Pozdravil som ho a po východniarsky povedal: „Súdruh nadporučík, ta naco berece totych vojakoch na preteky, co neznajú štriľac. Zoberce mňé, bo ja som starý pytľak.“ Zasmial sa, prižmúril oči a povedal, že uvidíme. Ja som si v streľbe bol dosť istý, lebo ako dvanásťročný som dostal od rodičov vzduchovku, s ktorou som získal veľkú prax v streľbe. Pred rukovaním boli na rožňavskej strelnici preteky poľovníkov. Na malej strelnici, kto mal záujem, mohol strieľať za poplatok 5 Kčs z malorážky na terč o vecné ceny. Strieľalo sa na terč hlucháňa na vzdialenosť 50 metrov. Vystrieľal som druhú cenu, čo bola pollitrovka výbornej slivovice, takže s kamarátmi z Drnavy sme mali na večernú zábavu o občerstvenie postarané. Na ten náš rozhovor s Kálmanom, som už zabudol. Vracal som sa poobede asi o štvrtej s cisternou T 111 zo služobnej cesty z letiska Mokraď pri Liptovskom Mikuláši, kde som bol pre benzín do lietadiel. Išiel som cez Makov. Bola nedeľa. Preto si to tak dobre pamätám, lebo som bol hladný ako túlavý pes. Stále som myslel na kamarátov, ako si na nedeľnom obede pochutnávajú na „rízkoch so zemiakovým šalátom“. Po dobrom obede popíjajú v Arme dobré hanácke pivo. Hlad ma prinútil zastaviť na vrchu nad Makovom, pri chate Bumbálka a kúpiť si aspoň obloženú žemľu. Konečne som došiel na rotu. Chlapci mi veľkým krikom oznamovali, že v pondelok mám ísť s npor. Kálmanom na strelecké preteky do Trenčína. Veľmi ma to zarazilo. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Začal som si vytýkať, že načo som zase otváral ústa a vyťahoval sa. Večer prišiel nadporučík na našu izbu. Usmial sa a povedal mi, že zajtra sa ukáže či som „kecal“ alebo či ozaj viem dobre strieľať. Ráno o piatej mám prísť do zbrojného skladu, zoberieme si výstroj a výzbroj. Pristavené auto nás odvezie na železničnú stanicu ku rýchliku. Ráno vyparádený vo sviatočnej uniforme som sa dostavil ku Kálmanovi. Všetko už mal zabalené v dvoch väčších taškách. V stojane boli uložené malorážky. Kázal mi, aby som si jednu vybral. Vyskúšal so zopár a vybral som si jednu, u ktorej najľahšie fungovala spúšť. Rýchle sme sa umiestnili v aute a za chvíľu sme už nastupovali do rýchlika, čo smeroval na Slovensko. Po ceste mi Kálman vysvetľoval pravidlá streľby z ľubovoľnej malorážky 3 krát 40 rán na medzinárodný terč 20 krát 20 centimetrov. Keď mi povedal aké sú časové limity na jednotlivé polohy „v leže, v kleče a ve stoje“, tak som bol presvedčený, že od desiatej, kedy preteky mali začínať, budem strieľať až do večera. Začal som mať obavy, že to asi nezvládnem. Zo stanice v Trenčíne sme mestským autobusom došli do Trenčína-Kubry, kde už boli pristavené dva autobusy. Pri nich čakalo asi päťdesiat prevažne vyšších dôstojníkov. Zaradili sme sa medzi čakajúcich. Kálmana mnohí poznali. Oslovovali ho priateľsky ako kovboj, čarosrelec, ostrostrelec a pýtali sa ho, či aj teraz je rozhodnutý vyhrať svoju disciplínu. Usmieval sa, prižmuroval oči a zamrmlal, že uvidíme po skončení streľby. Nastúpili sme do autobusov, ktoré nás odviezli na strelnicu. Ja som ešte takúto strelnicu v živote nevidel. Boli tam očíslované búdky, ktoré slúžili pre strelca a sekundanta. V búdke bola stolička, poličky na náboje, stojan na zbrane a terč na označovanie zásahov strelca. Všetko vôkol bolo pre mňa nové, tak som sa vypytoval Kálmana na všetko ako malý chlapec, na čom sa on bavil a stále sa usmieval. My s nadporučíkom sme boli oblečení vo vychádzkových uniformách a v čiernych poltopánkach. Ak si dobre pamätám, bol som iba ja jediný vojak základnej služby. Ostatní účastníci boli vyšší dôstojníci z rôznych leteckých útvarov. Rozhodca nám oznámil, kto v ktorej búdke