vo všetkých predpísaných ukazovateľoch. Neskôr boli tri voľné soboty. Tento režim pretrvával možno aj jeden rok, pokým sa prešlo na päťdňový pracovný týždeň. Voľné soboty umožnili baníkom rekreovať sa po celotýždennej tvrdej robote v bani. Mnohí z nich sa rozhodli vstúpiť do rybárskeho zväzu, aby si pri vode odpočinuli a nabrali nových síl do práce. Hüter Bandy (v Gemeri prezývka Ondreja) bol dobrý haviar na dobývke banského úseku Mária-Baňa. V tom čase asi štyridsaťročný sa skamarátil s Laci báčim Švajkom, ktorý bol starý člen SRZ v Rožňave. Bandy mal dopravný prostriedok, motocykel Čezetu 150 a Švajko báči, asi 65 ročný, mal dlhodobé skúsenosti z rybárčenia. Začal Bandyho učiť všetko od začiatku. Viazať háčiky, naväzovať karabínky, používať rôzne olovká a plaváky podľa spôsobu lovu jednotlivých druhov rýb. Bandy chodil s Laci báčim bez rybárskeho výstroja, bol vnímavý, a preto veľmi rýchlo vnikol do tajov rybárskej techniky. V jeden deň sa vybrali na ryby k rieke Slanej. Laci báči navliekol na silon priebežné olovko, priviazal karabínku, na ktorú zavesil na silone naviazaný háčik. V tom čase sa naviazané háčiky predávali v obchode. Na háčik nastokol dážďovku a nahodil k protiľahlému brehu. Olovko čľuplo do vody asi meter od brehu, presne tam, kde ho starý pán chcel mať. Spokojne povedal: „No, výborne, tam lovia ryby.“ Bandy bol mladý a mal dobré oči. Videl, že háčik sa zakvačil na vŕbu a iba olovko čľuplo do vody. Povedal to starému, ktorý ho okríkol: „Ticho buď sopľoš, to je výborne nahodené.“ Položil palicu do rázsošky a čakali. O malú chvíľu sa začal policajt hýbať. (Policajtom volajú rybári korkovú farebnú signálku zavesenú na silone, ktorá signalizuje záber ryby.) „No vidíš sopľoš, už berie.“ Potom policajt vyletel prudko hore k udici. Švajko báči chytil udicu, že zasekne, ale vtedy zbadal, že so silonom letí nejaký vtáčik, ktorý našiel dážďovku na strome a prehltol ju aj s háčikom. Asi Bandy tento príbeh niekde v krčme vykecal, lebo keď táto dvojica prišla ku jazeru pri obci Kružná, všetci prítomní rybári spustili na nich „čim, čim, čimčarára, čim, čim, čim“. Či ten príbeh bol pravdivý alebo vymyslený to neviem potvrdiť, ale rybári ich stále vítali pri vode hlasitým čvirikaním. Nasledovný príbeh pri vode s touto dvojicou som zažil osobne.
Bolo to začiatkom novembra 1966. Mal som nočnú šichtu z piatka na sobotu na banskom úseku Malý Vrch. Naplánoval som si, že ráno zo šichty nepôjdem domov, ale pôjdem na ryby do Kružnej na jazero. Mal som motocykel Manet 100, skúter. Do práce som si niesol aj kompletný rybársky výstroj. Ráno som rýchlo urobil zápis baníkov, sadol na skúter a uháňal do Kružnej na jazero. Došiel som tam asi o siedmej. Na Brzotínskom brehu boli rozložení dvaja starší rybári. Dvadsať metrov od rákosia, vo vrchnej časti jazera, sedeli v člne dvaja rybári. Na jazere sedela riedka hmla, takže som ich nevedel rozpoznať. Podľa motorky ČZ-150, ktorá bola odstavená na brehu jazera, som predpokladal, že je to známa dvojica Hüter Bandy so starým Švajkom. V tom čase naša rybárska organizácia kúpila pekný hliníkový čln, ktorý sa používal pri kosení rákosia na brigádach. Bol opretý o betónovú búdku, ktorá tam ešte aj dnes stojí. Vtedy si mohol hociktorý rybár čln požičať a z neho rybárčiť. Požičiavanie člna sa riadilo pravidlom „kto skôr príde, ten skôr melie“. Vybral som si miesto na brehu oproti člnu, nahodil som udicu a sediac čakal na záber. Nič sa nedialo, ryby nebrali, preto sa každý ponoril do svojich myšlienok. Ja som bol po nočnej zmene, tak som podriemkaval na rozkladacej stoličke. Ticho sedeli aj tí v člne. Asi o deviatej sa hmla zdvihla a po chvíli zasvietilo slniečko. Nastal pekný teplý deň ako uprostred leta. Starí rybári ako nástrahu na kapra používali obyčajné cesto, do ktorého dali za lyžičku červenej papriky, lebo vraj bieleho cesta sa kapre boja. Ja som bol rybár-nováčik, ale rybárstvom som sa nadchol. Objednal som si časopis