vo všetkých predpísaných ukazovateľoch. Neskôr boli tri voľné soboty. Tento režim pretrvával možno aj jeden rok, pokým sa prešlo na päťdňový pracovný týždeň. Voľné soboty umožnili baníkom rekreovať sa po celotýždennej tvrdej robote v bani. Mnohí z nich sa rozhodli vstúpiť do rybárskeho zväzu, aby si pri vode odpočinuli a nabrali nových síl do práce. Hüter Bandy (v Gemeri prezývka Ondreja) bol dobrý haviar na dobývke banského úseku Mária-Baňa. V tom čase asi štyridsaťročný sa skamarátil s Laci báčim Švajkom, ktorý bol starý člen SRZ v Rožňave. Bandy mal dopravný prostriedok, motocykel Čezetu 150 a Švajko báči, asi 65 ročný, mal dlhodobé skúsenosti z rybárčenia. Začal Bandyho učiť všetko od začiatku. Viazať háčiky, naväzovať karabínky, používať rôzne olovká a plaváky podľa spôsobu lovu jednotlivých druhov rýb. Bandy chodil s Laci báčim bez rybárskeho výstroja, bol vnímavý, a preto veľmi rýchlo vnikol do tajov rybárskej techniky. V jeden deň sa vybrali na ryby k rieke Slanej. Laci báči navliekol na silon priebežné olovko, priviazal karabínku, na ktorú zavesil na silone naviazaný háčik. V tom čase sa naviazané háčiky predávali v obchode. Na háčik nastokol dážďovku a nahodil k protiľahlému brehu. Olovko čľuplo do vody asi meter od brehu, presne tam, kde ho starý pán chcel mať. Spokojne povedal: „No, výborne, tam lovia ryby.“ Bandy bol mladý a mal dobré oči. Videl, že háčik sa zakvačil na vŕbu a iba olovko čľuplo do vody. Povedal to starému, ktorý ho okríkol: „Ticho buď sopľoš, to je výborne nahodené.“ Položil palicu do rázsošky a čakali. O malú chvíľu sa začal policajt hýbať. (Policajtom volajú rybári korkovú farebnú signálku zavesenú na silone, ktorá signalizuje záber ryby.) „No vidíš sopľoš, už berie.“ Potom policajt vyletel prudko hore k udici. Švajko báči chytil udicu, že zasekne, ale vtedy zbadal, že so silonom letí nejaký vtáčik, ktorý našiel dážďovku na strome a prehltol ju aj s háčikom. Asi Bandy tento príbeh niekde v krčme vykecal, lebo keď táto dvojica prišla ku jazeru pri obci Kružná, všetci prítomní rybári spustili na nich „čim, čim, čimčarára, čim, čim, čim“. Či ten príbeh bol pravdivý alebo vymyslený to neviem potvrdiť, ale rybári ich stále vítali pri vode hlasitým čvirikaním. Nasledovný príbeh pri vode s touto dvojicou som zažil osobne. 

Bolo to začiatkom novembra 1966. Mal som nočnú šichtu z piatka na sobotu na banskom úseku Malý Vrch. Naplánoval som si, že ráno zo šichty nepôjdem domov, ale pôjdem na ryby do Kružnej na jazero. Mal som motocykel Manet 100, skúter. Do práce som si niesol aj kompletný rybársky výstroj. Ráno som rýchlo urobil zápis baníkov, sadol na skúter a uháňal do Kružnej na jazero. Došiel som tam asi o siedmej. Na Brzotínskom brehu boli rozložení dvaja starší rybári. Dvadsať metrov od rákosia, vo vrchnej časti jazera, sedeli v člne dvaja rybári. Na jazere sedela riedka hmla, takže som ich nevedel rozpoznať. Podľa motorky ČZ-150, ktorá bola odstavená na brehu jazera, som predpokladal, že je to známa dvojica Hüter Bandy so starým Švajkom. V tom čase naša rybárska organizácia kúpila pekný hliníkový čln, ktorý sa používal pri kosení rákosia na brigádach. Bol opretý o betónovú búdku, ktorá tam ešte aj dnes stojí. Vtedy si mohol hociktorý rybár čln požičať a z neho rybárčiť. Požičiavanie člna sa riadilo pravidlom „kto skôr príde, ten skôr melie“. Vybral som si miesto na brehu oproti člnu, nahodil som udicu a sediac čakal na záber. Nič sa nedialo, ryby nebrali, preto sa každý ponoril do svojich myšlienok. Ja som bol po nočnej zmene, tak som podriemkaval na rozkladacej stoličke. Ticho sedeli aj tí v člne. Asi o deviatej sa hmla zdvihla a po chvíli zasvietilo slniečko. Nastal pekný teplý deň ako uprostred leta. Starí rybári ako nástrahu na kapra používali obyčajné cesto, do ktorého dali za lyžičku červenej papriky, lebo vraj bieleho cesta sa kapre boja. Ja som bol rybár-nováčik, ale rybárstvom som sa