ktorý nahradil zastaralé spôsoby baníčenia modernými efektívnymi metódami dobývania rudy, razenia a vystužovania banských diel.
V geologickom prieskume dosiahli pozitívne výsledky a zistilo sa, že ložisko má pokračovanie až k Matejovciam pri Poprade. Dobré hospodárenie podniku sa prejavilo vo výstavbe budovy Podnikového riaditeľstva vo Švábovciach, výrobných a opravárenských dielní, ako aj vo výstavbe rodinných domčekov pre zamestnancov pri švábovskej bani. Každý z domčekov bol vybudovaný na pozemku asi 600 metrov štvorcových. Noví obyvatelia si urobili pri domku ovocnú alebo zeleninovú záhradku a tiež aj ohrádku s chlievikmi pre ošípanú, sliepky alebo zajace. V jednom z tých domkov žil mladý, pekný urastený manželský pár Martin a Božena. Martin bol dobrý výkonný haviar a Božena bola žena v domácnosti. Martin bol statný chlap a Boženu môžeme klasifikovať ako mimoriadne peknú mladú ženu. Pekná v tvári a dobre vyvinutej postavy. Zvykne sa povedať, že zo všetkého má na sebe dosť. Bujné blond vlasy a šibalské modré oči iba zvyšovali jej ženskú príťažlivosť. Mala aj veľmi dobrú priateľskú povahu, preto bola medzi ľuďmi veľmi obľúbená. Staré baby-rebeky ju zo závisti ohovárali, že sa vyzývavo vytŕča pred chlapmi. Také ohováranie na dedinách býva zvykom.
Laco, jeden z mladých inžinierov, ktorí došli na závod vo Švábovciach, bol zadelený ako banský technik-revírnik v bani. Býval v baníckej bytovke v jednoizbovom byte. Bol tiež veľký fešák, skôr by sa hodil ako model predvádzať na móle pánske oblečenie, ako sa plaziť kolenačky po banských rúbaniach. Dievčatá z dediny, ale aj úradníčky zo správy závodu sa za ním obracali a robili všetko preto, aby si ich všimol. Laca však dievčatá nezaujímali, lebo celú svoju pozornosť venoval povolaniu banského technika, aby sa čo najskôr v tejto funkcii dobre zapracoval. Po smene takmer nikde nechodil, iba vo svojej izbe študoval rôzne projekty a plány závodu, tiež bezpečnostné opatrenia v bani, alebo mzdové predpisy potrebné na vedenie smenovníc a robenie mesačnej uzávierky na úseku. Chodil iba na nutné nákupy v obchode s potravinami, keď si potreboval nakúpiť niečo na desiatu do bane. Po dvoch mesiacoch sa Laco už tak zapracoval, že dokázal samostatne riadiť prácu v zmene. Prišiel 9. september. Dlho očakávaný deň všetkými zamestnancami podniku. „Banícky deň“. Tešili sa baníci, aj ich manželky spolu s deťmi, lebo všetci vedeli, že bude vyplácanie vernostného príspevku, z ktorého sa ujde všetkým. Vtedy baník je štedrý, kúpi manželke aj deťom čo si zažiadajú. Sám si tiež dopraje, aby sa zabavil s kamarátmi, náležite to oslávil pri pivečku, vínečku a niekedy sa vypilo aj niečo ostrejšie. Doobeda na oficiálnych oslavách boli najlepší haviari vyznamenaní a dostali aj odmeny. Medzi vyznamenanými bol aj Martin. Po oslavách sedeli s Boženou na lavičke, prepočítavali peniaze a plánovali čo by si mali kúpiť, či chladničku, elektrickú rúru alebo televízor. Vtedy to bolo tak v mladých manželstvách, že na Banícky deň sa im do ruky dostala väčšia suma peňazí, z ktorej mohli kúpiť nejakú drahšiu vec do domácnosti. Vyvrcholením osláv však bola tradičná banícka zábava, ktorá sa začínala o 19. hodine v sále kultúrneho domu vo Švábovciach. Sála sa zaplnila do posledného miesta, lebo okrem baníkov na zábavu došli aj ľudia z okolitých obcí. Hudba začala hrať rezkú polku a za malú chvíľu sa už točili na parkete banícke manželské páry. Po niekoľkých tancoch ostali manželky baníkov pri stole samé, lebo chlapi už iba v košeliach sa presťahovali do miestnosti kde bol výčap a tam pri pivečku, alebo niektorí aj pri poldecákoch, už viedli hlasnú debatu na banícku tému. Rozprávali o dobývaní rudy, o razení chodieb, mudrovali, kde vedúci urobil chybu, lebo nariadil opustiť rúbanie, kde ešte bola ruda. Iný sa sťažoval, že mal nespravodlivú normu, niektorému zle vypočítali výplatu a rôzne podobné reči. Manželky, poznajúc svojich chlapov, si sadli dokopy a klebetili pri stole o všetkom možnom a nemožnom.