bude strieľať. Strecha autobusu starej škodovky – uhorky (medzi ľudmi tak nazývaná) bola zaplnená veľkými kuframi, debnami a rôznymi škatuľami, ktoré vodič autobusu podával okolo stojacim dôstojníkom. Tí ich horko-ťažko terigali do svojich streleckých búdok – strieľní. Opýtal som sa Kálmana, čo všetko tí oficieri majú v debnách. Zasmial sa hlasito a povedal, že za chvíľu uvidím pravých cirkusových klaunov a všelijaké príšery z hororového filmu. Zložili sme dve tašky v našej búdke a pobrali sme sa ku stolíku, kde boli vystavené ceny pre jednotlivé strelecké disciplíny. Z ľubovoľnej malorážky, z pištole na pevný terč a rýchlopalnej pištole. Prvá cena pre rýchlopalnú pištoľ bola hrubá kniha „História našich hradov“. Bola to vzácna kniha, ktorá v tom čase mala cenu asi 90 Kčs, čo bol dosť veľký peniaz. Ako druhá cena bola nádherná drevorezba jeleňa naháňaného poľovníckými psami, do ktorej boli vkusne uložené štamperlíky z brúseného skla so zlatým okrajom. Ja som odhadoval, že to mohlo stáť okolo 500 Kčs. Nechápavo som sa obrátil na nadporučíka, že tu asi došlo k omylu a kartičky na cenách sú položené opačne. Kálman sa schuti zasmial. Vysvetlil mi, že tak je to na každých pretekoch. On stále vyhrá prvú cenu, čo je prevažne kniha a plukovník, veliteľ leteckého okruhu si vystrieľa stále iba druhú cenu. Preto je druhá cena oveľa hodnotnejšia. Organizátori – pätolízačí možno chcú nalákať Kálmana, aby zámerne urobil pri streľbe chybu, aby získal oveľa hodnotnejšiu druhú cenu, čím by sa plukovník dožil vytúženeho prvého miesta v rýchlopalnej pištoli, ktoré Kálman pravidelne obsadil. Na orientačnej tabuli sme sa dočítali, že na týchto pretekoch sa bude strieľať z ľubovoľnej malorážky iba polovičný štandard, to znamená 3 krát 20 rán. Čas v jednotlivých polohách bol 40 minút v ľahu, 50 minút v kľaku a 60 minút v stoji. Povedal som Kálmanovi, že za 40 minút vystrieľam všetky polohy. On sa zasmial. Podotkol, že športová streľba nie je partizánska vojna, kde sa strieľa bezhlavo. Tu každú ranu musíš zvážiť, kedy ju vystrelíš. Keď nie si si istý, že urobíš dobrý zásah, radšej polož pušku a oddychuj. Potom skús znovu presne namieriť, až potom vystreľ. Možno ti bude ten predpísaný čas aj krátky. Nechcelo sa mi to veriť, ale som čušal. Potom mi vyložil pravidlá, ako sa streľba hodnotí. Terč sú kružnice od jedna po desať. Strela sa hodnotí, ktoré pole strela zasiahne. V prípade, že poruší čiaru sa počíta hodnota kružnice, ktorú porušila. Keď priestrel v terči je dlhší ako 12 milimetrov (nepamätám si presne), rana sa nepočíta. Keď je v terči viac rán ako je predpísané, za každú nadpočetnú ranu odpočítajú najlepší zásah. Vracali sme sa z našej krátkej prechádzky a pri strieľňach som uvidel poobliekaných dôstojníkov, ktorí vyzerali ako strašiaky v kapustnisku. Niektorí mali kožené bundy, obuté lyžiarske topánky. Iní zase boli oblečení v prešívaných pracovných šatách (pufajky). Niektorí mali ľavé oko zalepené leukoplastom, alebo mali čiernu pásku cez oko, že vyzerali ako piráti. Nevedel som sa zdržať smiechu. Kálmana som sa opýtal, či sú to preteky alebo maškarný ples. Iba sa usmial. Vysvetlil mi, že oblečenie má eliminovať prenos chvenia ľudského tela na pušku pri zameriavaní. Dobre som sa na tých „šašoch“ pobavil a pomohlo mi to trochu odbúrať narastajúcu trému pred pretekom. Usadili sme sa v mojej búdke. Kálman vybral z plechového púzdra trojnožku a tubusový ďalekohľad. Zmontoval ho a zamieril na môj terč. Na poličku postavil dvadsať nábojov. Dva razy ich prepočítal. Položil tam aj krabičku špendlíkov s farebnými guľkovými hlavičkami. Pred búdkou, asi dva metre, bola vápnom vyznačená palebná čiara.

