Ján Bradáč (20)
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (20 – KONIEC)
Napísal(a) J. Bradáč
PÁR SLOV NA ZÁVER
Každé obdobie v živote ľudí je kus histórie, ktoré je potrebné zachovať pre ďalšie generácie. Ja som sa zameral na 20. storočie z toho dôvodu, že od roku 1939 do roku 2000, t. j. 61 rokov svojho života som tu prežil. Skúsenosti a udalosti, ktoré som získal, ma oprávňujú uložiť ich na papier. Využil som i skúsenosti starších spoluobčanov, s ktorými som žil alebo ktorí ešte žijú. Snažil som sa ich uviesť faktograficky, bez nejakých ideových zámerov. Je to skrátka môj osobný prehľad. Môžu sa vyskytnúť aj iné názory, čo plne rešpektujem. Život v obci je bohatý a rôznorodý, preto som možno niektoré skutočnosti nevedel zachytiť, alebo mám o nich málo poznatkov. Nebolo by účelné niečo dotvoriť vymyslenými údajmi.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (19)
Napísal(a) Ján Bradáč
OSOBNOSTI OBCE RAKOVNICA
Každá obec má vo svojej histórii ľudí a osobností, ktorí väčšou či menšou mierou sa pričinili o povznesenie a spopularizovanie rodnej obce. Svojou usilovnosťou a vzdelaním vynikli z bežného priemeru obyvateľstva. Chcem spomenúť a vyzdvihnúť osobnosti obce Rakovnica, ktorí po 2. svetovej vojne preslávili Rakovnicu a cez nich sa dostala do širšieho povedomia na Slovensku, možno aj do sveta. Je to moje faktografické vyznanie a história potvrdí, či je to pravda alebo nie.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (18)
Napísal(a) J. Bradáč
VEREJNÁ SPRÁVA A STAROSTOVIA
Obec Rekeňa v roku 1900 patrila pod rakúsko-uhorskú monarchiu. Obec v tom čase mala 85 domov a 470 obyvateľov. I keď obyvatelia boli Slováci, násilné pomaďarčovanie malo na nich vplyv. Už i z toho dôvodu, že v úradoch boli maďarskí úradníci a zápisnice boli vyhotovené v maďarskom jazyku. Na čele obce stál starosta obce s obecným zastupiteľstvom. Po boku starostu a obecného zastupiteľstva bol obecný sluha, ktorý doručoval poštu v obci, vykonával služby a bubnovaním oboznamoval občanov o úradných záležitostiach. K udržiavaniu poriadku boli žandári. Ako starosta obce bol zaznamenaný Juraj CHLEBUŠ, dlhoročným bubeníkom bol Ján BELÁK-Pšocha. Školská dochádzka bola nariadením Márie Terézie z roku 1887 povinná. Škola bola cirkevná, postavená v 19.storočí a v roku 1906 bola vykonaná oprava strechy.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (17)
Napísal(a) Ján Bradáč
SPOLOČENSKÝ A POLITICKÝ ŽIVOT
Komunistická strana Česko-Slovenska (KSČ). Podľa zistených skutočností KSČ bola v obci založená v roku 1927. Zoznam členskej základne sa nezachoval, taktiež jej činnosť bola nepravidelná pre rôzne pohyby, ktoré sa v tej dobe vyskytovali. Príčinou môže byť i silná Demokratická strana, ktorá v roku 1946 vyhrala voľby. Činnosť KSČ bola obnovená po 2. svetovej vojne. Svoj vplyv nadobudla po roku 1948, keď sa moci chopili komunisti. V máji v roku 1948 sa voľby uskutočnili už podľa jednotnej kandidátky.
