Rozhodlo posledné kolo
Po jesennej časti zaujali expiatoligisti post lídra, prenasledovaní Lipovníkom a Dobšinou, ktorá strácala štyri body. Z pätnástich zápasov desaťkrát zvíťazili, tri stretnutia skončili deľbou bodov a dvakrát ťahali za kratší koniec. V domácom prostredí zaváhali iba raz, keď si body podelili s Lipovníkom. Na pôde súperov prehrali v Dobšinej, Honciach a remizovali v Krásnohorskej Dlhej Lúke a vo Vyšnej Slanej. Naopak, bodovali naplno v Gemerskej Polome, v Jablonove a v Plešivci. Posledných osem kôl odohrali bez prehry. V jarnej odvete deväťkrát zvíťazili, trikrát remizovali a prehrali v dramatickom stretnutí iba raz, a to v Lipovníku. Kým vonku šesťkrát naplno bodovali, doma si body podelili s Honcami, po druhýkrát s Krh. Dlhou Lúkou a na prenasledovateľa z Lipovníka si udržovali pred zápasom posledného kola s Gemerskou Polomou trojbodový náskok. Tak im doma aj nečakaná remíza zaručila postup. Na dôvažok však Lipovník uhral v Dobšinej iba bod a bolo prakticky rozhodnuté.
Spoločne to zvládli
Po jesennej časti, keď mužstvo viedli hrajúci tréner Jaroslav Piater a Gabriel Lázar, prišiel do klubu skúsený Július Balta, ktorý napokon doviedol expiatoligistov k návratu na regionálne trávniky. „Na jar sme mali dobré zápasy, ale boli aj také, za ktoré som sa musel doslova hanbiť. Aj posledný mečbalový - postupujúci - sme nezvládli. Udržať však silného ducha a vysokú morálno - tréningovú a hernú disciplínu počas jari s vedomím a tlakom iba vyhrávať je ťažké dosiahnuť aj u oveľa vyspelejších mužstiev. Spoločná postupová práca bola však ľahšia, keď dobre rozbehnutú jeseň bolo potrebné len úspešne dokončiť. Ťažšia bude tá, ktorú bude musieť Podhradie podstúpiť v piatej lige. Za veľmi krátku dobu je úlohou číslo jedna káder doplniť a skonsolidovať. Všetko sa musí urobiť takpovediac nie zajtra, ale už včera,“ uviedol tréner Július Balta a dodal: “všetci sa spoločne pričinili o postup a všetci dokázali sebe aj mne, že je to zvládnuteľné. Mali sme aj slabiny, ale naopak boli silní keď tlačila topánka. Menovite nikoho nevyzdvihujem, každý bol užitočný. Škoda J. Piatera, ktorý sa zranil v zápase s Betliarom. Stratil som veľmi spoľahlivého hráča a hlavne vodcu.“
Istý iba lodivod
I keď pod hradom Krásna Hôrka prepukla radosť z postupu, vedenie klubu čaká v nasledujúcich dňoch veľa práce a odpovedať na množstvo otázok sa dnes ešte stále jednoznačne nedá. „Vybojovať postup je totiž ľahšie ako ho realizovať za momentálnej finančnej situácie. Príkladom toho sú aj dva ostatné ročníky, keď víťazi prvej triedy na regionálnych trávnikoch odmietli okres reprezentovať. Ak to aj finančne zvládneme, doplniť káder v situácii, keď sa každý hrá na vlastnom piesočku, bude ťažšie. Nájsť totiž súlad a spoločnú reč s niektorými klubmi, ako sa ukazuje, nie je vôbec jednoduché. Isté je iba to, že trénerom naďalej ostáva Július Balta,“ konštatoval predseda klubu FK Krásnohorské Podhradie Tibor Szarka.
FAKTY:
Strelci: M. Mázik 17, O. Šomšák 13, E. Bodnár 12, J. Piater 9, P. Béreš
Najvýraznejšie výsledky: Krh. Podhradie - Dedinky 7:0, Krh. Podhradie - V. Slaná 8:1, Krh. Podhradie - Plešivec 5:0, Dedinky - Krh. Podhradie 1:6, Rudná - Krh. Podhradie 2:7
Karol Csobádi
Foto: Karol Csobádi
{gallery}futbal/podhradie{/gallery}
{jcomments on}

































Futbalisti Krásnohorského Podhradia sa na okresných trávnikoch ani nezohriali, stali sa víťazmi prvej triedy futbalových majstrovstiev v práve skončenej sezóne, a tak sa po roku majú možnosť vrátiť do piatoligovej spoločnosti. Oblastný futbalový zväz v Rožňave by tak mali reprezentovať v najnižšej regionálnej súťaži spolu s Gemerskou Hôrkou.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-