ktorý nahradil zastaralé spôsoby baníčenia modernými efektívnymi metódami dobývania rudy, razenia a vystužovania banských diel.
V geologickom prieskume dosiahli pozitívne výsledky a zistilo sa, že ložisko má pokračovanie až k Matejovciam pri Poprade. Dobré hospodárenie podniku sa prejavilo vo výstavbe budovy Podnikového riaditeľstva vo Švábovciach, výrobných a opravárenských dielní, ako aj vo výstavbe rodinných domčekov pre zamestnancov pri švábovskej bani. Každý z domčekov bol vybudovaný na pozemku asi 600 metrov štvorcových. Noví obyvatelia si urobili pri domku ovocnú alebo zeleninovú záhradku a tiež aj ohrádku s chlievikmi pre ošípanú, sliepky alebo zajace. V jednom z tých domkov žil mladý, pekný urastený manželský pár Martin a Božena. Martin bol dobrý výkonný haviar a Božena bola žena v domácnosti. Martin bol statný chlap a Boženu môžeme klasifikovať ako mimoriadne peknú mladú ženu. Pekná v tvári a dobre vyvinutej postavy. Zvykne sa povedať, že zo všetkého má na sebe dosť. Bujné blond vlasy a šibalské modré oči iba zvyšovali jej ženskú príťažlivosť. Mala aj veľmi dobrú priateľskú povahu, preto bola medzi ľuďmi veľmi obľúbená. Staré baby-rebeky ju zo závisti ohovárali, že sa vyzývavo vytŕča pred chlapmi. Také ohováranie na dedinách býva zvykom.
Laco, jeden z mladých inžinierov, ktorí došli na závod vo Švábovciach, bol zadelený ako banský technik-revírnik v bani. Býval v baníckej bytovke v jednoizbovom byte. Bol tiež veľký fešák, skôr by sa hodil ako model predvádzať na móle pánske oblečenie, ako sa plaziť kolenačky po banských rúbaniach. Dievčatá z dediny, ale aj úradníčky zo správy závodu sa za ním obracali a robili všetko preto, aby si ich všimol. Laca však dievčatá nezaujímali, lebo celú svoju pozornosť venoval povolaniu banského technika, aby sa čo najskôr v tejto funkcii dobre zapracoval. Po smene takmer nikde nechodil, iba vo svojej izbe študoval rôzne projekty a plány závodu, tiež bezpečnostné opatrenia v bani, alebo mzdové predpisy potrebné na vedenie smenovníc a robenie mesačnej uzávierky na úseku. Chodil iba na nutné nákupy v obchode s potravinami, keď si potreboval nakúpiť niečo na desiatu do bane. Po dvoch mesiacoch sa Laco už tak zapracoval, že dokázal samostatne riadiť prácu v zmene. Prišiel 9. september. Dlho očakávaný deň všetkými zamestnancami podniku. „Banícky deň“. Tešili sa baníci, aj ich manželky spolu s deťmi, lebo všetci vedeli, že bude vyplácanie vernostného príspevku, z ktorého sa ujde všetkým. Vtedy baník je štedrý, kúpi manželke aj deťom čo si zažiadajú. Sám si tiež dopraje, aby sa zabavil s kamarátmi, náležite to oslávil pri pivečku, vínečku a niekedy sa vypilo aj niečo ostrejšie. Doobeda na oficiálnych oslavách boli najlepší haviari vyznamenaní a dostali aj odmeny. Medzi vyznamenanými bol aj Martin. Po oslavách sedeli s Boženou na lavičke, prepočítavali peniaze a plánovali čo by si mali kúpiť, či chladničku, elektrickú rúru alebo televízor. Vtedy to bolo tak v mladých manželstvách, že na Banícky deň sa im do ruky dostala väčšia suma peňazí, z ktorej mohli kúpiť nejakú drahšiu vec do domácnosti. Vyvrcholením osláv však bola tradičná banícka zábava, ktorá sa začínala o 19. hodine v sále kultúrneho domu vo Švábovciach. Sála sa zaplnila do posledného miesta, lebo okrem baníkov na zábavu došli aj ľudia z okolitých obcí. Hudba začala hrať rezkú polku a za malú chvíľu sa už točili na parkete banícke manželské páry. Po niekoľkých tancoch ostali manželky baníkov pri stole samé, lebo chlapi už iba v košeliach sa presťahovali do miestnosti kde bol výčap a tam pri pivečku, alebo niektorí aj pri poldecákoch, už viedli hlasnú debatu na banícku tému. Rozprávali o dobývaní rudy, o razení chodieb, mudrovali, kde vedúci urobil chybu, lebo nariadil opustiť rúbanie, kde ešte bola ruda. Iný sa sťažoval, že mal nespravodlivú normu, niektorému zle vypočítali výplatu a rôzne podobné reči. Manželky, poznajúc svojich chlapov, si sadli dokopy a klebetili pri stole o všetkom možnom a nemožnom.