Konečne od rozhodcovského stola vyhlásili začiatok pretekov, polohou „v leže“. Pred pretekom bolo určené päť nástrelných rán. Zaľahol som, zamieril na stred čierneho kruhu a vystrelil. Kálman mi povedal, polož pušku a poď do búdky. V terči na stene búdky bol zpichnutý špendlík s červenou hlavičkou v sedmičke 45 stupňov vpravo hore. Potom mi kázal pozrieť ďalekohľadom na terč. Povedal som mu, že puška zanáša. Musím mieriť na ľavý spodný okraj čierneho kruhu, pod tým istým uhlom. Lakonicky povedal, že teraz sa ukáže, či viem strieľať, alebo naozaj puška zanáša. Zaľahol som a namieril som týmto spôsobom, ako som uvážil. Po výstrele som zo zvedavosťou otočil hlavu. Kálman mal prižmúrené oči a smial sa. Dosť nervózne som sa opýtal, čo som strelil. Povedal, aby som strieľal ďalej, že mám desiatku. Ďalšia rana znovu desať. Moje nadšenie spôsobilo, že som vystrelil ostávajúce dve rany rýchlo za sebou. Vstal som a išiel k búdke. Kálman naštvaný sa pustil do mňa, že čo si myslím, či som na fronte, alebo na pretekoch. Odpovedal som, že mi to išlo dobre, tak som myslel, že strely budú dobre. Naštvaný mi ukázal na ďalekohľad, aby som sa pozrel, čo som urobil. Pozrel som na terč, bola tam deviatka a osmička. To nič, to sú len nástrelné, povedal som. Vysvetlil mi, že dobrý nástrel si môže pretekár ponechať, ale ten môj sa mi teraz ponechať neoplatí. Ľutoval, že mi dal všetkych päť nábojov, keďže som taký rýchlik, na pretek mi bude podávať po jednom náboji, podľa toho, ako predchádzajúcu ranu strelím. Poukázal mi na ostatných pretekárov, ako sa po vystrelenej rane prechádzajú, cvičia, ako na rannej rozcvičke. Ja som za šesť minút vystrieľal nerozvážne všetky rany. Teraz sedím, hoci som mal ešte deväť minút času na streľbu. Pri preteku musím sledovať, či sa nezmenilo počasie, či sa nezdvihol vietor, alebo či sa mi od slnka neblyští muška na puške. Všetko musím zvážiť, až potom vystreliť. Bol som neskúsený a jeho argumenty mi pripadali smiešne. Čo môže urobiť závan vetra s vystrelenou guľkou? Let guľky je iba zlomok sekundy, tak ju závan vetra nemôže vychýliť. Až oveľa neskôr som začal chápať všetky atribúty okolo streľby, ktoré sa mi v počiatkoch zdali veľmi nepodstatné. Kálman sa môjmu mudrovaniu iba smial. Po výmene terčov sa začali preteky na ostro. Išlo mi to dosť dobre. Po výstrele som sa pozrel na Kálmana, keď sa usmieval, vedel som, že som strelil desiatku alebo deviatku. Potom vstal a podal mi náboj. Už som došiel na to, že keď som nemal istotu pri mierení, tak som nestrelil. Ku koncu preteku v leže mi ušla jedna rana do sedmičky. Asi som strhol pušku. Nedal mi náboj, ale vyhnal ma na prechádzku. Mal som asi pätnásť minút na tri výstrely. Vrátil som sa a Kálman mi šepkal do ucha: „Strelíš ešte tri rany do svojho terča. Potom ti podám jeden náboj. Od svojho terča vľavo odpočítaš tri terče a strelíš ranu do bieleho, jedničku alebo dvojku. Nepýtaj sa prečo. Keby ťa náhodou vyšetrovali, nepriznaj sa ani keby ťa ťahali na škripec.“ Vystrelil som svoje tri rany a ostal som ležať na palebnej čiare. Po chvíli mi pokynul, aby som strieľal. Namieril som na vrchný okraj čierneho kruhu a prásk. On to ďalekohľadom skontroloval a kývol na mňa, aby som prišiel do búdky. Nechal som pušku s otvoreným záverom na palebnej čiare a odišli sme do blízkeho stánku na malinovku.

