Základná organizácia Jednoty dôchodcov na Slovensku v Rakovnici patrí medzi popredné organizácie. Pre svojich členov pripravuje a realizuje podujatia, akcie, ktoré prinášajú činnosť vzdelávaciu, športovú, kultúrnu, turistickú, ozdravovaciu... Cieľom snaženia predsedu ZO Mgr. Ladislava Fabiána a výboru je neustála aktivácia, vyžitie, prezentácia, ozdravovanie a relaxácia seniorov.Robia to na základe aktívneho prístupu členov k zdraviu, okoliu, komunikácií, prevencií atď. Vypracované a realizované programy, podujatia či iné aktivity vždy našli priaznivú odozvu u členov. Vyjadrovali to spokojnosťou a prejavom túžby znova sa spolu stretnúť.
Zvláštnosťou roka 2015 bola, v histórií ZO JDS, úplná novinka. Začalo to nápadom predsedu Mgr. L. Fabiána, ktorý predložil výboru na prerokovanie. Išlo o realizáciu spoločných stretnutí miestnych organizácií JDS z okolitých obcí. Myšlienka bola spontánne prijatá. Spoločné i osobné stretnutia predsedov ZO malo priaznivý ohlas i súhlas členskej základne. Paralelné stretnutia so starostami obci odobrili a podporili realizáciu nápadu.
Boli to prvé kroky, ktoré vyústili do spoločnej dohody s predsedami ZO JDS: za Rakovnicu Mgr. L. Fabiána, za Rožňavské Bystré Ing. Tibora Barnu a za Rudnú Irenu Tokárovú. Vynaložená energia sa v praxi prejavila na prvom spoločnom stretnutí v Rožňavskom Bystrom. Nebolo to direktívne. O výbere rozhodlo losovanie. Druhá akcia bola v Rakovnici a posledná v Rudnej.
O tom, čo sa odohrávalo na jednotlivých stretnutiach, sme na stránkach RON už písali. Verte, že každé stretnutie bolo originálne, jedinečné, spojené s trvalými spomienkami, zážitkami. ZO JDS sa dôstojne, reprezentačne predstavili. Pripravili programy, ktoré zaujali a obohatili všetkých účastníkov. Prínosom bola aj osobná účasť starostov obcí na podujatí.
Ostali zážitky, obnovené priateľstva i vznik nových... Veď všetci boli na jednej vlne, lodí. Aby spomienky len tak ľahko neuhasli prezentované boli článkami v RON, časopise TRETÍ VEK, na webstránke JDS i Maj Gemer. Pre spomienku ostali aj fotografie.
Každé podujatie končilo tým, že sa členovia pochvalne vyjadrili k stretnutiu, akcií. Zároveň sa tešili na ďalšie. Pri poslednom stretnutí v Rudnej zaznelo ústami predsedov i členov, že veľmi radi sa stretnú aj v roku 2016. Podľa slov Mgr. L. Fabiána je to reálne a žiadosti členov ho osobne tešia. V novom roku k doterajším ZO pribudne JDS z Honiec. Nový člen, nová výzva, nové stretnutia, nové zážitky oživia, spríjemnia, utužia vzájomne všetkých členov. Všetky akcie sa vydarili aj za podpory a pomoci starostov obcí : za Rakovnicu Ĺuboša Leštáka, Rožňavské Bystré Želmíry Gonosovej, Rudnú Júliusa Kerekeša.
Stretávanie ZO JDS z viacerých obcí je výborný nápad. Dokazuje, že činnosť organizácií sa stáva pestrejšou, zaujímavejšou, bohatšou. ZO JDS aj ich členovia svojim postojom a vyjadreniami ďakujú Mgr. L. Fabiánovi nielen za nápad, myšlienku, ale najmä realizáciu, ktorá členov zjednotila, potešila, upevnila vzájomné vzťahy, priateľstva. Celé stručné hodnotenie uzavrieme slovami výboru ZO JDS v Rudnej: „ Dielo sa vydarilo a už sa tešíme na ďalšie spoločné stretnutia obcí a ich aktívnych predsedov.“
-sa-
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.