Inžinier Laco nemal vzťah k pijatike, preto s kolegom vypil po večeri dve deci vína a odišiel do sály, lebo ho tam zlákala výborná hudba. Rád tančil. Zo začiatku zobral do tanca mladé úradníčky z podniku, ktoré boli prevažne vyčačkané, vymaľované, s dlhými nalakovanými nechtami. Také ženy Lacovi nesedeli. Vyrástol na východoslovenskej dedine, kde dievčatá boli prirodzene pekné aj bez všelijakých farbičiek. Blúdil pohľadom po sále a zrak sa mu zastavil pri baníckych ženách, klebetiacich pri stole. Upútala ho Božena. Bola to žena jeho typu. Celý očarený ju požiadal o tanec. Postavila sa a hneď zbadal, že má telo ako kandidátka na miss roka. Začali tancovať a zhovárať sa. Po krátkej chvíli zistili, že sú z rovnakého cesta a ich komunikácia sa prirodzene rozvíjala. Odrazu obidvaja zacítili to isté. Preskočila medzi nimi povestná iskra. Po skončení tanca ju odviedol k stolu a aby to nebolo okaté, nasledujúci tanec prečkal pri vchodových dverách. Keď hudba znovu začala hrať, nedočkavo bežal do sály a popýtal Boženu do tanca. V tanci mu Božena porozprávala, že je manželka baníka Martina a bývajú v novom domku v baníckej kolónii. Predtým sa nestretli, lebo Laco sa zdržiaval po zmene prevažne v izbe, ale ona už o ňom vedela z rozprávania manžela, ktorý pracoval v jeho zmene. V ďalších tancoch sa iskrička rozrástla na spaľujúci oheň. Laco už zbadal, že sú stredobodom celej spoločnosti, preto sa rozlúčili s tým, že sa musia ešte niekde stretnúť. Laco sa pobral domov. Celý týždeň po zábave sa nič nedialo. Obojstranná túžba po vzájomnom stretnutí v nich narastala. Laco nevedel, v ktorom domčeku Božena býva a bál sa medzi ľuďmi vyzvedať, aby nevzbudil podozrenie. Nakoniec to vyriešila Božena. Martin mal poobedňajšiu zmenu. Božena zabudla kúpiť chlieb a nemohla Martinovi zabaliť desiatu do práce. Povedala manželovi, že pôjde kúpiť chlieb a desiatu mu donesie k úpadnici, keď pôjde po zápise do bane. Tak ako to naplánovala, tak sa aj stalo. Po zápise dala Martinovi bohatú desiatu, ktorú si vložil do tanistry a pustil sa kráčať dolu úpadnicou. Baníci jeden za druhým mizli v podzemí. Ona odišla pred kanceláriu technikov a tam postávala. Laco ju cez okno kancelárie zbadal. Vyšiel k nej a ona mu v rýchlosti povedala, v ktorom domku býva a aby tak o hodinu prišiel k nej. Týmto dňom začala medzi nimi vášnivá horúca láska, pred ktorou sa nevedeli ubrániť. Obidvaja vedeli akú podlosť páchajú voči Martinovi, ktorý patril k najlepším predákom na závode a celé svoje úsilie v práci zameriaval na to, aby tvrdou prácou mal dobré zárobky a tým mohol zabezpečiť šťastný domov pre rodinu. Vzájomná príťažlivosť a mladistvá náruživosť im však zaslepila oči. S jedlom rastie chuť. Obidvaja zaľúbenci napriek pocitu viny, sa takmer dennodenne schádzali, zneužívajúc Martinovu neprítomnosť, ktorý pracoval v bani. Časté zakrádanie sa pána inžiniera k domku Boženy neušlo zvedavým pohľadom susedov, ktorí ho sledovali s veľkou záľubou, skrytí za záclonami okna izby. Baníci aj susedia začali Martinovi dohovárať, aby si dal pozor, lebo inžinier Laco ho pošle do bane a potom ide za jeho ženou priamo do ich domku. Martin mal Boženu rád a neveril, že by bola schopná také niečo urobiť. Doma nič nezbadal, lebo Božena bola naďalej pozorná a starostlivá manželka.