Za chvíľu bol vyhlásený koniec streľby. Rozhodcovia prezreli odstavené malorážky a trojčlená komisia zberala všetky terče označené číslom pretekára, ktoré sme pred pretekom dostali. Pomocný personál už dával do stojanu nové terče, aby boli pripravené na pretek „v kleče“. Odišli sme k veľkej tabuli, kde už stálo a čakalo množstvo tých prapodivných strašidiel, čakajúc na zápis výsledkov z prvej disciplíny. Medzi čakajúcimi stál jeden chlap-obor, s hlavou ako futbalová lopta, s vlasmi červenými ako oheň, zostrihnutými na ježka. Tvár mu okrášľovala špicatá červená brada. Oblečený v koženej bunde so zalepeným okom a s hlasom ako hlásna trúba. Viedol hlučnú debatu s ostatnými „ťažkoodencami“ na tému kvality malorážiek nemeckých, francúzskych aj ruských. Ukazoval im aj náboje, ktoré vraj u nás nie sú povolené. My s Kálmanom sme stáli bokom a boli sme asi sami iba v uniformách a poltopánkach. Kálman sa usmieval. Kývnutím hlavou k „červenej brade“ mi potichu povedal, že tento červenovlasý „golem“ je major. Bol veliteľom dôstojníckej školy, ktorú on navštevoval. Charakterizoval ho ako bezcitného surovca, ktorý ich šikanoval, preháňal, dokonca aj bil, takže vyradenie zo školy bolo pre nich vykúpenie a oslobodenie. Surovec, ktorý im urobil z dôstojníckej školy peklo. Povedal mi, že uvidím, čo sa tu bude diať o chvíľu. Už som začal tušiť, načo bola tá jedna rana naviac do susedného terča. Takmer všetci pretekári sa zhromaždili pred informačnou tabuľou. Major „ryšavec“ bezohľadne odstrkoval ostatných, tvrdými lakťami sa dostal až tesne pred tabuľu. Došli dvaja rozhodcovia a krikom si uvoľňovali cestu k tabuli, aby mohli zapísať výsledky pretekárov v prvej disciplíne. Stojaci dav „vyšších dôstojníkov“ ich až nedôstojne pritlačil k tabuli, že sa nemohli ani pohnúť. My s Kálmanom sme kľudne stáli za tlačiacim sa davom. Povedal som mu, že školské deti by boli disciplinovanejšie ako títo „ťažkoodenci“. Usmial sa a podotkol, že to sú tí, ktorí od podriadených prísne vyžadujú dodržiavenie disciplíny. Rozhodcovia dopísali výsledky a horko-ťažko sa dostali von, z tej masy tlačiacich sa pretekárov. Ryšavec sa pretlačil k tabuli. Zistil svoj výsledok a zreval ako ranený byvol. Obrátil sa a mohutnými rukami si robil cestu medzi tlačiacim sa davom. Svoj bojový pochod podporoval šťavnatými nadávkami na rozhodcovský zbor. Jeho rev vystrašil pretekárov vzadu, ktorí zo strachu už uskakovali z cesty a utvorili uličku ako pre víťaza pretekov. Revom dorazil až k rozhodcovskému stolu a začal vykrikovať, že ho obrali o osem bodov. Zlosťou sa až zadúšal. Hlavný rozhodca ho zahriakol a vyzval ho, aby nereval, lebo ho vylúči z pretekov. Opýtal sa číslo jeho postu pri streľbe. Podľa toho vybral jeho terč. Tentokrát zvýšený hlas mal rozhodca, ktorý mu oznámil, že v terči má 21 rán, preto podľa pravidiel mu bola odobraná jedna desiatka. Proti rozhodnutiu poroty sa nemôže odvolať. „Tým som skončil, môžete odísť,“ rozhodne povedal hlavný rozhodca, ktorým bol plukovník z veliteľstva zväzku. Znelo to ako rozkaz. Ryšavec zbledol, otočil sa a mamutím behom sa ponáhľal ku svojej búdke. Už zďaleka začal revať na svojich susedov, nadávajúc im do volov, obviňoval ich, že oni mu omylom strelili do jeho terča. Tí jeho nadávky opätovali a posielali ho typickým českým „do prdele“. Jeden mu aj vytkol, že