metrov od palebnej čiary, my sme chodili strieľať po piatich, tak si toho nikto nevšimol, že ten malý falošný čatár má stále iné meno. Bol som prekvapený z mazákov, že nevedia strieľať, ale aj z nášho ročníka sa našli takí. Napríklad „čarostrelec“ Lacko Vrábeľ z Tulčíka za celú vojenčinu do terča trafil iba raz. Strieľali sme z pušky na terč „kľačiaceho“ strelca. Náhodou trafil figúru do hrdla. Laco z toho úspechu dostal až šok. Behal s terčom v ruke od jedného k druhému a ukazoval svoj úspech. Spisovnou šarištinou každému vykladal: „Kukaj tu, trafel som ho do hardla. Hňed by bulo po nim,“ bolo to pre neho neuveriteľné, že trafil terč.
Vrátim sa ku previerkam. Naša rota skončila na výbornú. Polák, ktorý moju výpomoc v streľbe videl, ma po previerkach zavolal do kancelárie. Chválil ma, že aj mojou zásluhou bola autorota hodnotená na výbornú. Potom vyslovil pre mňa osudnú vetu: „Slavkaju, já z vás chci mít četaře.“ Nebol by som to ja s mojou rebelantskou papuľou. Uvedomil som si dlhodobé šikanovanie z jeho strany, preto som mu dosť hrubo odpovedal: „Ja sa vám môžem na vášho „četaře“ tak z vysoka ... Svoju povinnosť vojaka si splním dobre, chcem byť dobrý šofér aj schopný vojak a nie vojenský „šašek“. Teším sa do civilu, na šachtu, kde chcem robiť banského technika po celý aktívny život. „Četaře“ môžete dať vášmu poskokovi a donášačovi desiatnikovi Fabenovi, ktorý by sa potešil aj tretej páske, lebo má na to veľké predpoklady. Jeho nadanie na vzorného vojaka sa dá posúdiť z jeho vykrikovania „čitac, pisac neznam, aľe vojnu vám spravím“, čo nám adresuje a vám to až veľmi vyhovuje mať takého hlupáka. Od nás už dostal nejaké „uznanie“ vo forme „deky“ za donášačstvo vám a ešte mu môžeme sem-tam nejaké „povýšenie“ na tú jeho špicľovskú papuľu pridať.“ Pozdravil som a odišiel.
Reakcia Moriaka nedala na seba dlho čakať. Stále sa stupňovala a vydržala mu až do konca vojenčiny. Zistil, že sa mám dobre pri kpt. Hájkovi. Niekde som povedal, že s kpt. Hájkom mám možnosť spoznávať mestá a historické pamiatky po celej republike. Tak ma preložil ako zásobovacie vozidlo na letisko ku kuchyni L-normy, kde varili pre letcov. Vo svojej zaslepenosti nevedel, že ma preložil do pozemského raja. Takú stravu nemal možno ani prezident. Keď sa neskôr dozvedel, že si tam žijem ako gróf, že kamarátom hocikedy na izbu doveziem zmrzlinu, pudingy, čokolády a iné dobrôtky, ktoré už letci nechávali na stole. Začalo ho to škrieť. Stretol ma v autoparku a začal mi vytýkať, že vynášam z kuchyne na letisku rôzne čokolády a nosím to chlapcom na izbu. To sa vraj môže považovať za krádež. Povedal som mu, že môžem doniesť čokoládu aj jemu, ak má záujem a ja to nekradnem, mne to dávajú kuchári. Pozberajú to zo stolov, keď upratujú jedáleň po ukončení obedu. Očervenel, ako obyčajne, a povedal, že to nahlási veliteľovi jedálne. „Poslúžte si, aspoň sa na vás dobre zasmeje. Už ste to raz spoznali na letisku. ako majú radi letci takých dôstojníkov, ako ste vy.“