Lož má krátke nohy. Aj tento milostný vzťah pána inžiniera a Boženy nakoniec vybuchol. Bolo to už v polovici novembra. V rannej zmene inžinier Laco urobil zápis a mužstvo sfáralo do bane. Vyhotovil potrebné hlásenia a zápisy do kníh a niečo po siedmej sa zakrádal k Božene. Zazrel ju pri chlievikoch ako iba v pyžame a župane dáva zajacom seno. Nezbadala ho, preto ju chcel prekvapiť. Vošiel do domku, v spálni sa rýchlo pozobliekal a iba v trenírkach a tielku si ľahol do postele. Zakryl sa paplónom celý, aj hlavu a čakal. Zhodou okolností, práve v ten deň Martin nesfáral do bane, ale sadol si do búdky, kde sa vážili banské vozíky a cez okienko pozoroval dvere kancelárie. Už nezvládal to neustále dohováranie spolupracovníkov ohľadom Boženy a mrzelo ho, že si už začali z neho robiť aj posmešky. Po chvíli videl, že inžinier vyšiel z budovy a kráčal ku kolónii. Martin ho sledoval s odstupom. Videl ho vojsť do domku. Za malú chvíľu vošiel aj on. Nazrel do kuchyne, nebol tam nikto. Otvoril dvere do spálne, nevidel nikoho. Už chcel odísť. Laco ležiac pod paplónom počul otvoriť dvere a bol presvedčený že je to Božena. Stiahol si paplón z tváre a vykríkol „Kukuk“. Najväčšie prekvapenie v živote však pripravil sám sebe. Uvidel vo dverách Martina, čo ho priviedlo do úžasu. Nestihol sa spamätať a rozzúrený Martin so šťavnatými nadávkami ho držal za krk a päsťou pravej ruky mu udeľoval tvrdé banícke údery do tváre. Už krvácal z nosa. V tom vbehla do spálne Božena a vidiac čo sa robí, priskočila k Martinovi a chytila mu oboma rukami pravú ruku. Poznajúc Martinovu silu, prosila ho, aby prestal Laca udierať v obave, že mu môže vážne ublížiť. On sa ale oboril na Boženu, aby sa pratala do kuchyne. Laco využil jeho nesústredenosť a podarilo sa mu vyšmyknúť z jeho zovretia. Vyskočil z postele. Martin ho schmatol a bosého v trenírkach vytlačil z domku na dvor. Dobitý Laco bosý trielil do svojho jednoizbového bytu. Dva dni ho nikto nevidel, lebo mal monokle pod očami a rozbitý nos. Pravdepodobne sa so všetkým zveril podnikovému riaditeľovi, ktorý jeho konanie odsúdil, ale ho poznal ako nadaného banského inžiniera, preto mu vybavil miesto technika na niektorom závode Spiša. Laco odišiel zo Šváboviec a mal poučenie na celý život. Potom už dodržiaval božie prikázanie „nepožiadaš manželku blížneho svojho“ a vo Švábovciach sa už nikdy neukázal.
Tento príbeh je pravdivý. Vyrozprával mi ho môj dobrý, už nebohý priateľ Ing. Jano Paulík, ktorý došiel na závod spolu s ostatnými spolužiakmi. Meno dotyčných osôb mi však neprezradil, preto mená v príbehu sú vymyslené. Neviem aký osud stihol manželov, ktorých som nazval Martin a Božena. Je to príbeh možno odsúdeniahodný, ale jedno je pravda, že „mladosť je pochabosť“. Často sme svedkami toho, že bláznivá láska mladých ľudí neraz dokáže poraziť zdravý rozum.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay
































Manganorudné bane, n. p. Kišovce-Švábovce zaznamenali v polovici šesťdesiatych rokoch minulého storočia významný rozvoj. Môžeme to pripísať prílevu mladého technického rozumu. Podnik získal viacerých mladých banských inžinierov, absolventov Baníckej fakulty. Spolu so staršími skúsenými inžiniermi vytvorili silný a technicky vyspelý pracovný kolektív,
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.