KSČ sa organizačne so svojou prácou delila na závodnú a dedinskú organizáciu. V platnosti bola pracovná povinnosť. V preddôchodkovom veku boli všetci členovia Komunistickej strany registrovaní na svojich pracoviskách. Členskú základňu obce vytvárali prevažne dôchodcovia a zamestnanci obecného úradu. Závodné a okresné organizácie sa jeden druhému do práce nemiešali.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (16)
Napísal(a) J. Bradáč
PLATIDLÁ V 20. STOROČÍ
Základným platidlom v 20. storočí bola koruna. Ako platidlo koruna začala platiť v roku 1892. Delila sa na koruny a haliere. Jej predchodcom boli strieborné zlatky a medené grajciare. Počas prvej korunovej menovej reformy dávali za jednu zlatku dve koruny.
Prvé haliere platili v nomináloch 1, 2, 10 a 20. Vyrábali ich z niklu a medi, no po vypuknutí 2. svetovej vojny aj zo železa, pretože nikel a meď potreboval vojenský priemyselný komplex.
Príchod korunovej meny zmenil aj ceny. Po novom zarobil c. k. úradník mesačne okolo deväťdesiat korún, robotník okolo šesťdesiat. Liter mlieka stál 30 halierov, vajce 5 halierov, chlieb 26 halierov, topánky 13 korún.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (15)
Napísal(a) Ján Bradáč
ZDRAVOTNÍCTVO
Zdravotné zabezpečenie bolo riešené cez nemocnicu v Rožňave, ktorá bola postavená v roku 1887. Občania uprednostňovali ľudové liečiteľstvo pomocou byliniek, studených obkladov, pijavíc a pod. Do nemocnice sa dostali len ťažko chorí alebo po úrazoch.
Presun do nemocnice bol buď pešo alebo na vozoch. Hygiena bola slabá, čo vyplývalo i z možností občanov, ako i kultúrou bývania, ale i používaním vody z potoka, a preto sa vyskytovali rôzne infekcie a nemoci. Začiatkom júna 1931 sa rozšíril na Nižnom konci týfus. Zatvorené boli 2 studne. Týfus sa rozšíril aj medzi žiakov a niektorí museli byť hospitalizovaní v nemocnici.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (14)
Napísal(a) J. Bradáč
OBCHOD A ZÁSOBOVANIE
Hlavnými obchodníkmi v obci boli občania židovského pôvodu, ktorí v obci zotrvali asi 80 rokov do roku 1944. Židovská rodina Adolfa Lisauera prišla do Rekeni z Rožňavy. V Rožňave žil jeho brat Ľudovít Lisauer. V podstate to bola bohatá rodina medzi Rožňavčanmi. Starší občania si ich ešte pamätajú. Bola to slušná rodina, ktorá pomaly bohatla. Ťažký život občanov spôsobil, že uňho nakupovali na úver. Kto veľa strovil a nemal čím vyplatiť dlhy, potom si Lisauer zobral jeho lúky, role a lesy v chotári. Mali jednu dcéru Máriu. Správanie Lisauera, a celej jeho rodiny, poukazuje na sčítaného, rozvážneho a reálne uvažujúceho obchodníka. Osudnou sa im stala 2. svetová vojna, kedy boli v roku 1943 odvlečení do Osvienčimu v Poľsku. Vrátila sa iba ich dcéra Mária, ktorá sa potom vydala za žida Juraja Sterna z Dobšinej. Obaja už zomreli a sú pochovaní na židovskom cintoríne v Košiciach.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (13)
Napísal(a) J. Bradáč
JEDNOTNÉ ROĽNÍCKE DRUŽSTVO
Po 2. svetovej vojne sa začali organizovať strojové družstvá, ktoré mali byť nápomocné pre roľníkov a uľahčiť prácu v poľnohospodárstve, zapožičiavali stroje na poľnohospodárske práce, ako traktory, mláťačky, sejačky, pluhy a pod.
Na základe zákona č. 69/1949 bolo nariadenie zriadiť „Jednotné roľnícke družstvá“ (JRD) ako politické rozhodnutie za účelom scelenia pôdy a zahájenia socializácie dediny.