ako taký blbec môže byť veliteľ dôstojníckej školy, ktorý si nevie spočítať náboje do dvadsať. Možno by sa boli tam aj pobili, keby ich hádku nebol ukončil hlas z ampliónu, ktorý otvoril ďalšiu streleckú disciplínu „streľbu v kleče“. Výkriky stíchli a začal sa ozývať veselý praskot malorážkových výstrelov. Pred započatím mojej streľby som dostal od Kálmana kázeň. V prvej vete mi s úsmevom povedal, že ryšákovi som strelil dvojku. V mojom terči však nechce vidieť ranu nižšej hodnoty ako sedem. Musím sa sústrediť na výstrel. Zvážiť ho tak, ako by som si s tým mal zachrániť život. Keď dlho mieriš a nevieš sa rozhodnúť, pušku polož a choď sa prejsť. Povedal, že mi nebude hovoriť čo som strelil, ale dá mi pokyn strieľať ďalej alebo urobiť prestávku. V nástrelnom terči som mal tri desiatky, deviatku a osmičku. Rozhodli sme sa nástrel si ponechať. Potom som strieľal podľa jeho pokynov. Blížilo sa k poludniu a slnko začalo silne žiariť. Strelil som tri rany – desiatku deviatku a osmičku, ale iba do kružnice so susediacou sedmičkou. Kálman vyskočil ako uštipnutý hadom. Po slovensky zahrešil, že či to chcem na koniec dosrať. Bol vážne nasrdený. Rozpačito som sa ospravedlňoval, že som mieril ako stále. Schamtol malorážku a priložil si ju k lícu: „Do riti, veď ty máš lesklú mušku.“ Zobral pušku do búdky a zápalkou mi začadil mušku aj „hledí“ (cieľnik) a podal mi ju s tým, že mám s ňou opatrne manipulovať, aby sa sadza nezotrela. Strieľal som ďalej, keď som sa obrátil, Kálman mal zavreté oči, úsmev od ucha k uchu, čím naznačoval, že mám v streľbe pokračovať. Vystrelil som poslednú ranu, položil pušku s otvoreným záverom na palebnú čiaru a postavil sa. Zrazu nadporučík vyskočil zo stoličky, chytil ma rukami okolo pása, nadvihol a potriasal ma so slovami: „Bažant, vystrieľal si tretiu výkonnostnú triedu v tejto polohe.“ Mal úžasnú radosť. V tom momente sa viac tešil ako ja, lebo som si ešte neuvedomoval, čo som vlastne získal. Aby som ten môj prvý pretek ukončil, nebudem to preťahovať. V „stoje“ som nestrieľal najlepšie. Nadporučík sa hneval. Nadával mi ako „špaček“. „Do riti, bažant. Strelíš dve desiatky a za tým sedmičku. Ty stále nevieš pochopiť, ako ti vzácne body utekajú?“ Bola to už únava, možno aj v podvedomí snaha čím skôr to mať za sebou. Ukázal mi terč, kde značil zásahy a asi štyri sedmičky boli v spodnej časti kružnice. Z toho usúdil, že pušku pri výstrele som strhol dolu, lebo zanášala hore. Nakoniec zmierlivo povedal, že na prvé preteky som obstál výborne a starým mazákom, čo chodili s ním na preteky predo mnou, ukázal, ako má vojak strieľať. Doma v kasárňach vyberieme lepšiu pušku, alebo na tejto upravíme mušku, na presné mierenie. Aj mňa zachvátila radosť, hlavne preto, že som sa obával, že v prípade neúspechu by ma kamaráti vysmievali, ako my palubných strelcov, čo boli v Prahe. Celkovo som skončil na ôsmom mieste a asi desiati sme dostali tretiu výkonnostnú triedu. Niektorí dosiahli kompletnú tretiu výkonnostnú vo všetkých polohách, ale prevažne dosiahli tak ako ja iba v jednej polohe. Ako sme tak stáli nastúpení, iba ja som bol vojak základnej služby. Keď mi hlavný rozhodca pripínal odznak tretej výkonnostnej triedy v streľbe na uniformu, mal som dojem, že som vyrástol asi o desať centimetrov. Dostal som diplom a knihu s venovaním od veliteľa zväzku.

