metrov od palebnej čiary, my sme chodili strieľať po piatich, tak si toho nikto nevšimol, že ten malý falošný čatár má stále iné meno. Bol som prekvapený z mazákov, že nevedia strieľať, ale aj z nášho ročníka sa našli takí. Napríklad „čarostrelec“ Lacko Vrábeľ z Tulčíka za celú vojenčinu do terča trafil iba raz. Strieľali sme z pušky na terč „kľačiaceho“ strelca. Náhodou trafil figúru do hrdla. Laco z toho úspechu dostal až šok. Behal s terčom v ruke od jedného k druhému a ukazoval svoj úspech. Spisovnou šarištinou každému vykladal: „Kukaj tu, trafel som ho do hardla. Hňed by bulo po nim,“ bolo to pre neho neuveriteľné, že trafil terč.
Vrátim sa ku previerkam. Naša rota skončila na výbornú. Polák, ktorý moju výpomoc v streľbe videl, ma po previerkach zavolal do kancelárie. Chválil ma, že aj mojou zásluhou bola autorota hodnotená na výbornú. Potom vyslovil pre mňa osudnú vetu: „Slavkaju, já z vás chci mít četaře.“ Nebol by som to ja s mojou rebelantskou papuľou. Uvedomil som si dlhodobé šikanovanie z jeho strany, preto som mu dosť hrubo odpovedal: „Ja sa vám môžem na vášho „četaře“ tak z vysoka ... Svoju povinnosť vojaka si splním dobre, chcem byť dobrý šofér aj schopný vojak a nie vojenský „šašek“. Teším sa do civilu, na šachtu, kde chcem robiť banského technika po celý aktívny život. „Četaře“ môžete dať vášmu poskokovi a donášačovi desiatnikovi Fabenovi, ktorý by sa potešil aj tretej páske, lebo má na to veľké predpoklady. Jeho nadanie na vzorného vojaka sa dá posúdiť z jeho vykrikovania „čitac, pisac neznam, aľe vojnu vám spravím“, čo nám adresuje a vám to až veľmi vyhovuje mať takého hlupáka. Od nás už dostal nejaké „uznanie“ vo forme „deky“ za donášačstvo vám a ešte mu môžeme sem-tam nejaké „povýšenie“ na tú jeho špicľovskú papuľu pridať.“ Pozdravil som a odišiel.
Reakcia Moriaka nedala na seba dlho čakať. Stále sa stupňovala a vydržala mu až do konca vojenčiny. Zistil, že sa mám dobre pri kpt. Hájkovi. Niekde som povedal, že s kpt. Hájkom mám možnosť spoznávať mestá a historické pamiatky po celej republike. Tak ma preložil ako zásobovacie vozidlo na letisko ku kuchyni L-normy, kde varili pre letcov. Vo svojej zaslepenosti nevedel, že ma preložil do pozemského raja. Takú stravu nemal možno ani prezident. Keď sa neskôr dozvedel, že si tam žijem ako gróf, že kamarátom hocikedy na izbu doveziem zmrzlinu, pudingy, čokolády a iné dobrôtky, ktoré už letci nechávali na stole. Začalo ho to škrieť. Stretol ma v autoparku a začal mi vytýkať, že vynášam z kuchyne na letisku rôzne čokolády a nosím to chlapcom na izbu. To sa vraj môže považovať za krádež. Povedal som mu, že môžem doniesť čokoládu aj jemu, ak má záujem a ja to nekradnem, mne to dávajú kuchári. Pozberajú to zo stolov, keď upratujú jedáleň po ukončení obedu. Očervenel, ako obyčajne, a povedal, že to nahlási veliteľovi jedálne. „Poslúžte si, aspoň sa na vás dobre zasmeje. Už ste to raz spoznali na letisku. ako majú radi letci takých dôstojníkov, ako ste vy.“
