Čaptavý a Ušatý
Ale beda, keď niečo nevyšlo podľa predstáv publika! Ako 30. novembra 1958, práve na Andreja. V ligovom súboji so Spartakom Trnava na zasneženom teréne v 70. minúte zahodil penaltu. Sedemtisíc sklamaných divákov (medzi nimi aj ja ako malý školáčik) skamenelo. Vzápätí sa však rozpútalo peklo, ľudia pískali, kričali „fúúúúj“ a Kvašňák už nebol Andriš, ale Csampás (Čaptavý) a Füles (Ušatý).
Keď ho neskôr začala lanáriť Sparta Praha, istý čas chodili usporiadatelia počas zápasov medzi ľuďmi a do otvorených diplomatiek zbierali od nich peniaze. Vraj „Kvašňákovi na sochu, aby zostal v Košiciach“. On však nezostal a ani zo sochy nič nebolo...
Po dlhých ťahaniciach v roku 1960 obliekol „rudý“ dres, čím sa pre mnohých Košičanov navždy stal Judášom, najmä keď sa v tej sezóne Sparta zachránila v lige práve na úkor Jednoty.
Ohúril futbalový svet
Desať rokov v Sparte boli pre Kvašňáka úžasných. Tešil sa s ňou z dvoch majstrovských titulov, 47-krát reprezentoval A-mužstvo Československa, za ktoré strelil 13 gólov. Získal bronz na prvých ME vo Francúzsku v roku 1960, striebornú medailu na MS v Chile 1962, kde nastúpil vo všetkých našich zápasoch a ohúril celý futbalový svet.
Novinári o ňom písali ako o futbalistovi, ktorý ani nebehá, iba chodí kývajúc sa zo strany na stranu vo svojich kopačkách č. 45, ale všade je prvý. Reportéri prísahali, že žiadne meno nevyslovili toľkokrát ako Kvašňákovo. Na svojich druhých MS v Mexiku 1970 sa lúčil s reprezentačnou kariérou.
Fanúšikovia ho zvolili za sparťanského futbalistu storočia a na Letnej po ňom pomenovali hlavnú tribúnu. Vstúpil do siene slávy slovenského futbalu a in memoriam bol ocenený ako Športová osobnosť Košíc.
Kľačal pred rozhodcom
Na staré kolená odišiel ako jeden z našich prvých futbalistov hrať do zahraničia, do druholigového belgického FC Mechelen. V roku 1970 odtiaľ prišiel do Košíc a náš spoločný priateľ Jirko Holeček mi sprostredkoval stretnutie na rozhovor pre večerník. Úmyselne v kaviarni Slávia, čo Sparťana Kvašňáka náramne pobavilo. Bolo zážitkom počúvať tohto skvelého futbalistu a šoumena.
Otvorene hovoril o tom, že ako zamestnanec ČKD Praha mal vo fabrike svoje meno napísané na dverách, za ktorými bola iba stena. Spomínali sme, ako si so svojimi osobnými strážcami rozprával vtipy, aby otupil ich pozornosť, ako si v zápasoch občas ľahol na zem, nechal sa vyniesť na nosidlách a vrátil sa za potlesku divákov, alebo ako na zahraničnom zájazde kľačal pred rozhodcom a prosil, aby ho nevylúčil.
Samozrejme, nezabudli sme ani na jeho nafilmované pády do 16-ky (ale vraj len na mäkkú trávu). O pár rokov mi to názorne ukázal na štadióne Lokomotívy, keď v drese hercov v tradičnom súboji hercov proti novinárom ukážkovo spadol v našom pokutovom území a vychutnával si ovácie 12-tisíc divákov za gól, ktorý strelil z vymyslenej jedenástky. Smial sa pri tom ako malý chlapec.
Aj taký bol Andrej Kvašňák, ktorý by sa 19. mája t. r. bol dožil 85 rokov.
(ŠTEFAN NÉMETH)
(Zdroj: Košický týždenník, ročník I, č.31 / 2021).
Uverejnené so súhlasom autora.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-