Poľovníctvo-Rybárstvo, v ktorom som sa dočítal, že českí rybári pripravujú návnadu pre kapra z uvarenej kukuričnej kaše, do ktorej sa rozdrobí Marína keks a pridá vanilkový cukor. Také cesto som si doma pripravil. Starí rybári používali na lov duralový prút asi 1,6 metra dlhý a silon hrúbky 0,40 mm. Keď im kapor zabral, tak ho ťahali ako koňa a často sa stalo, že silnému kaprovi odtrhli papuľku. Nevedeli, že na navijaku sa dá nastaviť brzda tak, že keď kapor urobí výpad, brzda povolí a kapor môže ťahať silon z navijaka a ani slabší silon sa neroztrhne. Ja som si kúpil tenký celolaminátový prút, ktorý mal hrúbku pri rúčke asi ako ceruzka a pri koncovom očku bol hrubý ako špajľa do jaterníc. Vtedy to bola novinka. Keď som nahadzoval, tí dvaja starí rybári sa mi vysmievali, aby som s takým prútom chytal iba malé beličky. Veľký kapor mi takú udičku poláme na malé kúsky. Z obavy, aby mi kapor nestiahol do vody aj udicu, povolil som brzdu navijaka. Zadriemal som. O chvíľu navijak silno zavrčal. Pokým som sa prebral a zasekol, kapor už bol preč. Znovu som nahodil a situácia sa opakovala. Starí rybári nemali ani záber, tak mi začali vykrikovať, aby som išiel spať domov a nie pri udici. Ryby sa prebudili a začali brať. Bandy na člne chytil asi dvojkilového kapra. Držal ho za žiabre, nadvihol a kričal „tak sa má rybáčiť“. Ja som nahodil, nastavil brzdu na tvrdšie a udicu som zobral do ruky. Asi po piatich minútach som už vytiahol pekného 50 centimetrového kapra-lysca. Dal som ho do sieťky a znovu nahodil. Jeden z dvojice rybárov vstal a prišiel ku mne. Pýtal sa, akú návnadu používam. Vybral som z tašky cesto vo veľkosti žemle a ukázal som mu ho. Drzo mi z neho odštipol a opýtal sa: „Čo si dal do neho, mačacie hovno, alebo čo, že ti ryby tak dobre berú?“ Ešte mi vynadal, že nemám čo spať, keď rybárčim. „Bol som v nočnej šichte,“ povedal som. Tak ma posielal domov sa vyspať. Bol to starší chlap, tak som ho nechcel poslať tam, kde som si myslel. Vedel som čo ho štve, že oni nemajú ani jeden záber. Na chvíľu zase nastal pokoj. Ryby, ako keby sa dohovorili, prestali brať. Po chvíli však starý Švajko chytil kapra a dal ho do sieťky, čo visela na boku člna. Bandy usilovne prikrmoval ryby tak, že hádzal do vody malé guľky cesta okolo člna. V tom momente mu zabral pekný kapor, vytiahol ho a znovu nám ho ukazoval a kričal ako sa má rybárčiť. Dal ho starému, aby ho dal do sieťky. Kapor bol veľmi zranený a zo žiabier mu tiekla krv. Starý ho chcel umyť a držiac ho za papuľku ponoril ho do vody. Kapor využil poslednú šancu, čľapol chvostom, vyšmykol sa starému z ruky a ufujazdil do blízkeho rákosia. Keď to videl Bandy, šťavnato zahrešil a rozkričal sa na starého Švajka. „Čo do riti robíte, ani rybu neviete dať do sieťky?“ Švajko mu odpovedal, že kapor bol celý od krvi, tak ho chcel iba trochu umyť. „Dobre že ste mu nechceli vyčistiť zuby zubnou kefkou, veď v sieťke by sa bol sám poumýval aj bez vašej pomoci.“ Vadili sa hlasite a ich zvada sa šírila po hladine jazera, že sme rozumeli každé slovo. Mali sme ich pred očami ako divadelnú grotesku. Po chvíli stíchli. Starý Švajko chytil pekného kapra. Hrdo ho ukazoval Bandymu a povedal, že je krajší ako bol ten jeho, čo ušiel. Ryby si urobili pauzu, prestali brať. Tí dvaja v člne to využili, aby si zajedli a napili sa čaju z termosky. Bandy nám výsmešne vykrikoval, že sme babroši, že nevieme rybárčiť. Krútili sa, vrteli v člne, že nakoniec Švajko sedel na špici člna pri Bandyho udiciach a Bandy vzadu pri Švajkových. Určite prišli k jazeru možno už o štvrtej ráno, aby získali čln. Boli už unavení a ospalí, a keď sa nič nedialo, obidvaja na svojich sedadlách stíchli a zadriemali. Z ničoho nič veľký kapor zabral na Švajkovu udicu, pri ktorej sedel Bandy. Záber bol taký silný, že udica vyletela do výšky oblúkom a padla do jazera. Bandy vyskočil, ale už sa iba prizeral ako udica čľupla do vody. Švajko precitol a keď zistil čo sa stalo, začal mu