Pred ním kráčali dvaja chlapi, ktorí niesli ručnú pílu na drevo. Úplne vpredu štyria chlapi niesli drevený meter. Sprievod sa pohol od hlavnej budovy k autoparku. Pán biskup Šveda nám predspevoval: „Pane štábný, hergot sakra, přistavte nám študebakra,“ my sme spievali refrén „caria za pár, za pár jedem do civilu.“ Biskup: „Přistavte nám dvanáct tater, na vojnu vám kašlem z pater.“ My zase 
refrén. Takto došiel sprievod do autoparku. Tam pílou dvaja odrezali z metra stopäťdesiatku a uložili ju do vykopanej jamy. Všetci sme povinne museli odtrhnúť z nášho metra 150-ty centimeter a s nárekom sme to hádzali do vykopanej jamy. Emil vo svojom šťavnatom smútočnom prejave v spišskom náreči pochoval odrezky a na záver zakričal: „Máme to za stoštyridsaťdeväť.“ Ozvalo sa bojové „huráááá“. S dobrou náladou sme odišli na izby, popíjali sme pivčo, niekto doniesol aj niečo ostré, takže panovala dobrá nálada. Lampasák, ktorý mal deveťáka, takticky sedel v kancelárii a k nám sa nepribližoval, lebo vedel, že by to bolo strkanie holej ruky do osieho hniezda. Od tohto dňa sme každý nosili v malom vrecku nohavíc stočený krajčírský meter. Našou povinnosťou bolo, každý deň odtrhnúť z neho centimeter. Námatkové kontroly vykonával Emil Šveda. Večer zobral so sebou štyroch najsilnejších chlapcov z roty a robil námatkové kontroly. Kto mal strihanie metra zanedbané, tomu dali riadneho „hobľa“. Čas ubiehal. Z malého vrecka nohavíc mi visel meter z číslom 70. Začínal som častejšie uvažovať o tom, kde budem pokračovať v mojom baníckom živote. Drnava? Dobšiná? Ostrava? Bol to pre mňa veľký otáznik. Napokon sa to vyriešilo samo.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.