Prvý deň pretekov sa skončil. Autobus nás o štvrtej odviezol do kasární, kde nás čakal výborný obed, lepšie povedané predčasná večera. Každý to hltavo jedol, lebo na strelnici sme dostali iba desiatový balíček, chlieb s maslom a niekoľko krúžkov salámy. Po jedle sme si s nadporučíkom vyšli do mesta na prechádzku. V malej reštaurácii sme si posedeli pri pive, dobre sa baviac na zážitkoch z pretekov. Kálman sa až zadúšal smiechom, ako „ryšavec“ vyvádzal a nakoniec streľbu zbabral tak, že sa neprestrieľal ani do prvej desiatky.

Druhý deň nás čakali preteky v streľbe z pištole na pevný terč a rýchlopalná pištoľ na otáčavé terče. Mňa pripravil na funkciu sekundanta, ako mám značiť zásahy, ako podávať nabité zásobníky a iné podrobnosti, potrebné počas priebehu pretekov. Ráno sme sa zobudili skoro. Kálman si začal vybaľovať svoju výstroj. Mal dva pištole. Na pevný terč mal pripravenú služobnú pištoľ 7,62 ČZ, akou boli vyzbrojení všetci dôstojníci našej armády. Cela úprava služobnej pištole na preteky spočívala v zafarbení mušky na bielo a cieľnik na červeno. Na disciplínu rýchlopalnej pištole mal pripravenú pištoľ „nemeckú parabelu“, ktorú zohnal niekde na východoslovenskej dedine. Po prechode fronty sa tam v okolitých lesoch nachádzalo veľa rôznych zbraní. Hlaveň však bola poškodená hrdzou. Vyrobil si novú hlaveň z hlavne nášho samopalu vzor 24, ktorými sme my boli vyzbrojení. Mal na to odbornosť. Bol zbrojár. Na stôl rozprestrel veľký kus ľanovej látky a rozobral obidve pištole. Súčiastky vyutieral a namazal jemným olejom. Povedal, že najväčšie obavy pri rýchlopalnej pištoli sú, že pri rýchlej streľbe urobí „zádržku“. Znamenalo to skríženie náboja, a tým zaseknutie záveru, čo znamenalo pre pretekára koniec preteku. Po raňajkách nás autobus odviezol na strelnicu. Pretek „veľkorážna pištoľ“ pozostával z dvoch častí, a to 30 rán na pevný terč veľkosti 1 krát 1 meter v strede s čiernym kruhom asi 50 centimetrov. V druhej časti preteku sa strieľalo na otáčavé terče 30 rán na päť terčov. Terč predstavoval stojacu figúru so stredom na prsiach. Terče sa otáčili na čas od desať až po šesť sekúnd. Pri poslednej sérii piatich výstrelov to bolo takmer nad ľudské sily, vystreliť ich za šesť sekúnd. Strieľalo sa zo vzdialenosti 25 metrov. Kálman prvú časť streľby vyhral, ale považoval to iba za rozcvičku. Jeho srdcová záležitosť bola rýchlopalná pištoľ na otáčavé terče. Ostatní pretekári zase boli poobliekaní ako ťažkoodenci, iba náš nadporučík, ako najväčší „frajer“ vo vychádzkovej uniforme s brigadírkou na hlave. Jediná jeho úprava pri streľbe z rychlopalnej pištole bola, že si stiahol šilt brigadírky tesne nad oči. Ten „kovboj“ nadporučík, po štyroch sériách mal iba samé desiatky a deviatky. Ani jednu osmičku. Tešili sme sa, že Parabela strieľala bez zádržky. Pri poslednej sérii ja som mal takú trému, že som si zapchal uši, aby som nepočul výstrely, lebo som sa bál, že mu pištoľ zlyhá. Napäto som pozeral na terče, ako sa otočili, počul som tlmené bum, bum, bum, bum, bum. Vtom mu ruka s pištoľou vyletela nad hlavu a ľavou rukou vyhodil brigadírku do vzduchu. Ja som utekal k nemu, aby som mu gratuloval. Natešení sme sa vrátili do búdky a zaznamenali výsledky poslednej série. Ešte sme počkali na streľbu veliteľa zväzku, plukovníka, ktorý o značný počet bodov zaostal za naším Kálmanom. Spokojne sme si pobalili veci a čakali na odovzdávanie cien. Kálman na najvyššom stupni mával knihou „Naše hrady“. Obecenstvo z pretekárov mu nadšene tlieskalo a pokrikovalo „bravo, Kálman“. Plukovník obdržal hodnotnejšiu druhú cenu, ktorú kŕčovito zvieral pravou rukou v obave, aby mu nespadol na zem štamperlík z brúseného skla. Obecenstvo si to všimlo a odmenilo plukovníka mdlým povinným potleskom. Ten so svojím vyrezávaným jeleňom si bol toho podrazu na víťazovi pretekov vedomý, preto bol červený ako paradajka v plnej zrelosti.