Po čase som si vyrobil jednu nepríjemnú príhodu. Mladosť je pochabosť. Je to stará pravda. Neviem, prečo nás tešilo to, keď sme mohli vyviesť niečo nedovolené. Ujsť na vychádzku, hoci iba na jedno čapované pivo, alebo aj na tanečnú zábavu. Uliať sa z nejakého hlúpeho nástupu na politické školenie a pod. Možno to bolo z takého vzdoru, urobiť niečo, čo ja chcem. Tá príhoda však veľmi zaváňala basou, možno aj prokurátorom. Môj veľmi dobrý kamarát Vilo Ryš, robil automechanika v autodielni. Mal pridelenú skriňovú V3S-ku, ktorá bola zariadená ako pojazdná autodielňa. Zaparkovaná bola pri autodielni tak, že vstupové dvere do dielne boli obrátené k plotu. Jeho starší kolega bol desiatnik Staněk. Raz v autoparku prišli za mnou títo dvaja výmyselníci na „dôverný rozhovor“. Oznámili mi, že za plotom autoparku po skosenej lúke sa „špacírujú“ bažanty - kohúty. Na Hanej v tom čase bolo neuveriteľne veľa bažantov a prepelíc. Nahovorili ma, aby som doniesol malorážku a z vnútra skriňovej autodielne môžem zastreliť niekoľko bažantov, pritom vonku nebude ani počuť výstrel. Váhal som. Nakoniec ma prehovorili. Poobede asi o piatej som si vybral so skladu malorážku a náboje, že idem trénovať na kasárenskú strelnicu. Došiel som do autoparku, v ktorom už okrem nich nebol nikto. Staněk si predvídavo zobral funkciu dozorčieho parku. Ostal pri bráne do parku a my s Vilom sme vošli do skriňovej V3S-ky. Cez okno dverí sme pozorovali dianie na lúke. Bažanty sa tam prechádzali hore dolu, ako sliepky po hnojisku. Jeden sa priblížil na dostrel. Vilo otvoril dvere a ja som vystrelil. Bažant klesol ako podťatý. Zavreli sme dvere a čakali. Pozorovali sme, či sa neobjaví niekto na blízku. Nič zvláštneho sa nedialo. O chvíľu sa priblížil druhý bažant. Zastrelil som ho tak, ako prvého. Znovu sme čakali a pozorovali okolie. Keďže bol kľud, odišiel som z autoparku na rotu. Staněk mi povedal, aby som okolo siedmej večer prišiel na ochutnávku, že oni bažantov pripravia. Nikomu som nepovedal nič o pripravovanej hostine z bažantov v autoparku, aby sa tá správa o našej poľovačke nedostala na verejnosť. Po večeri som sa vytratil a išiel do autoparku. Horel som zvedavosťou, lebo som v živote nejedol pečeného bažanta, iba som počul, aká je to výborná pochúťka. Pri rampe som nenašiel nikoho. Od dielní sa šíril akýsi zápach, nie veľmi príjemný. Bola to zmes pachov benzínu, spálenej farby a nejakej polievky. Obišiel som budovu dielne a tam som ich našiel. Vilo so Staněkom sedeli na zemi, každý z nich mal pred sebou kotlík zhotovený z vojenskej prilby. Vnútorné remence vybrali a na vrch prilby privarili tri nôžky z guľatého železa. Postavili to na nôžky a mali z toho kotlík. Ako zdroj tepla mali zapálené samodujné benzínove lampy. Napäto pozerali do kotlíka, v ktorom bol očistený bažant a vriaca voda riadne bublala. Nezdržal som sa smiechu. Pripadali mi ako žaludné esá, zobrazené na hracích kartách. Opýtal som sa, ako stoja s hostinou. Staněk mi ochotne odrezal stehno z bažanta a položil na dosku, ktorá slúžila miesto taniera. Trochu vychladlo, pokúsil som sa ho ochutnať. Smrdelo a chutilo tak, ako kus spálenej pneumatiky. Bolo aj také tvrdé. Bol som sklamaný, povedal som im. že sa to nedá jesť. Povedali, že to už varia dve hodiny a je to stále tvrdé. Bolo aj na nich vidieť veľké sklamanie. Neviem, čo s bažantmi potom urobili, asi ich dali strážnému psovi, ktorého strážny púšťal po desiatej večer do autoparku. Bol som rád, že „hostina“ im nevyšla, lebo stratili chuť na bažantie mäsko a už ma viac neotravovali, aby som im strieľal bažantov. Uvedomil som si, že pre takú hlúposť som veľa riskoval. Mohol byť z toho aj trestný čin.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-