sa dajú robiť s pozitívnym výsledkom, aj bez peňazí. Štátne orgány majú predovšetkým vytvárať priaznivé investičné a legislatívne podmienky pre rozvoj cestovného ruchu, vrátane osobitných daňových a poplatkových bonusov určených menej rozvinutým regiónom. Samospráva sa musí bezprostredne podieľať na tom, aby obec, mestečko malo, čo a na primeranej kultúrnej úrovni ponúknuť domácim alebo zahraničným turistom. Dnes by som sa chcel skôr venovať nekonečnému problému peňazí.
Cestovný ruch je iste aj o peniazoch, ale o tých, ktoré by mali turisti, naši hostia, minúť v našich dedinách a mestečkách. Na mieste je otázka, čo im môžeme v našich dedinách a mestečkách ponúknuť, aby u nás ostali, čo i len jeden, jediný deň?
Uvediem malý príklad: Rok som pravidelne chodieval na obedy do reštaurácie, v ktorej za ten čas štyrikrát vymenili personál obsluhy. Nebol som prekvapený. Obsluhujúci personál, za ten rok, sa ani raz neusmial, dokonca, a to mi nebudeš vari veriť, ani raz, keď mi priniesli jedlo, nepovedal dobrú chuť. Prestal som tam chodiť, napriek tomu, že to mám najbližšie. Vieš o čom hovorím.
Inými slovami, všetko je skôr o ľuďoch, v ľuďoch a v ich hlavách. Práve preto tvrdím, že je veľa skutočností, ktoré vydávajú svedectvo o ľuďoch dediny a mestečka, o samospráve a občianskej spoločnosti (združenia, spolky organizácie) a v širších súvislostiach o kvalite demokracie a úrovni všeobecnej kultúrnosti. Pri cieľavedomej mobilizácii týchto faktorov sa dá veľa urobiť bez peňazí alebo s minimálnymi nákladmi. Pre ilustráciu: Označenie pomenovania potokov, dolín, rybníkov, turistických chodníkov, studničiek vrátanie ich čistenia a udržiavania. V minulosti boli gemerské dedinky a mestečká posiate kováčskymi, zámočníckymi, stolárskymi dielňami. Koľko z nich je prístupných ako technicko-kultúrne pamiatky? Koľko dedín a mestečiek má svoje vlastné múzeum, ako svedectvo o živote predkov. Predmety týchto svedectiev sa trestuhodne strácajú, znehodnocujú, rozpredávajú. Nemyslíš, že by sa mnohé z toho dalo urobiť, s minimálnymi nákladmi v rámci mobilizácie miestnych ľudských zdrojov, ako súčasť celo okresného pohybu „Pomôžme si sami...“ Urobme všetko preto, aby sa u nás hostia dobre cítili, boli bohatší o zážitky, možno potom sa k nám budú aj radi vracať a nebudú ľutovať ani peniaze.
Juraj, všade sa nájdu múdri i hlúpi jednotlivci. A život, stav vecí verejných v obci, mestečku je vizitkou tých prvých. Pretože od tých druhých nemožno oprávnene očakávať, že sa budú správať a konať múdro. Nakoniec som vypotil túto, „skvostnú perlu“: „Bez peňazí a s úsmevom je život krajší.“ Neviem, či aj v cestovnom ruchu?
S pozdravom
Ľudo
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.