metrov od palebnej čiary, my sme chodili strieľať po piatich, tak si toho nikto nevšimol, že ten malý falošný čatár má stále iné meno. Bol som prekvapený z mazákov, že nevedia strieľať, ale aj z nášho ročníka sa našli takí. Napríklad „čarostrelec“ Lacko Vrábeľ z Tulčíka za celú vojenčinu do terča trafil iba raz. Strieľali sme z pušky na terč „kľačiaceho“ strelca. Náhodou trafil figúru do hrdla. Laco z toho úspechu dostal až šok. Behal s terčom v ruke od jedného k druhému a ukazoval svoj úspech. Spisovnou šarištinou každému vykladal: „Kukaj tu, trafel som ho do hardla. Hňed by bulo po nim,“ bolo to pre neho neuveriteľné, že trafil terč.
Vrátim sa ku previerkam. Naša rota skončila na výbornú. Polák, ktorý moju výpomoc v streľbe videl, ma po previerkach zavolal do kancelárie. Chválil ma, že aj mojou zásluhou bola autorota hodnotená na výbornú. Potom vyslovil pre mňa osudnú vetu: „Slavkaju, já z vás chci mít četaře.“ Nebol by som to ja s mojou rebelantskou papuľou. Uvedomil som si dlhodobé šikanovanie z jeho strany, preto som mu dosť hrubo odpovedal: „Ja sa vám môžem na vášho „četaře“ tak z vysoka ... Svoju povinnosť vojaka si splním dobre, chcem byť dobrý šofér aj schopný vojak a nie vojenský „šašek“. Teším sa do civilu, na šachtu, kde chcem robiť banského technika po celý aktívny život. „Četaře“ môžete dať vášmu poskokovi a donášačovi desiatnikovi Fabenovi, ktorý by sa potešil aj tretej páske, lebo má na to veľké predpoklady. Jeho nadanie na vzorného vojaka sa dá posúdiť z jeho vykrikovania „čitac, pisac neznam, aľe vojnu vám spravím“, čo nám adresuje a vám to až veľmi vyhovuje mať takého hlupáka. Od nás už dostal nejaké „uznanie“ vo forme „deky“ za donášačstvo vám a ešte mu môžeme sem-tam nejaké „povýšenie“ na tú jeho špicľovskú papuľu pridať.“ Pozdravil som a odišiel.
Reakcia Moriaka nedala na seba dlho čakať. Stále sa stupňovala a vydržala mu až do konca vojenčiny. Zistil, že sa mám dobre pri kpt. Hájkovi. Niekde som povedal, že s kpt. Hájkom mám možnosť spoznávať mestá a historické pamiatky po celej republike. Tak ma preložil ako zásobovacie vozidlo na letisko ku kuchyni L-normy, kde varili pre letcov. Vo svojej zaslepenosti nevedel, že ma preložil do pozemského raja. Takú stravu nemal možno ani prezident. Keď sa neskôr dozvedel, že si tam žijem ako gróf, že kamarátom hocikedy na izbu doveziem zmrzlinu, pudingy, čokolády a iné dobrôtky, ktoré už letci nechávali na stole. Začalo ho to škrieť. Stretol ma v autoparku a začal mi vytýkať, že vynášam z kuchyne na letisku rôzne čokolády a nosím to chlapcom na izbu. To sa vraj môže považovať za krádež. Povedal som mu, že môžem doniesť čokoládu aj jemu, ak má záujem a ja to nekradnem, mne to dávajú kuchári. Pozberajú to zo stolov, keď upratujú jedáleň po ukončení obedu. Očervenel, ako obyčajne, a povedal, že to nahlási veliteľovi jedálne. „Poslúžte si, aspoň sa na vás dobre zasmeje. Už ste to raz spoznali na letisku. ako majú radi letci takých dôstojníkov, ako ste vy.“
