 Škvrny salamandry-1.jpg)
zóna s altánkom a malým jazierkom. Následne trasa vedie cez les, odkiaľ je krásny výhľad na celú dedinu. Po ceste k ďalšiemu zastaveniu – kaplnke panny Márie – sú informačné tabule popisujúce faunu a flóru v obci a jej okolí. Poslednými zastaveniami uprostred obce je jednoposchodový barokovo-klasicistický kaštieľ, postavený v druhej polovici 18. storočia pre Štefana Andrášiho (v súčasnosti, žiaľ, s dosť nevhodne upravenou fasádou) a katolícky kostol sv. Mikuláša z roku 1779.
 |
 |
 |
 |
|||
 |
 |
 |
 |
Okrem informačných tabúľ a vyznačenia samotnej trasy náučného chodníka vnikol zároveň propagačný dvojjazyčný leták. Obsahuje mapu, historické fotografie, detailný popis jednotlivých zastavení a tiež údaje o histórii obce.
V obci a jej okolí sa nachádza množstvo pozostatkov po banskej a hutnícko-železiarskej činnosti. Od štôlne Dionýz vedie trasa bývalej úzkorozchodnej železnice na Malý vrch, kde sa nachádza torzo portálu štôlne Anton (Antal). Od štôlne Dionýz smerom na Bôrku cca 500 m pri starej horárni je cesta kopírujúca Banský potok, kde sa nachádzajú torzá banskej činnosti, štôlňa Karol, halda štôlne Tomáš ako aj štôlne Západná Irma a Anton.
Trasu náučného chodníka Poklady Drnavy je možné absolvovať aj na bicykli. V Sedliackom dvore Tulipán (Drnava, č. d. 31) je možné si vypožičať elektrobicykel a okrem náučného chodníka spoznať aj širšie okolie doliny Čremošnej, Volovských vrchov, Slovenského krasu či Zádielskej tiesňavy.
 |
 |
 |
 |
Zaujímavosti:
Prvú vysokú pec v Drnave dala postaviť v roku 1817 na mieste štyroch bývalých slovenských pecí vdova po Štefanovi Andrášim, Mária Festetichová. Jej syn, gróf Juraj Andráši nechal neskôr postaviť druhú vysokú pec so zlievarňou. V roku 1825 bola vystavaná na tú dobu moderná železiareň, ktorá bola od 30. rokov 19. storočia považovaná za vzorový železiarsky závod v Uhorsku. V železiarni spracovávali rudy z banských polí na vrchu Rákoš, Malom vrchu a z okolia Drnavy, Rožňavy, Štítnika a Dobšinej. Odlievali sa tu aj strojné súčiastky, železničné výhybky a kolesá, ale aj dekoratívne a spotrebné predmety, ako liatinové piecky, náhrobníky, mreže či zábradlia. Súčasťou výrobného programu boli aj drobné predmety potrebné v zámočníckych dielňach, napr. skrutky, ale aj rozličné sporáky, platne, nádoby, kotle, závažia, súčiastky do hodín a iné. O vysokej technickej úrovni výroby svedčí aj skutočnosť, že tu v roku 1844 odliali nosníky a hlavné časti pre Széchenyiho reťazový most (Lánchíd) v Budapešti, dokončený v roku 1849. Železiareň bola v prevádzke do roku 1915.
Banská činnosť v tomto rudnom rajóne siaha do dávnej minulosti. Dobývali sa tu hlavne železné rudy limonit a siderit, súbežne sa ťažil aj baryt (v mineralogickom názvosloví písané barit), ktoré sa tavili v slovenských peciach v Drnave, písomne uvádzaných už v roku 1619. V roku 1894 bolo na území obce 18 železorudných baní. Najvýznamnejšou žilou tejto oblasti bola žila Dionýz a svojou dĺžkou 1200 metrov a max. mocnosťou 12 metrov aj najväčšou. Hlavným rudným minerálom tu bol siderit. Žila Dionýz bola otvorená dedičnou štôlňou Dionýz (Dénes), ktorej zaujímavý portál je po rekonštrukcii dodnes zachovaný. Po roku 1942 sa štôlňa spojila úzkokoľajovou železnicou s ložiskom na Malom vrchu, odkiaľ sa na dopravu rudy do úpravní v Rožňavskej Bani vybudovala 7,5 km dlhá lanovková dráha. Ťažba bola ukončená 31.12.1965. (Iný zdroj uvádza, že ťažba železných rúd a barytu (baritu) na Malom vrchu bola ukončená v roku 1969 a ťažba sideritu v Drnave v roku 1974.)
 |
 |
Viac informácií:
https://sobotnik.sk/2019/10/drnava-naucny-chodnik-poklady-drnavy/
http://ciernediery.sk/zeleziaren-v-drnave/
https://www.majgemer.sk/images/stories/kultura/banici/banictvo/nerastne-suroviny-roznava.pdf
http://www.slovensky-kras.eu/info/kam-za-pamiatkami/stolna-dionyz-v-drnave/
http://banskacesta.eu/obce/data/uploads/drnava/drnava.pdf
Pripravuje Marta Mikitová
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-