jeho snaženia bolo napísať celoživotnú knihu, v ktorej ťažisko by bolo zamerané na rodnú obec. Nečakaná choroba mu nedovolila jeho predsavzatie realizovať. Vytvorené dielo si zaslúži, aby bolo zverejnené a uchované, ako pre obecné potreby, tak aj pre širšiu verejnosť.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.