Do založenia Jednotného roľníckeho družstva v Rakovnici Okresný národný výbor v Rožňave predpísal pre obce kontigenty na odovzdanie pre štát – vajcia, mlieko, hovädzie a bravčové mäso, obilie. Obec tieto povinné kontigenty rozpisovala na jednotlivých vlastníkov pôdy.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (12)
Napísal(a) J Bradáč
POĽNOHOSPODÁRSTVO OD ROKU 1900 DO ROKU 1950
Obec Rekeň (dnes Rakovnica) mala v roku 1900 470 obyvateľov a 85 domov. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo baníctvo, furmanstvo a poľnohospodárstvo. V tejto časti si rozoberieme časť poľnohospodárstvo. Rozloha obce bola 711 ha, z toho pripadá na poľnohospodársku pôdu 309 hektárov, na lesné plochy 329 hektárov a zastavaná plocha 73 hektárov. Poľnohospodárska pôda bola rozdelená na veľký počet vlastníkov hektárov, malých i väčších. Roľníci nad 10 hektárov boli sebestační vo výrobe, najmä Lisauer, Ján Fábian-Kochan, Ján Gonos-Boriš, Ondrej Lindák-Balag, Ján Fábian-Mičko. Ostatní roľníci väčšinou okrem prác na pôde mali aj iné zamestnanie. Veľkí gazdovia pre prácu na poli využívali želiarov alebo nádenníkov, ako napr. Irša u Kochana, Belák u Boriši atď., ktorí pracovali väčšinou iba za stravu alebo malú odmenu. Slúžili i deti, ktoré ešte mali sedieť v školských laviciach. Niektorí gazdovia sa zaoberali furmanstvom, ako Sedlák-u Sváka, Ladislav Lešták, ktorí vykonávali zvoz sena z Plešiveckej planiny alebo zo Strání a z Bokov, Lackovho lazu...
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (11)
Napísal(a) Ján Bradáč
NÁBOŽENSTVO V RAKOVNICI
Náboženstvo nám dokumentujú 3 kostoly, ktoré sa zachovali ešte z minulých čias. Najstarším kostolom je kostol svätej Magdalény na Iváďove, ktorý je jediným dôkazom, že pôvodná obec sa nachádzala tam. Občania boli väčšinou ev. a. v. vyznania. Podľa zachovaných údajov, v roku 1928 žilo v obci 387 evanjelikov a 117 katolíkov. V roku 1991 to bolo 160 evanjelikov a 78 katolíkov. V roku 2001 bolo evanjelikov 215, rímsko-katolíkov 113, gréckokatolíkov 5, evanjelikov metodologickej cirkvi 6, reformovanej kresťanskej cirkvi 5, pravoslávny 1, náboženský spolok Jehova 1.
Kazatelia
1900 – 1916 Augustín TURCSANY
Viac...
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (10)
Napísal(a) Ján Bradáč
BANÍCTVO
História Rakovnice je nerozlučne spätá s baníctvom, nakoľko tvorilo základné životné podmienky pre ľudí v obci. Až 80% obyvateľov obe bolo zamestnaných v baniach už dávno pred 20. storočím. Niektorí občania neboli len zamestnancami v bani, ale vlastnili i dobývacie práva na ťažbu rudy v Dubine, Magdaléne, Špádoch, Viničkách. Vlastníkmi dobývacích práv boli občania Rakovnice – Rusnák, Gonos, Lörinc, Koltáš, Bradáč, Benko, Fekete, Kožár, Németh, Čapó.
