Teda v krajine, kde je sústredená polovica celosvetovej populácie ošípaných, v krajine, ktorá skonzumuje viac ako 65 % všetkej bravčoviny dochovanej na tejto planéte. Výtlak čínskeho bravčového priemyslu sa odhaduje na 128 mld. USD.
Bravčové mäso je najviac konzumované mäso v Číne. Priemerný Číňan spotreboval v roku 2018 až 53 kg mäsa, pričom bravčové mäso predstavovalo z toho takmer 64 %. Spotreba mäsa v rozvíjajúcej sa čínskej ekonomike pritom stúpa z roka na rok nezadržateľným tempom. Kým v roku 2011 to bolo ešte len 43,8 kg, pre rok 2020 sa spotreba na hlavu odhaduje na úrovni 55,7 kg, čo predstavuje nárast o viac ako 27 % iba za posledných 9 rokov.
Účinky epidémie na takom obrovskom trhu sú okamžité a drastické. V samotnej Číne sa pultové ceny bravčového mäsa a mäsových výrobkov zvýšili o desiatky percent a tento rast stále pokračuje. Odhaduje sa, že od vypuknutia morovej epidémie v Číne v auguste 2018 africký mor ošípaných zoseká do konca roka čínsku populáciu ošípaných na polovicu. To predstavuje v číslach stratu neuveriteľných 300 - 350 miliónov ošípaných (alebo štvrtinu svetovej populácie ošípaných).
Samostatným problémom je aj samotná likvidácia týchto zvierat. Malí farmári vo vzdialených provinciách uhynuté zvieratá zakopávajú do zeme, čím iba vytvárajú ďalší problém. Africký mor ošípaných (AMO) je endemické, vysoko nákazlivé ochorenie pochádzajúce z južnej Afriky. Táto choroba sa po prvýkrát rozšírila medzi ošípanými prostredníctvom kliešťami kontaminovaného krmiva privezeného do Európy v 60. rokoch. Odvtedy sa sporadicky objavujú ohniská choroby v rôznych častiach sveta, všade tam, kde dochádza k styku divo žijúcich prasiat s populáciou farmy. Hoci je choroba smrteľná pre ošípané, nepredstavuje pre človeka žiadne známe nebezpečenstvo. Vírus je mimoriadne odolný, prežije varenie aj niekoľkoročné zmrazenie.
Znalci ázijského regiónu tvrdia, že problém vznikol v dôsledku veľkého počtu malých chovov ošípaných so zlou biologickou bezpečnosťou. Štúdia 68 ohnísk nákazy v Číne dospela k záveru, že viac ako jedna tretina bola spôsobená kŕmením ošípaných potravinovým odpadom. Takéto kŕmenie je vysoko rizikové, ale, žiaľ, úplne bežné najmä v menších farmách. Ďalším faktorom, pre ktorý nástup epidémie tak akceleroval, je nízka genetická diverzita tamojšej populácie ošípaných.
Ako z toho von?
Vláda najľudnatejšej krajiny sveta sa rozhodne celej situácii iba neprizerá so založenými rukami a uvoľnila veľké zásoby mrazeného bravčového mäsa. Napriek tomu dovoz mäsa vzrástol o 60 %, čo ihneď atakovalo globálne trhy. Bol znovu povolený dovoz bravčoviny z najrôznejších krajín sveta, naposledy čínski úradníci vyštartovali na bleskovú certifikáciu fariem pre dovoz do Brazílie a Kanady.
Problémom však je, že je to stále málo. Celosvetový export bravčoviny je 8 mil. ton, zatiaľ čo samotná Čína by aktuálne potrebovala 24 mil. ton. Čínskym bankám bolo zase nariadené ponúkať úverové linky a pôžičky s nízkym úrokom pre farmy s viac ako 5 000 ošípaných a dotácie až 5 miliónov juanov (700 000 dolárov), ktoré sú určené na podporu výstavby veľkých chovov ošípaných.