Inžinier Laco nemal vzťah k pijatike, preto s kolegom vypil po večeri dve deci vína a odišiel do sály, lebo ho tam zlákala výborná hudba. Rád tančil. Zo začiatku zobral do tanca mladé úradníčky z podniku, ktoré boli prevažne vyčačkané, vymaľované, s dlhými nalakovanými nechtami. Také ženy Lacovi nesedeli. Vyrástol na východoslovenskej dedine, kde dievčatá boli prirodzene pekné aj bez všelijakých farbičiek. Blúdil pohľadom po sále a zrak sa mu zastavil pri baníckych ženách, klebetiacich pri stole. Upútala ho Božena. Bola to žena jeho typu. Celý očarený ju požiadal o tanec. Postavila sa a hneď zbadal, že má telo ako kandidátka na miss roka. Začali tancovať a zhovárať sa. Po krátkej chvíli zistili, že sú z rovnakého cesta a ich komunikácia sa prirodzene rozvíjala. Odrazu obidvaja zacítili to isté. Preskočila medzi nimi povestná iskra. Po skončení tanca ju odviedol k stolu a aby to nebolo okaté, nasledujúci tanec prečkal pri vchodových dverách. Keď hudba znovu začala hrať, nedočkavo bežal do sály a popýtal Boženu do tanca. V tanci mu Božena porozprávala, že je manželka baníka Martina a bývajú v novom domku v baníckej kolónii. Predtým sa nestretli, lebo Laco sa zdržiaval po zmene prevažne v izbe, ale ona už o ňom vedela z rozprávania manžela, ktorý pracoval v jeho zmene. V ďalších tancoch sa iskrička rozrástla na spaľujúci oheň. Laco už zbadal, že sú stredobodom celej spoločnosti, preto sa rozlúčili s tým, že sa musia ešte niekde stretnúť. Laco sa pobral domov. Celý týždeň po zábave sa nič nedialo. Obojstranná túžba po vzájomnom stretnutí v nich narastala. Laco nevedel, v ktorom domčeku Božena býva a bál sa medzi ľuďmi vyzvedať, aby nevzbudil podozrenie. Nakoniec to vyriešila Božena. Martin mal poobedňajšiu zmenu. Božena zabudla kúpiť chlieb a nemohla Martinovi zabaliť desiatu do práce. Povedala manželovi, že pôjde kúpiť chlieb a desiatu mu donesie k úpadnici, keď pôjde po zápise do bane. Tak ako to naplánovala, tak sa aj stalo. Po zápise dala Martinovi bohatú desiatu, ktorú si vložil do tanistry a pustil sa kráčať dolu úpadnicou. Baníci jeden za druhým mizli v podzemí. Ona odišla pred kanceláriu technikov a tam postávala. Laco ju cez okno kancelárie zbadal. Vyšiel k nej a ona mu v rýchlosti povedala, v ktorom domku býva a aby tak o hodinu prišiel k nej. Týmto dňom začala medzi nimi vášnivá horúca láska, pred ktorou sa nevedeli ubrániť. Obidvaja vedeli akú podlosť páchajú voči Martinovi, ktorý patril k najlepším predákom na závode a celé svoje úsilie v práci zameriaval na to, aby tvrdou prácou mal dobré zárobky a tým mohol zabezpečiť šťastný domov pre rodinu. Vzájomná príťažlivosť a mladistvá náruživosť im však zaslepila oči. S jedlom rastie chuť. Obidvaja zaľúbenci napriek pocitu viny, sa takmer dennodenne schádzali, zneužívajúc Martinovu neprítomnosť, ktorý pracoval v bani. Časté zakrádanie sa pána inžiniera k domku Boženy neušlo zvedavým pohľadom susedov, ktorí ho sledovali s veľkou záľubou, skrytí za záclonami okna izby. Baníci aj susedia začali Martinovi dohovárať, aby si dal pozor, lebo inžinier Laco ho pošle do bane a potom ide za jeho ženou priamo do ich domku. Martin mal Boženu rád a neveril, že by bola schopná také niečo urobiť. Doma nič nezbadal, lebo Božena bola naďalej pozorná a starostlivá manželka.
