Teda v krajine, kde je sústredená polovica celosvetovej populácie ošípaných, v krajine, ktorá skonzumuje viac ako 65 % všetkej bravčoviny dochovanej na tejto planéte. Výtlak čínskeho bravčového priemyslu sa odhaduje na 128 mld. USD.

Bravčové mäso je najviac konzumované mäso v Číne. Priemerný Číňan spotreboval v roku 2018 až 53 kg mäsa, pričom bravčové mäso predstavovalo z toho takmer 64 %. Spotreba mäsa v rozvíjajúcej sa čínskej ekonomike pritom stúpa z roka na rok nezadržateľným tempom. Kým v roku 2011 to bolo ešte len 43,8 kg, pre rok 2020 sa spotreba na hlavu odhaduje na úrovni 55,7 kg, čo predstavuje nárast o viac ako 27 % iba za posledných 9 rokov.
Účinky epidémie na takom obrovskom trhu sú okamžité a drastické. V samotnej Číne sa pultové ceny bravčového mäsa a mäsových výrobkov zvýšili o desiatky percent a tento rast stále pokračuje. Odhaduje sa, že od vypuknutia morovej epidémie v Číne v auguste 2018 africký mor ošípaných zoseká do konca roka čínsku populáciu ošípaných na polovicu. To predstavuje v číslach stratu neuveriteľných 300 - 350 miliónov ošípaných (alebo štvrtinu svetovej populácie ošípaných).
Samostatným problémom je aj samotná likvidácia týchto zvierat. Malí farmári vo vzdialených provinciách uhynuté zvieratá zakopávajú do zeme, čím iba vytvárajú ďalší problém. Africký mor ošípaných (AMO) je endemické, vysoko nákazlivé ochorenie pochádzajúce z južnej Afriky. Táto choroba sa po prvýkrát rozšírila medzi ošípanými prostredníctvom kliešťami kontaminovaného krmiva privezeného do Európy v 60. rokoch. Odvtedy sa sporadicky objavujú ohniská choroby v rôznych častiach sveta, všade tam, kde dochádza k styku divo žijúcich prasiat s populáciou farmy. Hoci je choroba smrteľná pre ošípané, nepredstavuje pre človeka žiadne známe nebezpečenstvo. Vírus je mimoriadne odolný, prežije varenie aj niekoľkoročné zmrazenie.
Znalci ázijského regiónu tvrdia, že problém vznikol v dôsledku veľkého počtu malých chovov ošípaných so zlou biologickou bezpečnosťou. Štúdia 68 ohnísk nákazy v Číne dospela k záveru, že viac ako jedna tretina bola spôsobená kŕmením ošípaných potravinovým odpadom. Takéto kŕmenie je vysoko rizikové, ale, žiaľ, úplne bežné najmä v menších farmách. Ďalším faktorom, pre ktorý nástup epidémie tak akceleroval, je nízka genetická diverzita tamojšej populácie ošípaných.
Ako z toho von?
Vláda najľudnatejšej krajiny sveta sa rozhodne celej situácii iba neprizerá so založenými rukami a uvoľnila veľké zásoby mrazeného bravčového mäsa. Napriek tomu dovoz mäsa vzrástol o 60 %, čo ihneď atakovalo globálne trhy. Bol znovu povolený dovoz bravčoviny z najrôznejších krajín sveta, naposledy čínski úradníci vyštartovali na bleskovú certifikáciu fariem pre dovoz do Brazílie a Kanady.
Problémom však je, že je to stále málo. Celosvetový export bravčoviny je 8 mil. ton, zatiaľ čo samotná Čína by aktuálne potrebovala 24 mil. ton. Čínskym bankám bolo zase nariadené ponúkať úverové linky a pôžičky s nízkym úrokom pre farmy s viac ako 5 000 ošípaných a dotácie až 5 miliónov juanov (700 000 dolárov), ktoré sú určené na podporu výstavby veľkých chovov ošípaných.
Vláda v Pekingu si dobre uvedomuje, že práve nedostatok obľúbenej bravčoviny by sa potenciálne mohol stať spúšťačom širšieho celospoločenského pohybu, ktorý by mohol skončiť až na Námestí nebeského pokoja, podobne ako v roku 1989.