Preteky sa skončili. Dostali sme slávnostný obed, po ktorom sme sa pobrali k rýchliku. Po príchode do Přerova k útvaru, sme v rozkaze dostali pochvalu od veliteľa práporu. Pre mňa v rozkaze bolo uvedené, aby mi zbrojár vydal do držby malorážku a tisíc nábojov na jeden rok. Po ukončení zamestnania mám povolené neobmedzene trénovať na kasárenskej strelnici, pri dodržaní príslušných bezpečnostných predpisov. Po nejakom čase mi npor. Kálman zadovážil novú pretekársku malorážku Brno 4 s dioptrom, na ktorý som si pri streľbe nevedel nijako zvyknúť. V príslušenstve boli priložené otvorené mieridlá. Preto som ich na pušku namontoval. Bol som zvyknutý na klasickú mušku a hľadák. Kálmana som tým nepotešil. Vytýkal mi, že mám využívať moderné zariadenia pri streľbe. Ja som mu povedal takú poľskú skomolenú definíciu dobrej pušky: „Puška muší mač ľufu, co má na koncu muchu. Potem muši mač hľedži, dze še hľedží, či tá mucha na koncu šedží,“ pri tom som mu to na malorážke ukazoval. V tejto definícii pušky Poliaci nijaký diopter neuvádzajú. Kálman sa smial a povedal mi, že som šašo, že zo všetkého si robím srandu. Ešte sme boli spolu na viacerých pretekoch. Neskôr ma prinútil strieľať aj „armádnu pušku“. Zadovážil mi dlhú ruskú pušku „Wintovku“. Bola to nádherná zbraň. Strieľala presne ako malorážka, ale kopala ako silný štajerský kôň. Moje najväčšie úspechy som dosiahol na pretekoch v Pardubiciach, kde som s novou malorážkou vystrieľal kompletnú tretiu triedu vo všetkých polohách a obsadil šieste miesto. V armádnej puške som sa umiestnil v prvej desiatke.

Keď som začal jazdiť pri LTZ skladoch, celé týždne som bol na cestách. Nemohol som sa zúčastňovať na streleckých pretekoch. Kálman bol z toho smutný. Začiatkom októbra narukovali bažanti. Pri previerkach som zistil, že jeden bažant, Jaro Vestenický z Topoľčian výborne strieľa. Porozprával som sa s ním. Povedal mi, že doma vo Zväzarme sa venoval športovej streľbe z ľubovoľnej malorážky. Doporučil som ho Kálmanovi, ktorý sa potešil, že má nového spoločníka. Chodili spolu na preteky. Kálman mi raz povedal, že Jaro je dobrý strelec a precízny v príprave na preteky, lenže je veľký trémista. Keď mu ujde rana, znervóznie a trvá mu dlho, pokým sa z toho spamätá. Nemá zlé výsledky, ale vykonnostnú triedu ešte nevystrieľal. Ja som Jarovi odovzdal terčovnicu Brno 4. Kálman mi dal štandardnú malorážku a nábojov, koľko som chcel. Na strelnicu som chodil už zriedkavejšie. So streľbou som však mal všelijaké zážitky, na ktoré som mohol aj riadne doplatiť. Čo sa dá robiť, keď zakázané ovocie chutí najlepšie. Na vojenčine, asi z takej vnútornej nespokojnosti, nás stále lákalo urobiť nejakú vylomeninu, niečo zakázané. Nazývali sme to „prúšvih“ alebo „prúser“.
(POKRAČOVANIE)

Marian Slavkay