zóna s altánkom a malým jazierkom. Následne trasa vedie cez les, odkiaľ je krásny výhľad na celú dedinu. Po ceste k ďalšiemu zastaveniu – kaplnke panny Márie – sú informačné tabule popisujúce faunu a flóru v obci a jej okolí. Poslednými zastaveniami uprostred obce je jednoposchodový barokovo-klasicistický kaštieľ, postavený v druhej polovici 18. storočia pre Štefana Andrášiho (v súčasnosti, žiaľ, s dosť nevhodne upravenou fasádou) a katolícky kostol sv. Mikuláša z roku 1779.
 |
 |
 |
 |
|||
 |
 |
 |
 |
Okrem informačných tabúľ a vyznačenia samotnej trasy náučného chodníka vnikol zároveň propagačný dvojjazyčný leták. Obsahuje mapu, historické fotografie, detailný popis jednotlivých zastavení a tiež údaje o histórii obce.
V obci a jej okolí sa nachádza množstvo pozostatkov po banskej a hutnícko-železiarskej činnosti. Od štôlne Dionýz vedie trasa bývalej úzkorozchodnej železnice na Malý vrch, kde sa nachádza torzo portálu štôlne Anton (Antal). Od štôlne Dionýz smerom na Bôrku cca 500 m pri starej horárni je cesta kopírujúca Banský potok, kde sa nachádzajú torzá banskej činnosti, štôlňa Karol, halda štôlne Tomáš ako aj štôlne Západná Irma a Anton.
Trasu náučného chodníka Poklady Drnavy je možné absolvovať aj na bicykli. V Sedliackom dvore Tulipán (Drnava, č. d. 31) je možné si vypožičať elektrobicykel a okrem náučného chodníka spoznať aj širšie okolie doliny Čremošnej, Volovských vrchov, Slovenského krasu či Zádielskej tiesňavy.
 |
 |
 |
 |
Zaujímavosti:
Prvú vysokú pec v Drnave dala postaviť v roku 1817 na mieste štyroch bývalých slovenských pecí vdova po Štefanovi Andrášim, Mária Festetichová. Jej syn, gróf Juraj Andráši nechal neskôr postaviť druhú vysokú pec so zlievarňou. V roku 1825 bola vystavaná na tú dobu moderná železiareň, ktorá bola od 30. rokov 19. storočia považovaná za vzorový železiarsky závod v Uhorsku. V železiarni spracovávali rudy z banských polí na vrchu Rákoš, Malom vrchu a z okolia Drnavy, Rožňavy, Štítnika a Dobšinej. Odlievali sa tu aj strojné súčiastky, železničné výhybky a kolesá, ale aj dekoratívne a spotrebné predmety, ako liatinové piecky, náhrobníky, mreže či zábradlia. Súčasťou výrobného programu boli aj drobné predmety potrebné v zámočníckych dielňach, napr. skrutky, ale aj rozličné sporáky, platne, nádoby, kotle, závažia, súčiastky do hodín a iné. O vysokej technickej úrovni výroby svedčí aj skutočnosť, že tu v roku 1844 odliali nosníky a hlavné časti pre Széchenyiho reťazový most (Lánchíd) v Budapešti, dokončený v roku 1849. Železiareň bola v prevádzke do roku 1915.
Banská činnosť v tomto rudnom rajóne siaha do dávnej minulosti. Dobývali sa tu hlavne železné rudy limonit a siderit, súbežne sa ťažil aj baryt (v mineralogickom názvosloví písané barit), ktoré sa tavili v slovenských peciach v Drnave, písomne uvádzaných už v roku 1619. V roku 1894 bolo na území obce 18 železorudných baní. Najvýznamnejšou žilou tejto oblasti bola žila Dionýz a svojou dĺžkou 1200 metrov a max. mocnosťou 12 metrov aj najväčšou. Hlavným rudným minerálom tu bol siderit. Žila Dionýz bola otvorená dedičnou štôlňou Dionýz (Dénes), ktorej zaujímavý portál je po rekonštrukcii dodnes zachovaný. Po roku 1942 sa štôlňa spojila úzkokoľajovou železnicou s ložiskom na Malom vrchu, odkiaľ sa na dopravu rudy do úpravní v Rožňavskej Bani vybudovala 7,5 km dlhá lanovková dráha. Ťažba bola ukončená 31.12.1965. (Iný zdroj uvádza, že ťažba železných rúd a barytu (baritu) na Malom vrchu bola ukončená v roku 1969 a ťažba sideritu v Drnave v roku 1974.)
 |
 |
Viac informácií:
https://sobotnik.sk/2019/10/drnava-naucny-chodnik-poklady-drnavy/
http://ciernediery.sk/zeleziaren-v-drnave/
https://www.majgemer.sk/images/stories/kultura/banici/banictvo/nerastne-suroviny-roznava.pdf
http://www.slovensky-kras.eu/info/kam-za-pamiatkami/stolna-dionyz-v-drnave/
http://banskacesta.eu/obce/data/uploads/drnava/drnava.pdf
Pripravuje Marta Mikitová
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-