Lož má krátke nohy. Aj tento milostný vzťah pána inžiniera a Boženy nakoniec vybuchol. Bolo to už v polovici novembra. V rannej zmene inžinier Laco urobil zápis a mužstvo sfáralo do bane. Vyhotovil potrebné hlásenia a zápisy do kníh a niečo po siedmej sa zakrádal k Božene. Zazrel ju pri chlievikoch ako iba v pyžame a župane dáva zajacom seno. Nezbadala ho, preto ju chcel prekvapiť. Vošiel do domku, v spálni sa rýchlo pozobliekal a iba v trenírkach a tielku si ľahol do postele. Zakryl sa paplónom celý, aj hlavu a čakal. Zhodou okolností, práve v ten deň Martin nesfáral do bane, ale sadol si do búdky, kde sa vážili banské vozíky a cez okienko pozoroval dvere kancelárie. Už nezvládal to neustále dohováranie spolupracovníkov ohľadom Boženy a mrzelo ho, že si už začali z neho robiť aj posmešky. Po chvíli videl, že inžinier vyšiel z budovy a kráčal ku kolónii. Martin ho sledoval s odstupom. Videl ho vojsť do domku. Za malú chvíľu vošiel aj on. Nazrel do kuchyne, nebol tam nikto. Otvoril dvere do spálne, nevidel nikoho. Už chcel odísť. Laco ležiac pod paplónom počul otvoriť dvere a bol presvedčený že je to Božena. Stiahol si paplón z tváre a vykríkol „Kukuk“. Najväčšie prekvapenie v živote však pripravil sám sebe. Uvidel vo dverách Martina, čo ho priviedlo do úžasu. Nestihol sa spamätať a rozzúrený Martin so šťavnatými nadávkami ho držal za krk a päsťou pravej ruky mu udeľoval tvrdé banícke údery do tváre. Už krvácal z nosa. V tom vbehla do spálne Božena a vidiac čo sa robí, priskočila k Martinovi a chytila mu oboma rukami pravú ruku. Poznajúc Martinovu silu, prosila ho, aby prestal Laca udierať v obave, že mu môže vážne ublížiť. On sa ale oboril na Boženu, aby sa pratala do kuchyne. Laco využil jeho nesústredenosť a podarilo sa mu vyšmyknúť z jeho zovretia. Vyskočil z postele. Martin ho schmatol a bosého v trenírkach vytlačil z domku na dvor. Dobitý Laco bosý trielil do svojho jednoizbového bytu. Dva dni ho nikto nevidel, lebo mal monokle pod očami a rozbitý nos. Pravdepodobne sa so všetkým zveril podnikovému riaditeľovi, ktorý jeho konanie odsúdil, ale ho poznal ako nadaného banského inžiniera, preto mu vybavil miesto technika na niektorom závode Spiša. Laco odišiel zo Šváboviec a mal poučenie na celý život. Potom už dodržiaval božie prikázanie „nepožiadaš manželku blížneho svojho“ a vo Švábovciach sa už nikdy neukázal.
Tento príbeh je pravdivý. Vyrozprával mi ho môj dobrý, už nebohý priateľ Ing. Jano Paulík, ktorý došiel na závod spolu s ostatnými spolužiakmi. Meno dotyčných osôb mi však neprezradil, preto mená v príbehu sú vymyslené. Neviem aký osud stihol manželov, ktorých som nazval Martin a Božena. Je to príbeh možno odsúdeniahodný, ale jedno je pravda, že „mladosť je pochabosť“. Často sme svedkami toho, že bláznivá láska mladých ľudí neraz dokáže poraziť zdravý rozum.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Manganorudné bane, n. p. Kišovce-Švábovce zaznamenali v polovici šesťdesiatych rokoch minulého storočia významný rozvoj. Môžeme to pripísať prílevu mladého technického rozumu. Podnik získal viacerých mladých banských inžinierov, absolventov Baníckej fakulty. Spolu so staršími skúsenými inžiniermi vytvorili silný a technicky vyspelý pracovný kolektív,
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).