Koncom 19. storočia sa ťažba železných rúd koncentruje do Rimamuránsko-šalgótarjánskej železiarskej účastinnej spoločnosti so sídlom v Budapešti. Jej prvým predsedom sa stáva gróf Emanuel Andrássy. V roku 1901 – 1904 spravila 2300 metrov dlhú dedičnú štôlňu. V roku 1912 – 1940 spojila ložiská v Nadabulej s ložiskom v Rudnej, kde prcovala väčšina baníkov z obce. Do práce dochádzali pešo, od roku 1933, keď sa v obci objavili bicykle, tak i na bicykloch. Do práce i z práce dochádzali v oblečení, v ktorom fárali do bane.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (9)
Napísal(a) J. Bradáč
ŠKOLSTVO
Rekenská evanjelická ľudová škola (Rekeňa, dnes Rakovnica) bola založená v roku 1862. V roku 1896 vyšlo nariadenie, kde bola stanovená povinná školská dochádzka pre deti od 6 do 14 rokov. Deti roľníckych a baníckych rodín boli zapriahnuté do roboty, lebo rodičia na všetko nestačili. Potom deti vymeškávali školu, alebo do nej nikdy neprišli. Ak do školy aj občas chodili, malo to rovnaký efekt ako žiadna dochádzka, lebo všetko zabudli. Niektorí rodičia boli názoru, že keď oni nepotrebovali školu a mohli bez nej žiť, môžu bez školy žiť aj ich deti. Niektorí by aj boli radi posielať dieťa do školy, ale len v zime. V lete bola práca na gazdovstve. Školu považovali za príťaž, dedina ešte verila na strigy, zmoky a škriatky.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (8)
Napísal(a) J. Bradáč
AKT POMENOVANIA NOVORODENCA
Pri narodení dieťaťa farár zapísal novorodenca do cirkevnej matriky, a tým sa jeho uvedenie do života skončilo. Neskôr rodičia dostali na fare krstný list dieťaťa, ktorý zvyčajne uložili na spodok truhlice, aby sa nepoškodil alebo nestratil. Odtiaľ sa dostal na svetlo sveta iba zriedkavo, keď išiel mládenec k asentírke, čiže k odvodu, alebo keď sa ženil či dievča vydávalo. Krstný list bol dlho jediným osobným dokladom.
Neskôr boli zavedené matriky, kde povinnosťou rodičov bolo oznámiť narodenie dieťaťa, zaregistrovať dieťa ako nového občana, oznámiť matrikárovi jeho meno, aby ho mohol zapísať do matriky. Po zapísaní dieťaťa do matriky dostali rodičia Rodný list.
Najčastejšie mená boli Mária, Zuzana, Helena, Júlia, Ján, Ondrej, Peter, Ľudovít, Ladislav a ďalšie.
Rodná obec bola pre Jána Bradáča srdcovou záležitosťou (7)
Napísal(a) J. Bradáč
OBYVATEĽSTVO
Obec Rekeňa v roku 1900 mala 405 obyvateľov a 85 domov, patrila k malým obciam v Gemersko-malohontskej župe v rakúsko-uhorskej monarchii. I keď obyvatelia boli slovenskej národnosti, násilná maďarizácia silno ovplyvňovala obyvateľov. V školách sa učilo maďarsky, úradné listiny sa vyhotovovali v maďarskom jazyku. Obec žila chudobným, ale pokojným životom.
V roku 1910 mala obec 517 obyvateľov a 90 domov. Bremeno 1. svetovej vojny v roku 1914 ťažko doľahlo na chudobný ľud Rekene. Z obce odchádzali muži na front: Ján Fábian-Grajciarik, Ján Genči-Huco, Štefan Kravec-zo mlyna a ďalší. Ján Fábian-Grajciarik sa z vojny nevrátil a nie je známe jeho miesto pochovania. Manželky mužov a deti zostali bez akéhokoľvek zabezpečenia a boli odkázané len na obživu, ktorú si doma dopestovali, aj to niekedy im štát kdečo rekviroval pre vojnové účely. Po roku 1916 sa situácia zhoršila a v ostatných rokoch vojny dosiahla neznesiteľnú mieru.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-