Kým sa ešte pred 30 rokmi v našich končinách ponuka obmedzovala na párok v rožku, pečenú klobásku, hranolčeky, lángoše alebo sladké pirôžky, v deväťdesiatych rokoch ulice našich miest doslova zaplavila ponuka "fastfoodov" . A tak sme objavili kebab, gyros, gofri, mini pice, hamburgery, wrapy a bagety. Biznis model týchto prevádzok bol však najmä v prvých rokoch po revolúcii vo väčšine rovnaký: kúpiť tie najlacnejšie polotovary, s minimom nákladov ich ohriať a predať za čo možno najvyššiu cenu. Chuťový zážitok a zdravotný aspekt bol otázny, no hovoriť o kulinárskom umení sa tu v žiadnom prípade nedalo.
Ako to je dnes?
Dnes sú už tieto časy, zdá sa, definitívne za nami. Skutočne, jedlo na ulici už dávno prestalo byť iba o rýchlej a lacnej alternatíve ku kamenným reštauráciám. Sme náročnejší a sme ochotní za dobrú službu aj niečo priplatiť. Nepochybne tu svoju rolu zohráva aj meniaci sa životný štýl mladých ľudí, a to najmä vo väčších mestách.
Jedlo na ulici sa predáva spod plátenných šiatrov, z okienok drevených mini domčekov, prívesných vozíkov, pojazdných karavanov alebo rôznych foodtrackov v tých najrozmanitejších dizajnoch, od retro áut cez tie vtipne pomaľované, luxusné, až po autá v tvare klobásy. Ponuka je naozaj široká a zahŕňa všetky možné chute, spôsoby prípravy , ingrediencie a jedlá svojím pôvodom siahajú snáď na všetky kontinenty.
Relatívnou novinkou posledných rokov je usporadúvanie streetfood festivalov, kde sa na jednom mieste, najčastejšie počas víkendu, môžu predstaviť "gastro stánky" so svojimi špecialitami. Tieto festivaly sa stretávajú s veľkým ohlasom a ľudia ich veľmi radi a v hojnom počte navštevujú.
Gastronomický zážitok na ulici, možno už aj vo vašom meste.
A tak za skutočne kvalitným streetfoodom už nemusíme vycestovať niekde do Londýna, Kodane, Barcelony alebo Berlína, ale úplne postačí porozhliadnuť sa na sociálnych sieťach, alebo začítať sa v blogoch foodtravelerov či nespočetných turistických portáloch a určite nájdete nejaký aj v neďalekom okresnom meste. A tak sa často stáva, že za skutočne výnimočnou streetfood prevádzkou sa cestuje často aj viac ako len desiatky kilometrov. Paradoxne tak namiesto rýchleho jedla záujemcovia o kulinárske zážitky stoja v dlhých radoch alebo dokonca s časenkami v rukách. Odmenou im však často býva skutočný gastronomický zážitok. Grilované, pečené, varené, dusené alebo aj celkom surové mäsá, rebierka, krídelká, klobásky, syry, zelenina, zemiaky na tisíc spôsobov a na tom všetkom najrozmanitejšie dresingy, omáčky, dochucovadlá. Bonusom je príprava jedla priamo pred vašimi očami, kedy vidíte nielen ako sa váš pokrm pripravuje, ale najmä z čoho. Predajcovia sa snažia zaujať aj samotným podávaním jedál, obalmi, obrúskami, sedením, osvetlením, skrátka čímkoľvek, čím by vám spríjemnili váš gastro 
zážitok. Koncept býva rôzny. Zatiaľ čo niektoré prevádzky vsádzajú na národný princíp (talianska, mexická, francúzska kuchyňa), iné na konkrétnu surovinu či produkt (zemiaky, vajcia,fašírky, buchty), ďalší si vybrali rovno svoju tému. Napríklad žilinský butcher's bits , ako už napovedá nazov (mäsiarove kúsky), ponúka na svojom grile všetko, čo nájdeme v dobrej mäsiarni a dopĺňa to skvelými burgermi, napríklad aj z jelenieho mäsa.
Jednoducho dnešný streetfood už dávno nie je fastfood. Vďakabohu.
Spracoval: Ing. Boris Halaj
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.