sa v tom čase odohrávalo na dedine a zapájal sa do rôznych, najmä kultúrnych činností, futbal mal najradšej. Mal veľmi dobrý cit pre prihrávku, presné strely i dobré dirigentské schopnosti. Najmä so starším susedom Janom Netíkom si na ihrisku veľmi dobre rozumeli a ľahko sa dostávali do gólových šancí. Naposledy som ho videl, keď prišiel na Vianoce z vojenčiny na dovolenku. Podali sme si ruky aj vtedy, keď tesne po Novom roku 1963 odchádzal do svojho útvaru v Čechách. Pár dní na to prišla do našej dediny smutná správa o jeho tragickom skone. Nemal ešte ani 22 rokov. O niekoľko mesiacov sa mal vrátiť do civilu.  Bol fešák a aj keď nebol vysokého vzrastu, medzi mladými i staršími na dedine patril k obľúbeným mládencom. Tragédia, ktorá sa hneď na začiatku nového roku stala, bola príliš silnou a zatriasla nielen rodinou, ale celou dedinou. Veď sa stala len niekoľko mesiacov potom, ako tragicky zahynul jeho starší brat Ondrej. Slzy matky, ktorá tak stratila dvoch synov, a niekoľko rokov predtým aj manžela, boli neprestávajúce. Aj keď ich nebolo v očiach Jankovej matky vidieť, každý ich tam  pri pohľade na ňu videl.
Peter Urban už ako starší žiak začal hrávať za Rožňavu. Nosil v sebe veľký futbalový talent. Poznal som ho na ihrisku ešte ako žiaka, kde vynikal nielen svojou výškou medzi spolužiakmi, ale aj tým, že vedel, čo s futbalovou loptou robiť. Mal ju veľmi rád, akoby patrila nerozlučne k nemu. V rodine bol spomedzi troch detí ako chlapec sám. Všetci mali z neho radosť. Aj keď ako dospelý pracoval v bani na úseku v rodnej obci, prejavil sa ako pracovitý a zvládal všetky práce, ktoré v bani bolo treba vykonávať. Pomáhal každému i starším haviarom pri zdolávaní ich problémov. A to sa mu stalo osudným aj v počas jeho poslednej smeny na pracovisku. Chlapi dlho spomínali, ako mu nemohli pomôcť v tej najdôležitejšej situácii, hoci on im predtým chcel pomôcť aj s nasadením života. Bolo im podozrivé, prečo sa zo zberača rudy prestala do vozíkov sypať ruda. Márne sa hneď snažili odstrániť problém. Z ústia zberača ho však vytiahli už mŕtveho. Nebolo mu pomoci. Márne sa o to všetci, ktorí boli v tej smene, snažili. Osemnásteho júla 1980 by sa bol dožil 25 rokov.
Tretím mladým futbalistom bol Miroslav Lindák. Aj keď som ho nepoznal osobne, lebo do Rožňavského Bystrého sa priženil z Rakovnice, keď ma už moje povinnosti presunuli do Bratislavy a ani som nestíhal sledovať  futbalové dianie v Bystrom. Preto ani podrobnosti tragédie tohto môjho krajana nepoznám. Viem však, že prostredníctvom manželky tiež patril aj do Urbanovskej rodiny. Do tej, ktorá musela znášať bolesť po strate Petra. Akoby banícka práca chcela takto upovedomiť každého, že ľudí ona na jednej strane spája od pradávnych čias, ale nezabudne z nich vyberať aj mladé životy. Mária Baňa v Rožňave bola  posledným miestom, kde vyhasol pri práci v bani jeho mladý život. Mal iba 24 rokov. Obrovský balvan, ktorý pritlačil mladého Mira o stenu porubu, zaťažil na dlhé roky aj mysle jeho najbližších – manželku, dcérku i syna, jeho rodičov i rodičov manželky Táni. Dnes by bol iste šťastný zo svojich detí, ktoré ukončili vysokoškolské štúdium a boli slávnostne promované.
Aj preto na znak úcty k svojim kamarátom, spoluobčanom i futbalistom každoročne usporiadávajú futbalisti Baníka Rožňavské Bystré futbalový turnaj ako ich Memoriál. V deň turnaja, ktorý býva počas letnej futbalovej prestávky, domáci futbalisti spoločne položia na hroby troch spomínaných futbalistov vence i kytice vďaky. Tak tomu bolo aj tohto roku aj za prítomnosti starostky obce Želmíry Gonosovej i sestry Petra Urbana pani Heleny Babičovej. Iba škoda, že nik z pozvaných mužstiev sa k delegácii domácich futbalistov ani raz na cintorín nepridal. Memoriál by mal istotne silnejší náboj. Fotografie pripravil Peťo Urban, syn tragicky zosnulého Petra Urbana.
Ondrej Doboš

{gallery}futbal/2012/memorial/1{/gallery}
{jcomments on}