Vláda v Pekingu si dobre uvedomuje, že práve nedostatok obľúbenej bravčoviny by sa potenciálne mohol stať spúšťačom širšieho celospoločenského pohybu, ktorý by mohol skončiť až na Námestí nebeského pokoja, podobne ako v roku 1989.
Zbaviť sa morovej nákazy a nanovo vybudovať zdravú populáciu prasiat v krajine bude podľa niektorých analytikov trvať tri až päť rokov. Analytici však dodávajú, že keďže Čína je krajina, ktorá vybudovala najväčšiu vysokorýchlostnú železničnú sieť za 10 rokov a 130 000 km diaľnic za 20 rokov, je vysoko pravdepodobné, že vytvorí do 5 rokov najväčší a najúčinnejší dodávateľský reťazec ošípaných na svete, ktorý bude následne valcovať zvyšok mäsospracujúceho sveta.
Desať viac či menej neočakávaných následkov AMO
1. Znížením produkcie bravčoviny sa zníži aj dopyt po sójových bôboch, ktoré tvoria hlavnú zložku kŕmnych zmesí pre ošípané. Vzhľadom na to, že je Čína najväčším dovozcom sóje a väčšina jej importu pochádza zo Spojených štátov, bude to mať priamy dopad na už aj tak napäté vzťahy týchto dvoch super ekonomík a zatlačí to aj na cenu sóje na globálnom trhu.
2. Obrovské marže, ktoré teraz dosahujú chovatelia prasiat v Číne, sú dobrou motiváciou, aby sa ošípané vykrmovali do vyšších porážkových hmotností. Takéto „prekrmovanie“ síce pomáha čiastočne znížiť cenový prepad sóje, nakoľko konverzia krmiva pri vyšších hmotnostiach je oveľa nižšia (na kilo mäsa sa minie viac krmiva), ale na druhej strane sa produkujú ošípané s vyšším podielom tuku. Na trh teda prúdi menej zdravé, mastnejšie mäso.
3. Ďalším dôsledkom je enormné zvýšenie používania antibiotík u zdravých zvierat na čínskych farmách, ktoré sa takto snažia predchádzať vzniku nákazy. Keďže zatiaľ chýbajú v tomto smere regulácie, vzniká vážna obava o globálnu antibiotickú rezistenciu. Aj keď treba povedať, že Čína nedávno začala pilotný program na odstránenie používania antibiotík v poľnohospodárskom chove zvierat do roku 2020.
4. Cenový tlak bravčoviny sa prelial aj do príbuzných komodít, a preto sa prepisovali cenovky aj pri ďalších zdrojoch živočíšnych bielkovín, akými sú hovädzie, kurčatá, kačice alebo vajcia.
5. Vďaka masívnemu rozšíreniu AMO sa popálilo mnoho investorov s nemalým spoločenským vplyvom a tí teraz požadujú lepšie riadenie rizík chovu a jeho trvalú udržateľnosť.
6. Ďalším z nepriamych následkov nedostatku ošípaných je aj možný výpadok niektorých liečiv naviazaných na spracovanie bravčoviny, ako je napríklad heparín, ktorý sa používa na riedenie krvi v humánnej medicíne.
7. Táto situácia tiež nanovo otvorila debaty na tému „rastlinného mäsa“ a potreby rozmanitosti zdrojov bielkovín.
8. V Číne sa objavili v predaji vakcíny proti AMO. Tie však podľa vedcov neexistujú a nebudú existovať minimálne najbližších päť rokov. To však nebráni podnikavcom v predaji “zaručených očkovacích látok”.
9. Podľa ekonómov je dopad AMO v Číne taký veľký, že sa mu podarilo naštartovať infláciu juanu. Aktuálne vo výške 3,8 %.
10. Oveľa vážnejší problém ako Čína však majú krajiny so slabšími ekonomikami, ako sú Vietnam, Kambodža, Mongolsko a Laos, kde sú nedostatkom živočíšnych bielkovín reálne ohrozené milióny ľudských životov.
Aktuálne ceny bravčového mäsa v rôznych regiónoch Slovenska si môžete pozrieť na masodomov.sk .
Spracoval: Ing. Boris Halaj
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.