Zbaviť sa morovej nákazy a nanovo vybudovať zdravú populáciu prasiat v krajine bude podľa niektorých analytikov trvať tri až päť rokov. Analytici však dodávajú, že keďže Čína je krajina, ktorá vybudovala najväčšiu vysokorýchlostnú železničnú sieť za 10 rokov a 130 000 km diaľnic za 20 rokov, je vysoko pravdepodobné, že vytvorí do 5 rokov najväčší a najúčinnejší dodávateľský reťazec ošípaných na svete, ktorý bude následne valcovať zvyšok mäsospracujúceho sveta.
Desať viac či menej neočakávaných následkov AMO
1. Znížením produkcie bravčoviny sa zníži aj dopyt po sójových bôboch, ktoré tvoria hlavnú zložku kŕmnych zmesí pre ošípané. Vzhľadom na to, že je Čína najväčším dovozcom sóje a väčšina jej importu pochádza zo Spojených štátov, bude to mať priamy dopad na už aj tak napäté vzťahy týchto dvoch super ekonomík a zatlačí to aj na cenu sóje na globálnom trhu.
2. Obrovské marže, ktoré teraz dosahujú chovatelia prasiat v Číne, sú dobrou motiváciou, aby sa ošípané vykrmovali do vyšších porážkových hmotností. Takéto „prekrmovanie“ síce pomáha čiastočne znížiť cenový prepad sóje, nakoľko konverzia krmiva pri vyšších hmotnostiach je oveľa nižšia (na kilo mäsa sa minie viac krmiva), ale na druhej strane sa produkujú ošípané s vyšším podielom tuku. Na trh teda prúdi menej zdravé, mastnejšie mäso.
3. Ďalším dôsledkom je enormné zvýšenie používania antibiotík u zdravých zvierat na čínskych farmách, ktoré sa takto snažia predchádzať vzniku nákazy. Keďže zatiaľ chýbajú v tomto smere regulácie, vzniká vážna obava o globálnu antibiotickú rezistenciu. Aj keď treba povedať, že Čína nedávno začala pilotný program na odstránenie používania antibiotík v poľnohospodárskom chove zvierat do roku 2020.
4. Cenový tlak bravčoviny sa prelial aj do príbuzných komodít, a preto sa prepisovali cenovky aj pri ďalších zdrojoch živočíšnych bielkovín, akými sú hovädzie, kurčatá, kačice alebo vajcia.
5. Vďaka masívnemu rozšíreniu AMO sa popálilo mnoho investorov s nemalým spoločenským vplyvom a tí teraz požadujú lepšie riadenie rizík chovu a jeho trvalú udržateľnosť.
6. Ďalším z nepriamych následkov nedostatku ošípaných je aj možný výpadok niektorých liečiv naviazaných na spracovanie bravčoviny, ako je napríklad heparín, ktorý sa používa na riedenie krvi v humánnej medicíne.
7. Táto situácia tiež nanovo otvorila debaty na tému „rastlinného mäsa“ a potreby rozmanitosti zdrojov bielkovín.
8. V Číne sa objavili v predaji vakcíny proti AMO. Tie však podľa vedcov neexistujú a nebudú existovať minimálne najbližších päť rokov. To však nebráni podnikavcom v predaji “zaručených očkovacích látok”.
9. Podľa ekonómov je dopad AMO v Číne taký veľký, že sa mu podarilo naštartovať infláciu juanu. Aktuálne vo výške 3,8 %.
10. Oveľa vážnejší problém ako Čína však majú krajiny so slabšími ekonomikami, ako sú Vietnam, Kambodža, Mongolsko a Laos, kde sú nedostatkom živočíšnych bielkovín reálne ohrozené milióny ľudských životov.
Aktuálne ceny bravčového mäsa v rôznych regiónoch Slovenska si môžete pozrieť na masodomov.sk .
Spracoval: Ing. Boris Halaj



































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-