Po čase som si vyrobil jednu nepríjemnú príhodu. Mladosť je pochabosť. Je to stará pravda. Neviem, prečo nás tešilo to, keď sme mohli vyviesť niečo nedovolené. Ujsť na vychádzku, hoci iba na jedno čapované pivo, alebo aj na tanečnú zábavu. Uliať sa z nejakého hlúpeho nástupu na politické školenie a pod. Možno to bolo z takého vzdoru, urobiť niečo, čo ja chcem. Tá príhoda však veľmi zaváňala basou, možno aj prokurátorom. Môj veľmi dobrý kamarát Vilo Ryš, robil automechanika v autodielni. Mal pridelenú skriňovú V3S-ku, ktorá bola zariadená ako pojazdná autodielňa. Zaparkovaná bola pri autodielni tak, že vstupové dvere do dielne boli obrátené k plotu. Jeho starší kolega bol desiatnik Staněk. Raz v autoparku prišli za mnou títo dvaja výmyselníci na „dôverný rozhovor“. Oznámili mi, že za plotom autoparku po skosenej lúke sa „špacírujú“ bažanty - kohúty. Na Hanej v tom čase bolo neuveriteľne veľa bažantov a prepelíc. Nahovorili ma, aby som doniesol malorážku a z vnútra skriňovej autodielne môžem zastreliť niekoľko bažantov, pritom vonku nebude ani počuť výstrel. Váhal som. Nakoniec ma prehovorili. Poobede asi o piatej som si vybral so skladu malorážku a náboje, že idem trénovať na kasárenskú strelnicu. Došiel som do autoparku, v ktorom už okrem nich nebol nikto. Staněk si predvídavo zobral funkciu dozorčieho parku. Ostal pri bráne do parku a my s Vilom sme vošli do skriňovej V3S-ky. Cez okno dverí sme pozorovali dianie na lúke. Bažanty sa tam prechádzali hore dolu, ako sliepky po hnojisku. Jeden sa priblížil na dostrel. Vilo otvoril dvere a ja som vystrelil. Bažant klesol ako podťatý. Zavreli sme dvere a čakali. Pozorovali sme, či sa neobjaví niekto na blízku. Nič zvláštneho sa nedialo. O chvíľu sa priblížil druhý bažant. Zastrelil som ho tak, ako prvého. Znovu sme čakali a pozorovali okolie. Keďže bol kľud, odišiel som z autoparku na rotu. Staněk mi povedal, aby som okolo siedmej večer prišiel na ochutnávku, že oni bažantov pripravia. Nikomu som nepovedal nič o pripravovanej hostine z bažantov v autoparku, aby sa tá správa o našej poľovačke nedostala na verejnosť. Po večeri som sa vytratil a išiel do autoparku. Horel som zvedavosťou, lebo som v živote nejedol pečeného bažanta, iba som počul, aká je to výborná pochúťka. Pri rampe som nenašiel nikoho. Od dielní sa šíril akýsi zápach, nie veľmi príjemný. Bola to zmes pachov benzínu, spálenej farby a nejakej polievky. Obišiel som budovu dielne a tam som ich našiel. Vilo so Staněkom sedeli na zemi, každý z nich mal pred sebou kotlík zhotovený z vojenskej prilby. Vnútorné remence vybrali a na vrch prilby privarili tri nôžky z guľatého železa. Postavili to na nôžky a mali z toho kotlík. Ako zdroj tepla mali zapálené samodujné benzínove lampy. Napäto pozerali do kotlíka, v ktorom bol očistený bažant a vriaca voda riadne bublala. Nezdržal som sa smiechu. Pripadali mi ako žaludné esá, zobrazené na hracích kartách. Opýtal som sa, ako stoja s hostinou. Staněk mi ochotne odrezal stehno z bažanta a položil na dosku, ktorá slúžila miesto taniera. Trochu vychladlo, pokúsil som sa ho ochutnať. Smrdelo a chutilo tak, ako kus spálenej pneumatiky. Bolo aj také tvrdé. Bol som sklamaný, povedal som im. že sa to nedá jesť. Povedali, že to už varia dve hodiny a je to stále tvrdé. Bolo aj na nich vidieť veľké sklamanie. Neviem, čo s bažantmi potom urobili, asi ich dali strážnému psovi, ktorého strážny púšťal po desiatej večer do autoparku. Bol som rád, že „hostina“ im nevyšla, lebo stratili chuť na bažantie mäsko a už ma viac neotravovali, aby som im strieľal bažantov. Uvedomil som si, že pre takú hlúposť som veľa riskoval. Mohol byť z toho aj trestný čin.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.