Ján Bradáč (20)
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (6)
Napísal(a) J. Bradáč
VONKAJŠIE VPLYVY NA UDALOSTI OBCE
Viac ako štvorročné zabíjanie v prvej svetovej vojne splodilo najhroznejšie storočie v dejinách ľudstva, ktoré úplne zmenilo tvár sveta. Ešte v prvej polovici 20. storočia náboženské, triedne, národnostné a mocenské protiklady sa rozrástli k organizovanému vyhubeniu obrovských más ľudí až v dvoch svetových vojnách. S veľkosťou vojny sa úmerne zväčšuje nešťastie, hromadia tragédie a narastá zhoršenie životných podmienok. Zákopovej vojne, ako nazývali prvú svetovú vojnu, padol za obeť z našej dediny Ján Fabian-Grajciarik, Ján Genči-Hudco. Do ruského zajatia sa dostal Štefan Kravec zo mlyna.
Po vojne nie je dôležitý počet obetí, ale odpoveď na otázku, či sa vyplatilo bojovať. Podľa hodnotenia víťazných mocností Dohody prežiť hrôzy a krviprelievanie sa v konečnom dôsledku vyplatilo. Veľká katastrofa pomohla aj Slovákom vymaniť sa spod národnostného útlaku. V roku 1918 veľmoci víťaznej Dohody radikálne zmenili usporiadanie strednej Európy, čím slovenská politika získala priaznivé podmienky pre dlho uchovávanú myšlienku odčleniť sa od Rakúsko-Uhorska.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (5)
Napísal(a) J. Bradáč
VODNÝ MLYN V RAKOVNICI
Jedna z historicky zachovaných stavieb v Rakovnici je vodný mlyn na Vyšných lúkach. Mlynárska usadlosť Štefana Kraveca sa nachádza na samote pri Hončianskom potoku asi 2 km západne nad obcou. V minulosti sa v jej blízkosti nachádzala malá huta na spracovanie železnej rudy. Mlynársku usadlosť tvorí technická časť a obydlie mlynára, postavené pod jednou strechou. Technická časť mlyna pozostáva z kolesovne a z mlynice s mlynským pôjdom. Mlyn mal sústavu mlecích kameňov a drevené vodné koleso na vrchný pohon. Potrebnú vodu k nemu privádzal náhon odrazený od Genčanského potoka asi 400 m nad mlynom. Na mletie slúžili kovové valcové stolice. I dnes je možné vidieť jednu kompletnú kamennú valcovú sústavu pre šrotovanie, avšak už na elektrický pohon. Na triedenie meliva počas mletia slúžili vysievače. V procese spracovania zrna na múku muselo melivo prejsť tými strojmi viackrát. V okolí, kde nikdy nebolo veľa vody, Genčanský potok bol zárukou, lebo mal i v najväčších suchách vody dosť, takže mlynár mlel, kedy potreboval.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (4)
Napísal(a) Ján Bradáč
DOMINANTY OBCE RAKOVNICA
Kostol ECAV je vedený ako kultúrna pamiatka. Nachádza sa na svahu, sklon terénu je v pozdĺžnej osi kostola. Bývala škola, ku ktorej bol kostol pristavaný, je vyššie osadená ako samostatný kostol. Popri západnej stene kostola vedie cesta, z východnej strany obteká pozemok potok. Z južnej strany ho lemuje cesta. Na hranici pozemku vidno zvyšky oporného múrika.
Na mieste dnešnej stavby stála pôvodne modlitebňa, pristavená k starej cirkevnej škole v roku 1787. Bola to jednoduchá stavba bez veže s osobitne stojacou zvonicou, ktorá bola drevená. V roku 1801 dostala modlitebňa oltár a kazateľnicu. Pre zlý stav bola v roku 1836 zbúraná a na jej mieste, pravdepodobne aj na starom pôdoryse, vystavaná nová budova kostola s prestavanou vežou, situovanou do štítového priečelia. Táto stavba bola dokončená v roku 1838, čo dokazuje aj štukový letopočet na priečelí veže.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (3)
Napísal(a) Ján Bradáč
ARCHITEKTÚRA v Rakovnici
Do 1. svetovej vojny bola Rakovnica iba dedinkou s malými domčekmi pokrytými väčšinou slamou a šindľami, postavenými z nabíjanej hliny alebo z hlinených váľkov. Pri formovaní váľkov bol nasledovný technologický postup:
Do navlhčenej hliny sa pridávala slama. Slama bola pridávaná vcelku, alebo posekaná na krátke kusy, do vlhkej masy, ktorá sa premiešavala holými nohami, až kým sa slama dokonale premiešala s mokrou hlinou. Po príprave hlinenej masy táto bola ukladaná do drevenej formy na lúke alebo tvrdom povrchu, kde sa na slnku sušila. Po zaschnutí sa na dosušenie ukladali do tvaru pyramídy po 50 kusov. Takéto usporiadanie bolo výhodné – jednak v prípade dažďov sa dali zakryť a tiež sa lepšie počítali počty vytvorených kusov. Po zaschnutí sa ukladali pod prístrešky do sucha, až do ich použitia na stavbu domu. Bola to veľmi namáhavá práca, ktorú okrem obyvateľov prevažne robili v tej dobe cigáni. Postupom času prišli na to, že hlinu možno formovať do tvaru tehly, ktorú najprv len sušili a potom začali vypaľovať. Takáto tehelňa bola postavená v Rekeni na mieste, kde je teraz cesta k brehu a materská škola. Tehelňa zanikla po roku 1946. Bola majetkom Lisauera.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (2)
Napísal(a) J. Bradáč
PODNEBIE V RAKOVNICI
Obec Rakovnica má kontinentálne podnebie. Letá sú teplé a zimy studené. Snehová pokrývka sa objavuje počas zimných mesiacov. Najčastejšie počas januára a februára. Priemerná ročná teplota vzduchu za obdobie rokov 1900 – 2000 je 7 – 8,5o C. Vo vegetatívnom období (apríl – september) trvajúca 150 – 160 dní je 12,8 –15,7o C. Najteplejší je mesiac júl s priemerom 17 – 19,7o C, najchladnejší január s rozpätím –4 až –5o C. Priemerná ročná amplitúda , t. j. rozpätie teplôt –22oC až + 23,7oC poukazuje na vysoký stupeň kontinentality územia. Priemerný ročný úhrn zrážok je 631 – 723 mm. Najdaždivejší mesiac je jún s priemerom 80 – 90 mm. Priemerný počet dní so snehovou pokrývkou je 53 – 67. Prúdenie vetra je zo západu.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou
Napísal(a) Ján Bradáč
Občan Rakovnice pplk. Ján Bradáč väčšinu života prežil ako vojak z povolania. Prešiel celým Československom, od západu po východ. Jeho život, pracovný i dôchodkový, bol plodný, plnohodnotný. Dožil sa 73 rokov. Zomrel v polovici decembra 2012.
Písal osobné celoživotné spomienky na všetko, čo zažíval, prežíval. Posledné roky života zasvätil svojim spomienkam a pocitom, ktoré zvečnil na papieri. Cieľom jeho snaženia bolo napísať celoživotnú knihu, v ktorej ťažisko by bolo zamerané na rodnú obec. Nečakaná choroba mu nedovolila jeho predsavzatie realizovať. Vytvorené dielo si zaslúži, aby bolo zverejnené a uchované, ako pre obecné potreby, tak aj pre širšiu verejnosť.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.