nadchol. Objednal som si časopis Poľovníctvo-Rybárstvo, v ktorom som sa dočítal, že českí rybári pripravujú návnadu pre kapra z uvarenej kukuričnej kaše, do ktorej sa rozdrobí Marína keks a pridá vanilkový cukor. Také cesto som si doma pripravil. Starí rybári používali na lov duralový prút asi 1,6 metra dlhý a silon hrúbky 0,40 mm. Keď im kapor zabral, tak ho ťahali ako koňa a často sa stalo, že silnému kaprovi odtrhli papuľku. Nevedeli, že na navijaku sa dá nastaviť brzda tak, že keď kapor urobí výpad, brzda povolí a kapor môže ťahať silon z navijaka a ani slabší silon sa neroztrhne. Ja som si kúpil tenký celolaminátový prút, ktorý mal hrúbku pri rúčke asi ako ceruzka a pri koncovom očku bol hrubý ako špajľa do jaterníc. Vtedy to bola novinka. Keď som nahadzoval, tí dvaja starí rybári sa mi vysmievali, aby som s takým prútom chytal iba malé beličky. Veľký kapor mi takú udičku poláme na malé kúsky. Z obavy, aby mi kapor nestiahol do vody aj udicu, povolil som brzdu navijaka. Zadriemal som. O chvíľu navijak silno zavrčal. Pokým som sa prebral a zasekol, kapor už bol preč. Znovu som nahodil a situácia sa opakovala. Starí rybári nemali ani záber, tak mi začali vykrikovať, aby som išiel spať domov a nie pri udici. Ryby sa prebudili a začali brať. Bandy na člne chytil asi dvojkilového kapra. Držal ho za žiabre, nadvihol a kričal „tak sa má rybáčiť“. Ja som nahodil, nastavil brzdu na tvrdšie a udicu som zobral do ruky. Asi po piatich minútach som už vytiahol pekného 50 centimetrového kapra-lysca. Dal som ho do sieťky a znovu nahodil. Jeden z dvojice rybárov vstal a prišiel ku mne. Pýtal sa, akú návnadu používam. Vybral som z tašky cesto vo veľkosti žemle a ukázal som mu ho. Drzo mi z neho odštipol a opýtal sa: „Čo si dal do neho, mačacie hovno, alebo čo, že ti ryby tak dobre berú?“ Ešte mi vynadal, že nemám čo spať, keď rybárčim. „Bol som v nočnej šichte,“ povedal som. Tak ma posielal domov sa vyspať. Bol to starší chlap, tak som ho nechcel poslať tam, kde som si myslel. Vedel som čo ho štve, že oni nemajú ani jeden záber. Na chvíľu zase nastal pokoj. Ryby, ako keby sa dohovorili, prestali brať. Po chvíli však starý Švajko chytil kapra a dal ho do sieťky, čo visela na boku člna. Bandy usilovne prikrmoval ryby tak, že hádzal do vody malé guľky cesta okolo člna. V tom momente mu zabral pekný kapor, vytiahol ho a znovu nám ho ukazoval a kričal ako sa má rybárčiť. Dal ho starému, aby ho dal do sieťky. Kapor bol veľmi zranený a zo žiabier mu tiekla krv. Starý ho chcel umyť a držiac ho za papuľku ponoril ho do vody. Kapor využil poslednú šancu, čľapol chvostom, vyšmykol sa starému z ruky a ufujazdil do blízkeho rákosia. Keď to videl Bandy, šťavnato zahrešil a rozkričal sa na starého Švajka. „Čo do riti robíte, ani rybu neviete dať do sieťky?“ Švajko mu odpovedal, že kapor bol celý od krvi, tak ho chcel iba trochu umyť. „Dobre že ste mu nechceli vyčistiť zuby zubnou kefkou, veď v sieťke by sa bol sám poumýval aj bez vašej pomoci.“ Vadili sa hlasite a ich zvada sa šírila po hladine jazera, že sme rozumeli každé slovo. Mali sme ich pred očami ako divadelnú grotesku. Po chvíli stíchli. Starý Švajko chytil pekného kapra. Hrdo ho ukazoval Bandymu a povedal, že je krajší ako bol ten jeho, čo ušiel. Ryby si urobili pauzu, prestali brať. Tí dvaja v člne to využili, aby si zajedli a napili sa čaju z termosky. Bandy nám výsmešne vykrikoval, že sme babroši, že nevieme rybárčiť. Krútili sa, vrteli v člne, že nakoniec Švajko sedel na špici člna pri Bandyho udiciach a Bandy vzadu pri Švajkových. Určite prišli k jazeru možno už o štvrtej ráno, aby získali čln. Boli už unavení a ospalí, a keď sa nič nedialo, obidvaja na svojich sedadlách stíchli a zadriemali. Z ničoho nič veľký kapor zabral na Švajkovu udicu, pri ktorej sedel Bandy. Záber bol taký silný, že udica vyletela do výšky oblúkom a padla do jazera. Bandy vyskočil, ale už sa iba prizeral ako udica