nadávať do sprostých volov a somárov, že sedí pri udiciach ako taký drúk a kapor mu ju spod nosa uchmatne. Škoda, že ho učil rybárčiť, lebo z takého vola nikdy nebude dobrý rybár. Bedákal, že to bola úplne nová udica aj nový navijak, čo dostal od najbližšej rodiny z príležitosti 65. narodenín. Prút s navijakom stál viac ako 250 Kčs, čo bol v tom čase veľký peniaz. Bandy začal starého upokojovať, že on udicu z vody vytiahne. Začal sa vyzliekať. Dal si dolu vysoké rybárske čižmy, nohavice, bundu, sveter a ostal iba v košeli a v dlhých bielych teplých gatiach, ktoré svojou belobou až oslňovali okolie. Zliezol z člna do vody. My sme sa na brehu išli popukať od smiechu a naša pozornosť bola upriamená na toto divadlo. Dobre, že nám ryby nebrali, lebo aj my by sme boli prišli o udice. Bandy vo vode začal chodiť okolo člna a nohami tápal po dne, snažil sa nájsť udicu. Voda mu siahala takmer po pás, tak si rukami nadvihoval košeľu s tielkom, aby sa mu to nezamočilo. Zúfalo sa pustil od člna smerom k stredu jazera, ale tam bola stále hlbšia voda, tak sa musel vrátiť. Vyliezol do člna a začal sa zobliekať. Dal dolu gate aj trenírky a natiahol si nohavice na holé telo. Obul vysoké čižmy, sveter, bundu. Našťastie bol teplý deň, tak sa to dalo vydržať aj v takom oblečení. Vyžmýkal gate a trenírky a dal ich sušiť na strednú lavičku v člne. Starý stále jačal za novou udicou a novým navijakom. Bandy ho uistil, že na výplatu mu takú istú rybársku udicu kúpi. Potom zaryto mlčali obidvaja. Chytili ešte jedného kapra, ale bez nadšenia ho strčili do sieťky a sedeli mlčky ďalej. Niečo po tretej hodine sa začali na člne baliť. Bandy si poobliekal polosuché trenírky a gate, zobral do ruky takú širšiu latu, ktorá im slúžila ako veslo a vesloval s člnom k nášmu brehu, kde mali odstavenú motorku. Priblížili sa k brehu. Bandy v rybárskych čižmách vstúpil z člna do vody, ktorá mu siahala iba pod kolená. V pravej ruke držal sieťku s peknými kaprami a do ľavej ruky zobral retiazku pripevnenú k špici člna. Pomaly kráčal vo vode a ťahal čln za sebou. Švajko báči bol na zadnej strane člna. Postavil sa, batoh zobral na plecia a zohol sa, aby pozbieral udice a veci, ktoré ležali poukladané na dne člna. Bandy bol už iba dva metre od brehu. Zdvihol v ruke sieťku s rybami a znovu výsmešne nám vyhlásil: „Tak sa má rybárčiť.“ Predok člna sa už začal šúchať po dne jazera, preto Bandy bez uvažovania šklbol retiazkou, aby čln vytiahol na breh. V tom momente zohnutý Švajko báči urobil do zadu kotrmelec a padol do vody. Keď sa postavil vo vode, voda z neho čľapotom stekala. V tom momente vyzeral ako vodník. Čo sa potom udialo, je veľmi ťažko opísať. Starý pán zúril a mali sme dojem, že to skončí medzi nimi bitkou. Schmatol do ruky latu, ktorá im slúžila ako veslo a kráčal k Bandymu. On dostal asi strach, lebo utekal k motorke a starému vykrikoval, že nemal čo vstávať, keď čln bol ešte v pohybe. Potom na také zmierenie povedal Švajkovi, aby sa ponáhľal, že hneď budú doma, kde sa preoblečie do suchého, aby neprechladol. Nakopol motorku, Švajko odhodil s nadávaním latu a sadol si na zadné sedadlo za Bandyho. Pohli sa hore kopcom. Zetka na jedničku silne vrčala, ale ich zvada prehlušila motorku a počuli sme ich ako si navzájom nadávajú, až pokým hluk nezanikol v diaľke. Takýto cirkus som už na rybačke nikdy nezažil, hoci odvtedy už uplynulo 48 rokov. Ja som bol so svojím úlovkom spokojný a pobral som sa domov. Dvaja starí rybári nemali žiadneho kapra, preto využili prázdny čln a vyplávali na miesto, kde rybárčila tá vydarená dvojica. Do konca sezóny sa Bandy so Švajkom už pri jazere neukázali, ale počas zimy sa asi zmierili, lebo v novej sezóne sme ich mohli znovu vidieť na motorke chodiť spolu na ryby. Čln si však už nikdy na lov nezobrali.
(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Marian Slavkay






























Tak sa má rybárčiť
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-