Ján Bradáč (20)
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (6)
Napísal(a) J. Bradáč
VONKAJŠIE VPLYVY NA UDALOSTI OBCE
Viac ako štvorročné zabíjanie v prvej svetovej vojne splodilo najhroznejšie storočie v dejinách ľudstva, ktoré úplne zmenilo tvár sveta. Ešte v prvej polovici 20. storočia náboženské, triedne, národnostné a mocenské protiklady sa rozrástli k organizovanému vyhubeniu obrovských más ľudí až v dvoch svetových vojnách. S veľkosťou vojny sa úmerne zväčšuje nešťastie, hromadia tragédie a narastá zhoršenie životných podmienok. Zákopovej vojne, ako nazývali prvú svetovú vojnu, padol za obeť z našej dediny Ján Fabian-Grajciarik, Ján Genči-Hudco. Do ruského zajatia sa dostal Štefan Kravec zo mlyna.
Po vojne nie je dôležitý počet obetí, ale odpoveď na otázku, či sa vyplatilo bojovať. Podľa hodnotenia víťazných mocností Dohody prežiť hrôzy a krviprelievanie sa v konečnom dôsledku vyplatilo. Veľká katastrofa pomohla aj Slovákom vymaniť sa spod národnostného útlaku. V roku 1918 veľmoci víťaznej Dohody radikálne zmenili usporiadanie strednej Európy, čím slovenská politika získala priaznivé podmienky pre dlho uchovávanú myšlienku odčleniť sa od Rakúsko-Uhorska.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (5)
Napísal(a) J. Bradáč
VODNÝ MLYN V RAKOVNICI
Jedna z historicky zachovaných stavieb v Rakovnici je vodný mlyn na Vyšných lúkach. Mlynárska usadlosť Štefana Kraveca sa nachádza na samote pri Hončianskom potoku asi 2 km západne nad obcou. V minulosti sa v jej blízkosti nachádzala malá huta na spracovanie železnej rudy. Mlynársku usadlosť tvorí technická časť a obydlie mlynára, postavené pod jednou strechou. Technická časť mlyna pozostáva z kolesovne a z mlynice s mlynským pôjdom. Mlyn mal sústavu mlecích kameňov a drevené vodné koleso na vrchný pohon. Potrebnú vodu k nemu privádzal náhon odrazený od Genčanského potoka asi 400 m nad mlynom. Na mletie slúžili kovové valcové stolice. I dnes je možné vidieť jednu kompletnú kamennú valcovú sústavu pre šrotovanie, avšak už na elektrický pohon. Na triedenie meliva počas mletia slúžili vysievače. V procese spracovania zrna na múku muselo melivo prejsť tými strojmi viackrát. V okolí, kde nikdy nebolo veľa vody, Genčanský potok bol zárukou, lebo mal i v najväčších suchách vody dosť, takže mlynár mlel, kedy potreboval.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (4)
Napísal(a) Ján Bradáč
DOMINANTY OBCE RAKOVNICA
Kostol ECAV je vedený ako kultúrna pamiatka. Nachádza sa na svahu, sklon terénu je v pozdĺžnej osi kostola. Bývala škola, ku ktorej bol kostol pristavaný, je vyššie osadená ako samostatný kostol. Popri západnej stene kostola vedie cesta, z východnej strany obteká pozemok potok. Z južnej strany ho lemuje cesta. Na hranici pozemku vidno zvyšky oporného múrika.
Na mieste dnešnej stavby stála pôvodne modlitebňa, pristavená k starej cirkevnej škole v roku 1787. Bola to jednoduchá stavba bez veže s osobitne stojacou zvonicou, ktorá bola drevená. V roku 1801 dostala modlitebňa oltár a kazateľnicu. Pre zlý stav bola v roku 1836 zbúraná a na jej mieste, pravdepodobne aj na starom pôdoryse, vystavaná nová budova kostola s prestavanou vežou, situovanou do štítového priečelia. Táto stavba bola dokončená v roku 1838, čo dokazuje aj štukový letopočet na priečelí veže.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (3)
Napísal(a) Ján Bradáč
ARCHITEKTÚRA v Rakovnici
Do 1. svetovej vojny bola Rakovnica iba dedinkou s malými domčekmi pokrytými väčšinou slamou a šindľami, postavenými z nabíjanej hliny alebo z hlinených váľkov. Pri formovaní váľkov bol nasledovný technologický postup:
Do navlhčenej hliny sa pridávala slama. Slama bola pridávaná vcelku, alebo posekaná na krátke kusy, do vlhkej masy, ktorá sa premiešavala holými nohami, až kým sa slama dokonale premiešala s mokrou hlinou. Po príprave hlinenej masy táto bola ukladaná do drevenej formy na lúke alebo tvrdom povrchu, kde sa na slnku sušila. Po zaschnutí sa na dosušenie ukladali do tvaru pyramídy po 50 kusov. Takéto usporiadanie bolo výhodné – jednak v prípade dažďov sa dali zakryť a tiež sa lepšie počítali počty vytvorených kusov. Po zaschnutí sa ukladali pod prístrešky do sucha, až do ich použitia na stavbu domu. Bola to veľmi namáhavá práca, ktorú okrem obyvateľov prevažne robili v tej dobe cigáni. Postupom času prišli na to, že hlinu možno formovať do tvaru tehly, ktorú najprv len sušili a potom začali vypaľovať. Takáto tehelňa bola postavená v Rekeni na mieste, kde je teraz cesta k brehu a materská škola. Tehelňa zanikla po roku 1946. Bola majetkom Lisauera.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (2)
Napísal(a) J. Bradáč
PODNEBIE V RAKOVNICI
Obec Rakovnica má kontinentálne podnebie. Letá sú teplé a zimy studené. Snehová pokrývka sa objavuje počas zimných mesiacov. Najčastejšie počas januára a februára. Priemerná ročná teplota vzduchu za obdobie rokov 1900 – 2000 je 7 – 8,5o C. Vo vegetatívnom období (apríl – september) trvajúca 150 – 160 dní je 12,8 –15,7o C. Najteplejší je mesiac júl s priemerom 17 – 19,7o C, najchladnejší január s rozpätím –4 až –5o C. Priemerná ročná amplitúda , t. j. rozpätie teplôt –22oC až + 23,7oC poukazuje na vysoký stupeň kontinentality územia. Priemerný ročný úhrn zrážok je 631 – 723 mm. Najdaždivejší mesiac je jún s priemerom 80 – 90 mm. Priemerný počet dní so snehovou pokrývkou je 53 – 67. Prúdenie vetra je zo západu.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou
Napísal(a) Ján Bradáč
Občan Rakovnice pplk. Ján Bradáč väčšinu života prežil ako vojak z povolania. Prešiel celým Československom, od západu po východ. Jeho život, pracovný i dôchodkový, bol plodný, plnohodnotný. Dožil sa 73 rokov. Zomrel v polovici decembra 2012.
Písal osobné celoživotné spomienky na všetko, čo zažíval, prežíval. Posledné roky života zasvätil svojim spomienkam a pocitom, ktoré zvečnil na papieri. Cieľom jeho snaženia bolo napísať celoživotnú knihu, v ktorej ťažisko by bolo zamerané na rodnú obec. Nečakaná choroba mu nedovolila jeho predsavzatie realizovať. Vytvorené dielo si zaslúži, aby bolo zverejnené a uchované, ako pre obecné potreby, tak aj pre širšiu verejnosť.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-