čľupla do vody. Švajko precitol a keď zistil čo sa stalo, začal mu nadávať do sprostých volov a somárov, že sedí pri udiciach ako taký drúk a kapor mu ju spod nosa uchmatne. Škoda, že ho učil rybárčiť, lebo z takého vola nikdy nebude dobrý rybár. Bedákal, že to bola úplne nová udica aj nový navijak, čo dostal od najbližšej rodiny z príležitosti 65. narodenín. Prút s navijakom stál viac ako 250 Kčs, čo bol v tom čase veľký peniaz. Bandy začal starého upokojovať, že on udicu z vody vytiahne. Začal sa vyzliekať. Dal si dolu vysoké rybárske čižmy, nohavice, bundu, sveter a ostal iba v košeli a v dlhých bielych teplých gatiach, ktoré svojou belobou až oslňovali okolie. Zliezol z člna do vody. My sme sa na brehu išli popukať od smiechu a naša pozornosť bola upriamená na toto divadlo. Dobre, že nám ryby nebrali, lebo aj my by sme boli prišli o udice. Bandy vo vode začal chodiť okolo člna a nohami tápal po dne, snažil sa nájsť udicu. Voda mu siahala takmer po pás, tak si rukami nadvihoval košeľu s tielkom, aby sa mu to nezamočilo. Zúfalo sa pustil od člna smerom k stredu jazera, ale tam bola stále hlbšia voda, tak sa musel vrátiť. Vyliezol do člna a začal sa zobliekať. Dal dolu gate aj trenírky a natiahol si nohavice na holé telo. Obul vysoké čižmy, sveter, bundu. Našťastie bol teplý deň, tak sa to dalo vydržať aj v takom oblečení. Vyžmýkal gate a trenírky a dal ich sušiť na strednú lavičku v člne. Starý stále jačal za novou udicou a novým navijakom. Bandy ho uistil, že na výplatu mu takú istú rybársku udicu kúpi. Potom zaryto mlčali obidvaja. Chytili ešte jedného kapra, ale bez nadšenia ho strčili do sieťky a sedeli mlčky ďalej. Niečo po tretej hodine sa začali na člne baliť. Bandy si poobliekal polosuché trenírky a gate, zobral do ruky takú širšiu latu, ktorá im slúžila ako veslo a vesloval s člnom k nášmu brehu, kde mali odstavenú motorku. Priblížili sa k brehu. Bandy v rybárskych čižmách vstúpil z člna do vody, ktorá mu siahala iba pod kolená. V pravej ruke držal sieťku s peknými kaprami a do ľavej ruky zobral retiazku pripevnenú k špici člna. Pomaly kráčal vo vode a ťahal čln za sebou. Švajko báči bol na zadnej strane člna. Postavil sa, batoh zobral na plecia a zohol sa, aby pozbieral udice a veci, ktoré ležali poukladané na dne člna. Bandy bol už iba dva metre od brehu. Zdvihol v ruke sieťku s rybami a znovu výsmešne nám vyhlásil: „Tak sa má rybárčiť.“ Predok člna sa už začal šúchať po dne jazera, preto Bandy bez uvažovania šklbol retiazkou, aby čln vytiahol na breh. V tom momente zohnutý Švajko báči urobil do zadu kotrmelec a padol do vody. Keď sa postavil vo vode, voda z neho čľapotom stekala. V tom momente vyzeral ako vodník. Čo sa potom udialo, je veľmi ťažko opísať. Starý pán zúril a mali sme dojem, že to skončí medzi nimi bitkou. Schmatol do ruky latu, ktorá im slúžila ako veslo a kráčal k Bandymu. On dostal asi strach, lebo utekal k motorke a starému vykrikoval, že nemal čo vstávať, keď čln bol ešte v pohybe. Potom na také zmierenie povedal Švajkovi, aby sa ponáhľal, že hneď budú doma, kde sa preoblečie do suchého, aby neprechladol. Nakopol motorku, Švajko odhodil s nadávaním latu a sadol si na zadné sedadlo za Bandyho. Pohli sa hore kopcom. Zetka na jedničku silne vrčala, ale ich zvada prehlušila motorku a počuli sme ich ako si navzájom nadávajú, až pokým hluk nezanikol v diaľke. Takýto cirkus som už na rybačke nikdy nezažil, hoci odvtedy už uplynulo 48 rokov. Ja som bol so svojím úlovkom spokojný a pobral som sa domov. Dvaja starí rybári nemali žiadneho kapra, preto využili prázdny čln a vyplávali na miesto, kde rybárčila tá vydarená dvojica. Do konca sezóny sa Bandy so Švajkom už pri jazere neukázali, ale počas zimy sa asi zmierili, lebo v novej sezóne sme ich mohli znovu vidieť na motorke chodiť spolu na ryby. Čln si však už nikdy na lov nezobrali.
(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Marian Slavkay