Vlaňajší víťaz obhájil prvenstvo
Ako prví odštartovali muži, ktorí sa na trať vydali tesne po desiatej hodine doobeda. Od začiatku bežal vpredu vlaňajší víťaz Tomáš Kubej, pretekár domáceho ŠK Muránska Dlhá Lúka. Chvíľu mu sekundoval Jozef Dubašák z AK Steeple Poprad, no po úvodnom kopci si domáci pretekár vypracoval mierny náskok, ktorý postupne už len zvyšoval. Nakoniec dobehol do cieľa v novom traťovom rekorde, keď finišoval za 19:53 a svoj vlaňajší víťazný čas vylepšil o 8 sekúnd. Vlani sa mu tesne nepodarilo pokoriť dvadsať minútovú hranicu, keď dobehol v čase 20:01, tento rok mu to už vyšlo. Druhý dobehol Jozef Dubašák, bývalý slovenský reprezentant v behu na 3000 m cez prekážky, ktorý dosiahol čas 20:39. Tento rok štartoval už v kategórii mužov nad 40 rokov, kde si pripísal jednoznačné víťazstvo. Kým prvé dve miesta boli totožné s minulým ročníkom, tretí v celkovom poradí bol nový bežec Matúš Vlčko. Ten síce štartoval na pretekoch aj vlani, no nepodarilo sa mu dostať na stupeň víťazov. Teraz však ukázal dobrú formu a v čase 20:54 dobehol do cieľa len 15 sekúnd za Dubašákom a v hlavnej kategórii mu to stačilo na 2. miesto. Štvrtý celkove a druhý v kategórii nad 40 rokov skončil Ján Pockľan v čase 21:38. Takisto bežal v Muránskej Dlhej Lúke už vlani, keď skončil tretí celkove a svoju kategóriu vtedy dokonca vyhral. Stupne víťazov doplnili Patrik Portášik v hlavnej kategórii mužov do 39 rokov (celkove piaty v čase 22:10) a Erik Lenhardt v kategórii mužov nad 40 rokov (celkove deviaty v čase 23:39). Ďalší domáci pretekár Lukáš Koncz skončil šiesty celkove a štvrtý v hlavnej kategórii, keď dosiahol veľmi pekný čas 22:40. Pri mužských kategóriách bola vypísaná aj kategória juniorov do 18 rokov, kde sa z víťazstva tešil Vincent Grenda, na druhom mieste skončil Vladimír Hlačina a stupne víťazov skompletizoval tretí Martin Zeman. Zaujímavosťou je, že všetci traja umiestnení chlapci sú z Revúcej.
Ženský traťový rekord vylepšený o viac ako 3 minúty
Ženy vybehli na trať zhruba 20 minút po mužoch. Medzi nimi bola i vlaňajšia víťazka Martina Smreková z Dobšinej, no tento rok sa jej príliš nedarilo. Dobehla celkove deviata v čase 30:16, vlani pri svojom víťazstve finišovala za 28:14. V kategórii jej to tento rok stačilo na 4. miesto. Až prvých sedem žien bežalo rýchlejšie ako víťazka prvého ročníka, čo svedčí o zvýšení kvality ženského štartového poľa. Tohtoročná najlepšia žena Michaela Kucháriková z AC Kriváň Liptovský Mikuláš dosiahla výborný čas 25:12, čím prekonala ženský traťový rekord o viac ako 3 minúty. Už v polovici trate mala bežkyňa z Liptova výrazný náskok, napriek tomu nespomaľovala a bežala si naďalej svojím tempom. Na druhom mieste celkove skončila domáca pretekárka Eva Vidová. Za víťazkou zaostala o takmer minútu a pol, keď dosiahla čas 26:40. Tretia v absolútnom poradí skončila Andrea Grendová z Revúcej, vlani bola celkove druhá, no víťazstvo v kategórii žien nad 35 rokov obhájila. Dosiahla veľmi pekný čas 26:49. Tesne za ňou dobehla druhá v tej istej kategórii Katarína Třísková z Prahy, ktorá si pripísala čas 26:55 a celkove skončila štvrtá. Ďalšie priečky obsadili Zuzana Jančiová, piata celkove a tretia v hlavnej kategórii žien, šiesta skončila Iveta Furáková, pre ktorú to zároveň znamenalo 3. miesto v kategórii žien nad 35 rokov. Ich časy 27:43, respektíve 27:49 by vlani s prehľadom stačili na celkové ženské prvenstvo.
Vízie do budúcnosti
Je možné, že ďalšie ročníky Jarného behu na Dlhej Lúke nebudú už na pôvodnej trati, rovnako sa uvažuje aj o rozšírení jednotlivých kategórií: „Uvažujeme o zmene trate, takisto by sme chceli rozšíriť kategórie. Mala by pribudnúť kategória mužov nad 50 rokov, takisto juniorky by mali svoju vlastnú kategóriu,“ hovorí starosta obce Marek Nosko.
Hoci tento rok štartovalo viac pretekárov ako vlani, starosta Muránskej Dlhej Lúky čakal viac účastníkov: „Možno zavážil aj termín cez Veľkú noc, čakal som, že príde ešte viac bežcov. Výkony však boli kvalitné a časy víťazov ma potešili.“
Po pretekoch bolo vyhlásenie výsledkov a obed v sále Obecného úradu, kde sa zišli organizátori, diváci, ale predovšetkým účastníci pretekov. Na stene sa premietali fotky z pretekov a v sále vládla dobrá nálada. Umiestnení bežci získali vecné ceny a medaily, absolútny víťaz a víťazka pretekov navyše putovný pohár od starostu obce Mareka Noska. Veríme, že budúci ročník Jarného behu na Dlhej Lúke bude opäť minimálne takýto vydarený.
Tomáš Kubej
Výsledková listina Jarného behu na Dlhej Lúke 2017
FOTOGALÉRIA Z JARNÉHO BEHU 2017
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.