Po čase som si vyrobil jednu nepríjemnú príhodu. Mladosť je pochabosť. Je to stará pravda. Neviem, prečo nás tešilo to, keď sme mohli vyviesť niečo nedovolené. Ujsť na vychádzku, hoci iba na jedno čapované pivo, alebo aj na tanečnú zábavu. Uliať sa z nejakého hlúpeho nástupu na politické školenie a pod. Možno to bolo z takého vzdoru, urobiť niečo, čo ja chcem. Tá príhoda však veľmi zaváňala basou, možno aj prokurátorom. Môj veľmi dobrý kamarát Vilo Ryš, robil automechanika v autodielni. Mal pridelenú skriňovú V3S-ku, ktorá bola zariadená ako pojazdná autodielňa. Zaparkovaná bola pri autodielni tak, že vstupové dvere do dielne boli obrátené k plotu. Jeho starší kolega bol desiatnik Staněk. Raz v autoparku prišli za mnou títo dvaja výmyselníci na „dôverný rozhovor“. Oznámili mi, že za plotom autoparku po skosenej lúke sa „špacírujú“ bažanty - kohúty. Na Hanej v tom čase bolo neuveriteľne veľa bažantov a prepelíc. Nahovorili ma, aby som doniesol malorážku a z vnútra skriňovej autodielne môžem zastreliť niekoľko bažantov, pritom vonku nebude ani počuť výstrel. Váhal som. Nakoniec ma prehovorili. Poobede asi o piatej som si vybral so skladu malorážku a náboje, že idem trénovať na kasárenskú strelnicu. Došiel som do autoparku, v ktorom už okrem nich nebol nikto. Staněk si predvídavo zobral funkciu dozorčieho parku. Ostal pri bráne do parku a my s Vilom sme vošli do skriňovej V3S-ky. Cez okno dverí sme pozorovali dianie na lúke. Bažanty sa tam prechádzali hore dolu, ako sliepky po hnojisku. Jeden sa priblížil na dostrel. Vilo otvoril dvere a ja som vystrelil. Bažant klesol ako podťatý. Zavreli sme dvere a čakali. Pozorovali sme, či sa neobjaví niekto na blízku. Nič zvláštneho sa nedialo. O chvíľu sa priblížil druhý bažant. Zastrelil som ho tak, ako prvého. Znovu sme čakali a pozorovali okolie. Keďže bol kľud, odišiel som z autoparku na rotu. Staněk mi povedal, aby som okolo siedmej večer prišiel na ochutnávku, že oni bažantov pripravia. Nikomu som nepovedal nič o pripravovanej hostine z bažantov v autoparku, aby sa tá správa o našej poľovačke nedostala na verejnosť. Po večeri som sa vytratil a išiel do autoparku. Horel som zvedavosťou, lebo som v živote nejedol pečeného bažanta, iba som počul, aká je to výborná pochúťka. Pri rampe som nenašiel nikoho. Od dielní sa šíril akýsi zápach, nie veľmi príjemný. Bola to zmes pachov benzínu, spálenej farby a nejakej polievky. Obišiel som budovu dielne a tam som ich našiel. Vilo so Staněkom sedeli na zemi, každý z nich mal pred sebou kotlík zhotovený z vojenskej prilby. Vnútorné remence vybrali a na vrch prilby privarili tri nôžky z guľatého železa. Postavili to na nôžky a mali z toho kotlík. Ako zdroj tepla mali zapálené samodujné benzínove lampy. Napäto pozerali do kotlíka, v ktorom bol očistený bažant a vriaca voda riadne bublala. Nezdržal som sa smiechu. Pripadali mi ako žaludné esá, zobrazené na hracích kartách. Opýtal som sa, ako stoja s hostinou. Staněk mi ochotne odrezal stehno z bažanta a položil na dosku, ktorá slúžila miesto taniera. Trochu vychladlo, pokúsil som sa ho ochutnať. Smrdelo a chutilo tak, ako kus spálenej pneumatiky. Bolo aj také tvrdé. Bol som sklamaný, povedal som im. že sa to nedá jesť. Povedali, že to už varia dve hodiny a je to stále tvrdé. Bolo aj na nich vidieť veľké sklamanie. Neviem, čo s bažantmi potom urobili, asi ich dali strážnému psovi, ktorého strážny púšťal po desiatej večer do autoparku. Bol som rád, že „hostina“ im nevyšla, lebo stratili chuť na bažantie mäsko a už ma viac neotravovali, aby som im strieľal bažantov. Uvedomil som si, že pre takú hlúposť som veľa riskoval. Mohol byť z toho aj trestný čin.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a